Ešte raz o slovníku
V recenzii Slovník ako problém na margo vydania Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia (SLOVO č. 49/2001) sa ozvalo viacero falošných tónov. Hneď na úvod autor Jozef Špaček spomenul Mikulov Slovník slovenských spisovateľov z roku 1999, na ktorom okrem neho pracovalo vyše tridsať literátov a možno rovnaké množstvo študentov, ako aj Slovenskú národnú knižnicu. Nevedno, či Špaček niekedy bol v tejto miliónovej banke kníh a iných tlačí s nekonečným množstvom informácií, či vie, čo táto národná inštitúcia a jej odbory vrátane Národného biografického ústavu obsahujú, aké knižné, dokumentárne a pramenné materiály sa v nej nachádzajú. Len vďaka tejto pokladnici nášho duchovna mohlo päť profesionálov pristúpiť ku koncipovaniu a spracovaniu predmetného slovníka. Päť ľudí proti šiestim desiatkam iných literárnych pracovníkov na Mikulovom slovníku. A keď sme už pri číslach, Špaček klame tvrdením, že sme v podstate prevzali kritériá na zaradenie autora z predošlého lexikónu (dve vydané knihy). Nuž, ten za celý historický vývin slovenskej literatúry reflektoval 650 autorov, kým náš ich iba v 20. storočí zaevidoval 1143, vrátane fotodokumentácie. Špaček sa o nej nelichotivo vyjadril, že niektorí autori sú v obrazovej prílohe vyobrazení v takej podobe, v akej ich už ťažko môžu spoznať aj tí najbližší, čím sa opäť usiluje o dehonestáciu slovníka. Fotografické portréty sú také, aké nám ich poslali sami autori a aké sa zachovali v archívoch.
Okrem množstva vecných chýb a omylov má autor článku výhrady najmä k proporcionalite jednotlivých hesiel, ich rozsahu a výberu. Nuž, tu si mal prečítať úvodné slovo a metodicko-inštruktážne pokyny zostavovateľa, ktoré by ho zorientovali, že v tomto lexikografickom prípade ide o slovník bio-bibliografický, a nie literárnovedný či výkladový a teoreticko-kritický. V odseku o diletantstve tvorcov Špaček konečne poukazuje na desať faktografických chýb, ktoré nepovažuje za náhodné preklepy, hoci dobre vie, že sú to naozaj preklepy, a tie z pozície učiteľa podčiarkuje červenou a demagogicky z nich vyvodzuje neuveriteľne neobjektívne závery. Iste, v publikácii (mimochodom, celý náklad sa za dva mesiace takmer rozobral, čo svedčí o čitateľskom záujme) sa okrem týchto desiatich nájdu ďalšie tlačené i faktografické chyby a neúplné údaje, ktoré redakcia slovníka úzkostlivo zbiera a starostlivo vyhodnocuje, aby sa druhé opravené a rozšírené vydanie tohto diela skvalitnilo, ale, žiaľ, v encyklopédiách sa pri obrovskom množstve zhustených informácií nedostatkom jednoducho vyhnúť nedá. A že sa v slovníku neideologizuje? Chceli by sme vedieť, ako sám recenzent do roku 1989 učil skalických gymnazistov slovenskú literatúru a ako po ňom. Závisť a zloba sú zlí radcovia, zhadzovať serióznu prácu iných je veľmi ľahké, nepedagogické, ba neslušné. Presne tak vyznieva netaktná Špačkova recenzia.
Pavol Parenička, jeden z autorov Slovníka slovenských spisovateľov 20. storočia, ktorý vydalo Vydavateľstvo SSS a SNK v Martine
