Zázraky sa zatiaľ nedejú
Napriek prísľubom a predsavzatiam súčasnej vlády si minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši a s ním celá pravo-ľavá koalícia pripíše pri odchode na svoj účet historicky najhlbšiu krízu na trhu práce v reformnom období.
Bez ohľadu na zdedené neduhy, ktoré na seba nabaľovali ďalšie, ostáva faktom nesplnenie zámeru Dzurindovho kabinetu v otázke výraznejšieho oživenia ponuky na trhu práce. Impulzy, ktoré mali masívnejšie podporiť tvorbu nových pracovných príležitostí (zlacnenie peňazí vďaka zníženiu úrokových sadzieb, podporné programy pre podnikateľov, úľavy pre zahraničných investorov atď.) zatiaľ nezabrali podľa očakávania.
Kombinácia dvoch efektov
Riešenie dramatickej miery nezamestnanosti zrejme nepatrí ani do agendy priorít ľavice. V situácii, keď podľa prieskumu verejnej mienky väčšina populácie vníma tento fenomén ako najvážnejší spoločenský problém, sa ľavičiari v parlamente zviditeľňujú starosťou o gastrolístky a práva homosexuálov. Pritom vysoká miera nezamestnanosti sa pokladá za jedno z hlavných rizík pri našom vstupe do EÚ.
Vývoj na Slovensku akoby potvrdzoval domnienku, že vzostup nezamestnanosti je prirodzeným a nevykoreniteľným sprievodným fenoménom trhových ekonomík. Rekordná miera nezamestnanosti je u nás výsledkom kombinácie najmä dvoch efektov: radikálnej ponovembrovej transformácie podnikovej sféry, s likvidáciou neperspektívnych výrob a odstraňovaním prezamestnanosti na jednej strane a nárastu profesijne aktívnej populácie na strane druhej.
Ak by sme sa však uspokojili len s touto argumentáciou, zároveň by sme tým zbavili politickej zodpovednosti všetky ponovembrové vlády, ospravedlňujúc tak ich neschopnosť vysporiadať sa s týmto problémom. Značná časť straty pracovných pozícií ide totiž nepochybne na vrub nezodpovedného až kriminálneho hospodárenia viacerých majiteľov sprivatizovaných podnikov, čomu nedomyslená legislatíva a neúčinné kontrolné a sankčné mechanizmy nedokázali zabrániť.
Dve dominantné koncepcie
Predstavuje nezamestnanosť naozaj nevyhnutné zlo prisaté na ekonomiku voľného trhu? Je strata práce neodvratným osudom časti práceschopného obyvateľstva? Alebo ide len o nezvládnutú chorobu, ktorá sa principiálne dá liečiť?
V aktuálnom spektre teoretických stanovísk sa vykryštalizovali dve dominantné koncepcie, dva hlavné typy odpovedí na riešenie problému nezamestnanosti. Jedna navrhuje redukciu pracovného času postupne na 35 hodín týždenne pri zachovaní rovnakých príjmov ako pri plnom pracovnom čase. To by umožnilo zapojiť do pracovného procesu viac práceschopného obyvateľstva. Ráta sa s tým, že ušetrený pracovný čas ľudia nahradia inými voľnočasovými aktivitami. Túto ideu obhajoval nedávno na stránkach SLOVA (č. 46/2001, Globálna kríza zamestnanosti)aj Eduard Chmelár, prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť. Inými slovami, disproporcia medzi ponukou a dopytom na trhu práce sa má v zmysle tejto koncepcie riešiť podľa zásady: pracovať menej, aby mohli pracovať všetci, čo o prácu stoja.
Druhá koncepcia nepovažuje toto riešenie za primerané, nech by bolo akokoľvek lákavé. Najdôležitejšiu výzvu pre spoločnosť naopak vidí v diverzifikácii, teda v rozšírení foriem práce. To znamená, že trh treba otvoriť novým aktivitám a novým typom zamestnania. Donedávna aj u nás prevládala zúžená predstava stotožňujúca zamestnanie s námedznou prácou a budovaná na vzťahu závislosti zamestnanca. Podľa nej mať zamestnanie znamenalo pracovať desiatky rokov na tom istom mieste, u jedného zamestnávateľa a v nezmenenom pracovnom režime. Alternatívou voči tejto tradičnej predstave má byť vytváranie a modifikácia rôznorodých pracovných príležitostí na základe potrieb jednotlivých regiónov a lokalít. Namiesto vzťahu závislosti má nastúpiť vzťah autonómie a partnerstva.
