Koniec sociálneho humanizmu
Prezident ISOS Eduard Chmelár v článku Revolučná podstata kresťanstva (SLOVO č. 49/2001) uvádza, že už „hebrejskí proroci, revoluční myslitelia, ponúkli svojmu ľudu víziu slobody“ a podľa Maxa Webera „Ježišova reč na hore je intelektuálny projekt pre veľké povstanie otrokov“.
Rané kresťanstvo malo naozaj revolučnú víziu. Mystickou formou predpovedá skazu hriešneho sveta, oslobodenie od pozemského utrpenia a blaženosť v kráľovstve nebeskom, ktoré príde po porážke zla, diabla, hriešnikov a boháčov. Možno o tom čítať v najstaršej kresťanskej pamiatke - Apokalypse, napísanej v rokoch 68-69, teda v čase povstania Židov. Rím sa tu opisuje ako obludná šelma plná podlostí a predpovedá sa jej skorý zánik. Aj v ostatnej kresťanskej literatúre je veľa myšlienok, ktoré podporujú trpiacich a opovrhovaných, odsudzujú bohatstvo, zvelebujú prácu, žiadajú rovnosť všetkých, i keď sa tým myslí viac rovnosť duchovná ako majetková. S plnou rozhodnosťou sa zatracujú tí, čo zmysel života vidia v majetkoch a moci.
V revolučnosti ešte ďalej postúpili ranokresťanské obce, spoločenstvá a sekty. Ich členmi boli bezprávni občania, mestská a dedinská chudoba, otroci. Preto Karol Marx právom napísal: „Kresťanstvo bolo spočiatku náboženstvom otrokov, prepustencov, bedárov a bezprávnych Rímom porobených alebo rozptýlených národov.“ Kresťanstvo sa stalo morálnym vyjadrením ich túžob, bolestí a hnevu, aj nástrojom útechy, normou spravodlivosti, protestom proti skutočnej biede. Prvotné kresťanstvo, topiac sa v beznádeji a zúfalstve, vyjadrilo svoj protest duchovnou formou. Nevyzývalo k sociálnej revolúcii proti útlaku. Za vyšší cieľ vyhlasovalo „duchovné oslobodenie, slobodu v Kristu“, nabádalo k zmieraniu s ťažkosťami pozemského života, k láske k blížnemu. Avšak v 4. storočí sa stalo štátnou cirkvou. Tá sa potom pod vedením biskupov a smerníc koncilov postavila za utlačovateľské záujmy otrokárov, neskor sa stala mocnou ideovou zbraňou feudalizmu a kapitalizmu. Zbohatla, získala politickú moc a sociálny humanizmus odumrel.
Autor (1920) je pedagóg na dôchodku
