Rozpory v čom záujme?

Týždenník SLOVO (č. 14/2001) uverejnil článok Kto sú Rusíni, v ktorom Mikuláš Nevrlý opísal historickými faktmi podložený, dlho trvajúci zložitý proces hľadania národnostnej identity obyvateľstva, ktoré obýva územia na severných a južných stranách Karpát, nazývaného Ruthenmi, Rusínmi, Rusnakmi, neskoršie aj Ukrajincami, s dôrazom na ich národnouvedomovací proces v bývalej Podkarpatskej Rusi a na východnom Slovensku.
Počet zobrazení: 1115

Týždenník SLOVO (č. 14/2001) uverejnil článok Kto sú Rusíni, v ktorom Mikuláš Nevrlý opísal historickými faktmi podložený, dlho trvajúci zložitý proces hľadania národnostnej identity obyvateľstva, ktoré obýva územia na severných a južných stranách Karpát, nazývaného Ruthenmi, Rusínmi, Rusnakmi, neskoršie aj Ukrajincami, s dôrazom na ich národnouvedomovací proces v bývalej Podkarpatskej Rusi a na východnom Slovensku.

Autor na historických faktoch dokazuje, že podkarpatskí Rusíni, podobne ako Rusíni v Haliči a Bukovine, sú západnou vetvou ukrajinského národa a ich rečou sú dialekty jeho jazyka. Vasiľ Choma v č. 23/2001 na to reagoval staťou Ukrajinci a ukrajinizátori. Charakter článku je zrejmý z úvodu: „Nechcem rozprávať bájky na historickú tému, ako to urobil M. Nevrlý, ale uvediem argumenty o jeho falšovaní histórie Rusínov.“ Práce P. J. Šafárika a ďalších historikov, o ktoré sa opiera Nevrlý, však nie sú bájky.

Nezavŕšený uvedomovací proces
Nechce sa veriť, že tvrdenie o falšovaní histórie Rusínov vyriekol človek, ktorý dlhé roky pozná M. Nevrlého, uznávaného znalca ukrajinskej literatúry a dejín ukrajinského národa, propagátora slovenskej literatúry na Ukrajine. Choma stavia problematiku tak, ako keby sa uvedomovací proces podkarpatských Rusínov už dávno zavŕšil. Podopiera to citáciami rozličných osobností z 19. a 20. storočia. Konštatovanie o existencii obyvateľstva nazývaného Rusínmi nehovorí nič o tom, ako ono vnímalo svoju národnostnú identitu. Uvedomovací proces Rusínov na oboch stranách Karpát bol dlhotrvajúci. Na ich južnej strane významne pokročil po prvej svetovej vojne a pokračoval aj po roku 1945. Neuznať túto skutočnosť znamená ignorovať dejinné fakty.

V slovenských masmédiách sa teraz pri určitých príležitostiach hovorí o Rusínoch alebo Ukrajincoch. V dôsledku toho čitatelia môžu chápať, že na východnom Slovensku žijú spoluobčania dvoch národnostných menšín: rusínskej a ukrajinskej. A pritom ide o jednu - pôvodom, rečou, kultúrou, obyčajmi, v podstate aj náboženstvom - totožnú komunitu.

Korene súčasného rusínsko-ukrajinského problému siahajú ďaleko do minulosti. Obyvateľstvo, ktoré žilo na území súčasnej západnej Ukrajiny, na severnej strane Karpát a v Rakúsko-Uhorsku sa nazývalo Rusínmi. Západoeurópski historici a vládnuce susedné národy ich nazývali Ruthenmi. Národní buditelia, vrstovníci štúrovcov, Alexander Duchnovič, Adolf Dobrianskij a ďalší nazvali svoju národnostnú komunitu taktiež Rusínmi. Uznávali pritom jednotu Rusínov na severnej a južnej strane Karpát, mali čulé styky s haličskými Rusínmi - Ukrajincami.