Spoločenskí vydedenci?
Obe koncepcie však spája spoločné presvedčenie, že nezamestnanosť nie je nevyhnutná, že sa dá minimalizovať. Svedčí o tom napokon i porovnanie odhaľujúce už dnes významné rozdiely v miere nezamestnanosti jednotlivých vyspelých ekonomík. Teoretici v tejto súvislosti dokonca formulujú ako cieľ dosiahnutie stavu plnej zamestnanosti. Odôvodňujú ho tým, že v hre je veľmi veľa, že ide o osud jednotlivca v súčasnej spoločnosti, kde stratiť prácu znamená prakticky stať sa spoločenským vydedencom. Tu treba dodať, že sociálna sieť je len náhradným riešením, predovšetkým preto, lebo fakt sociálnej odkázanosti protirečí úsiliu o individuálnu autonómiu a dôstojnosť.
Prirodzene, pod termínom plná zamestnanosť nemožno chápať to, čo sme poznali v minulosti z obdobia príkazovej ekonomiky, kde zo zákona nebolo možné nebyť zamestnaný. V podmienkach trhovej ekonomiky dostáva pojem plná zamestnanosť nový obsah. Podľa M. Mauléonovej plná zamestnanosť znamená, že v zásade existuje možnosť zamestnať sa - s výnimkou ľudí ťažko zdravotne hendikepovaných. Francúzsky autor E. Malinvaud zasa objasňuje, že v spoločnosti plnej zamestnanosti existuje nezamestnanosť, ale na takej slabej úrovni, že väčšina nezamestnaných si pomerne rýchlo nájde prácu. Samozrejme, treba rátať s tým, že nie všetci budú mať garantované vykonávať zvolené povolanie po celý život. Ide však o to, aby rovnováha na trhu práce bola v súlade tak s ekonomickými možnosťami krajiny, ako aj so slobodami, právami a povinnosťami zamestnancov a zamestnávateľov.
Pluralita rozličných aktivít
Spomedzi uvedených koncepcií sa u nás momentálne ako produktívnejšia ukazuje byť tá, ktorá presadzuje pluralitu typov profesijných aktivít s cieľom stimulovať lokálny rozvoj. Treba vychádzať z toho, že miestne samosprávy lepšie ako ktokoľvek v centre vedia, čo treba v tom-ktorom regióne či v tej-ktorej lokalite urobiť. Pravda, otvorenou zostáva otázka, z čoho tieto nové iniciatívy financovať.
Jeden rozporný fakt pritom veľmi bije do očí. Najvýstižnejšie ho azda pomenúva polootázka, polokonštatovanie istej cudzinky prechádzajúcej jedným naším okresným mestom: „Máte pol milióna nezamestnaných a pritom nemá kto pokosiť trávnik a natrieť lavičky v centrálnom mestskom parku?“ Zrejme v tom spočíva jeden z kľúčových problémov našej transformujúcej sa ekonomiky.
Namiesto podpory projektov na lokálny či regionálny rozvoj, ktoré by mohli absorbovať veľkú časť nezamestnaných, sa neskutočný balík spoločných peňazí prepadá v bezodnej sociálnej sieti. Na jednom póle je masa ľudí, ktorí márne hľadajú prácu, na druhom zasa akútny nedostatok rozličných tovarov a služieb, po ktorých je spoločenská objednávka a v ktorých by sa títo ľudia dokázali uplatniť. Veď v mnohých obciach ešte ani dnes, na začiatku 21. storočia, nie je vybudovaná infraštruktúra, chýba vodovod, kanalizácia, žiada sa dobudovať obchodné a komunikačné siete, pravidelne udržiavať verejné priestranstvá, rekonštruovať školské a kultúrne zaradenia a pod. Nie nedostatok práce, ale racionálne, cielené a prísne kontrolované vynakladanie verejných financií a príspevkov z ďalších zdrojov je problémom, s ktorým budú konfrontované novozvolené regionálne samosprávy.
Autorka (1952) je pracovníčka Filozofického ústavu SAV
