Roduverní Hejeurópania
Kelti v posledných storočiach pred naším letopočtom obývali rozsiahle územia od Pádu až po Škótsko, od Biskajského zálivu po Malú Áziu. Dobyli viacero ríš, zborili antický Rím, Delfy, no za ich čias prekvital obchod, remeslá, v našom regióne razili prvé mince a budovali prvé zárodky miest - oppidá. Napriek tomu nikdy nevytvorili pevný štátny zväzok, s výnimkou niekoľkých dialektov na Britských ostrovoch a Bretónsku sa postupne vytratili vo víre dejín. Tak ako mnohé iné národy. Predkovia Slovákov zaujali na európske pomery len škvarky zeme pod Tatrami, no poldruha tisícročia sme tu vydržali. Hoci mnohí škrípali zubami, napokon sme sa dočkali vlastného štátu. A to bolo dobre.
V Európe sme boli vždy, i pred tým ako západní Slovania prišli do Karpatskej kotliny z ruských stepí, a nikdy sme z nej neodskočili. Ak sa Starý kontinent niekam pohol, tak sme sa chtiac-nechtiac posúvali s ním. To sa iba politické hranice menili, zväčša bez nášho súhlasu. Teraz mierime vzhľadom na tunajšie ekonomické a sociálne podmienky až prekvapivo rýchlo do nadštátnych organizácií. A to je dobre. Ale tak ako sa pred niekoľkými rokmi na námestiach väčšina búchala niekedy hrdo, inokedy menej oprávnene do pŕs: Hej, my Slováci!, tak sa teraz z mnohých stávajú tiež dajako prirýchlo a málo presvedčivo „roduverní Európania.“
Vôbec nás nezaujíma, čo sa deje za Čiernou nad Tisou. Keď hľadíme na Brusel, Štrasburg alebo Rím, akoby sme nevideli Brno, Prahu, Viedeň, či Záhreb. Akoby Varšava a Budapešť, o Moskve ani nehovoriac, ležali v absolútne zlej zemepisnej šírke. Opäť nadmieru tlieskame a ohýbame chrbty i chrbtice tam, kde sa to od nás ani nežiada. Keď šéf parlamentu susedného štátu, a nielen on, prehodí kritické slovo na postup rozširovania EÚ, považujeme to za absurdné, zdravých euroskeptikov označujeme za spiatočníkov, kým iných, často o nič múdrejších, citujeme ako písmo sväté. Keď raz začas naši štátnici uznajú za vhodné zabrnkať na národnú strunu, tak sa tvária ako víťazi vracajúci sa z Waterloo - veď vybojovali pre Slovensko výnimku na výrobu bryndze.
Keď som pred dvoma rokmi ležal v bankgockej nemocnici, celý svet sa dychtivo chystal na oslavy príchodu roku 2000. Politici, astrológovia a iní manipulátori s podporou médií šírili katastrofické či nadmieru optimistické vízie, sprevádzajúce nástup nového milénia. Celý svet? Kdeže! Thajčania sa z toho uškŕňali, oni vtedy písali absolútne nejubilejný rok 2542. Vlastný letopočet majú i ostatné budhistické štáty, Čína, islamské krajiny... Ako sme si stihli všimnúť, koniec civilizácie ani začiatok novej sa nekonal. Podaktorí stihli vytriezvieť, že Slovensko nie je pupkom sveta, ani sa ním nestane, keď sa začlení do euroatlantických štruktúr. Nebude ním ani zjednotená Európa, ani Wall Street, či Mekka.
Hoci je Zem len zrniečkom piesku vo Vesmíre, našťastie ostáva dostatočne veľká na to, aby bola pestrá. Keby ju ktosi chcel globalizáciou, gýčovou monokultúrou pretaviť na homogénny kváder, stratila by to, čo ju robí takou pôvabnou. Nedajme sa znovu znormalizovať. Buďme Európanmi, no ostaňme popritom i Slovákmi bez toho, aby sme dobýjali svet bryndzovými haluškami. Napokon, po Keltoch u nás neostali iba zarastené valy na výšinách. Ktovie, koľko kvapiek ich krvi koluje v každom z nás, o koľko posunuli poznanie našich predkov dopredu, aby sme teraz my mohli tlačiť túto káru pred sebou.