V medzivojnovom Československu Rusíni hľadali svoju národnostnú identitu prevažne v ruskom a ukrajinskom národe. Rusínske tzv. tutešniacke smerovanie bolo menej významné. Túto problematiku verne opísal M. Nevrlý vo svojom článku. Na východnom Slovensku prevládalo rusofilské smerovanie, čo sa prejavilo aj po druhej svetovej vojne.

Po druhej svetovej vojne
Po roku 1945 bolo rusínske obyvateľstvo postavené pred nedoriešený problém určenia svojej národnej identity. V marci delegáti z rusínskych dedín východného Slovenska (okolo 300 účastníkov) vytvorili v Prešove Ukrajinskú národnú radu. Bol to významný politický akt, ktorým sa východoslovenskí Rusíni oficiálne a jednoznačne prihlásili k ukrajinskej národnosti.

Spolupatričnosť Rusínov s ukrajinským národom sa všeobecne uznávala v československých i v sovietskych politických kruhoch, ako aj v medzinárodnej vedeckej pospolitosti. Túto spolupatričnosť si počas vojny už uvedomila i určitá časť predtým rusofilsky zameranej inteligencie a prostých občanov na východnom Slovensku. Vo svetle týchto skutočností neostáva nič iné ako konštatovať, že vtedajšie rozhodnutie rusínskych predstaviteľov bolo uvážené, prezieravé a správne. Prihlásenie sa k ukrajinskej národnosti malo definitívne skoncovať s poldruhastoročným tápaním pri hľadaní národnej identity, a tým skoncovať aj s nacionálnymi spormi, ktoré dezorientovali najmä prostý ľud a viedli k oslabovaniu jeho národného cítenia.

V záujme historickej pravdy treba uviesť, že časť našej rusínskej inteligencie, ktorá sa hlásila k ruskej národnosti, nebola na túto zmenu pripravená, nebola ňou nadšená. Z jej radov sa teraz vynorili niektorí iniciátori, prívrženci a propagátori rusinizmu.

Keď v ďalších povojnových rokoch mnohí z nich spoznali pravdu o dejinách ukrajinského národa a o osudoch Rusínov, ktorí žili stáročia odlúčení od svojho materského koreňa, čestne sa so svojím rusofilstvom vyrovnali. Spisovatelia, ktorí písali predtým po rusky, vytvorili významné literárne diela v spisovnej ukrajinčine (Fedor Ivančov, Ivan Macinskij, Vasiľ Zozuľak a ďalší).

Hneď po vojne sa z iniciatívy alebo za aktívnej podpory Ukrajinskej národnej rady na východnom Slovensku začali budovať rusínsko-ukrajinské národnostné inštitúcie: Ukrajinské národné divadlo, Poddukliansky ukrajinský ľudový súbor, Ukrajinské oddelenie Zväzu slovenských spisovateľov, Múzeum rusínsko-ukrajinskej kultúry a ďalšie. Po zrušení Ukrajinskej národnej rady v roku 1948 vznikol Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich.

Bez odbornej prípravy
Napriek tomu, že sa Rusíni prihlásili k ukrajinskej národnosti, na poli používania jazyka sa v niekoľkých povojnových rokoch zmenilo veľmi málo. Uvedené inštitúcie viedli vnútornú písomnú agendu a korešpondenciu medzi sebou v ruštine. Na rusínskych školách sa vyučovalo po rusky. Vyučovanie v ukrajinčine sa začalo až v školskom roku 1952/53. Bolo to v zásade správne rozhodnutie. Uskutočnilo sa však bez potrebnej odbornej i psychickej osvetovo-presvedčovacej prípravy inteligencie, osobitne učiteľov. Prevažná časť neovládala spisovný ukrajinský jazyk. Ten sa učili v podstate paralelne so svojimi žiakmi. Bolo chybou, že sa na zdôvodnenie a prípravu takej závažnej zmeny v živote národnosti nedostatočne využilo šesť povojnových rokov. Príčinu možno vidieť najmä v celkových politicko-spoločenských pomeroch v Československu po februári 1948.

V týchto podmienkach predstavitelia rusínsko-ukrajinskej komunity nemali možnosť otvorene hovoriť o svojich špecifických problémoch a v strete názorov hľadať ich riešenie. Neboli priaznivé podmienky na účinné vedenie osvetovej práce medzi obyvateľstvom o potrebe a význame uskutočňovaných zmien. Napriek nepripravenosti veľkej časti Rusínov na závažné zmeny v ich živote a chybám, ku ktorým pri ich zavádzaní dochádzalo, nemožno nepriznať pozitívne výsledky. Prvýkrát v dejinách mali východoslovenskí Rusíni možnosť dozvedieť sa pravdu o svojom pôvode. V povojnových rokoch bola vychovaná národnostne uvedomelá inteligencia, vďaka ktorej rusínsko-ukrajinské ustanovizne na Slovensku dosiahli pozoruhodné úspechy. Významné pracovné výsledky dosiahli aj jednotlivci vo vede, literatúre i umení. Prispeli tým k obohateniu slovenskej vedy a kultúry. Treba priznať subjektívne omyly, ku ktorým došlo v minulosti. Pre ne sa však nesmú znevažovať pozitíva pôsobenia rusínsko-ukrajinských národnostných inštitúcií.

Rozkol v roku 1990
Po novembri 1989 sa na východnom Slovensku vynorila skupina intelektuálov zoskupená okolo Rusínskej obrody a vystúpila proti názvu Ukrajinci. Vyhlásila, že po druhej svetovej vojne boli východoslovenskí Rusíni oficiálnymi kruhmi svojvoľne vyhlásení za Ukrajincov a že túto chybu treba napraviť. Postavila sa na pozíciu „politického rusinizmu“, neuznávania totožnosti Rusínov s ukrajinským národom, hlásania svojbytnosti rusínskeho národa či národnosti. Udialo sa to za významnej ideovej a materiálnej podpory zo zahraničia. Rusínska obroda odštartovala rad aktivít zameraných na tzv. deukrajinizáciu, ktoré vedú k rozštiepeniu totožnej národnostnej menšiny. Pod jej vplyvom sa pri sčítaní ľudu v roku 1991 zaviedlo vykazovanie príslušníkov rusínsko-ukrajinskej komunity s osobitnými názvami: Rusíni, Ukrajinci. Totožná komunita bola štatisticky rozdelená na dve národnosti.

Predstavitelia Rusínskej obrody vystúpili i proti rusínsko-ukrajinským inštitúciám. Začali podceňovať až znevažovať ich činnosť, vydávajú časopisy v rusínskom dialekte, požadujú separátne vysielanie v rozhlase a televízii a zavedenie vyučovania na školách v „rusínčine“. Vyhlásili lemkovský dialekt za spisovný rusínsky jazyk. Každý, aj v jazykovej oblasti osobitne neškolený človek si vie predstaviť, akú obrovskú prácu a čas si vyžaduje vytvorenie spisovného jazyka, ktorý by mal byť prostriedkom komunikácie - na príslušnej intelektuálnej úrovni - v rozličných oblastiach ľudského života a činnosti, aj keď sa pri jeho tvorbe vezme za základ určitý dialekt. Vytvárať rusínsky jazyk na báze súčasnej hovorovej reči východoslovenských Rusínov znamená zmeniť jeho charakter, vzdialiť ich reč od materského koreňa. Vystúpenie a činy Rusínskej obrody je cesta deštrukcie toho, čo sa v národnostnom živote našej komunity dosiahlo v povojnovom období, cesta rozkolu, ktorý môže mať iba negatívny vplyv na jej osud v budúcnosti.

Dramatický pokles obyvateľstva
Stav rusínsko-ukrajinského etnika na Slovensku v súčasnosti charakterizuje alarmujúci, až k zániku sa blížiaci stav ukrajinského školstva a dramatický pokles počtu obyvateľstva, ktoré sa podľa štatistických údajov hlásilo v povojnovom období k rusínskej a ukrajinskej národnosti. Zatiaľ čo v predvojnovom roku 1937 bolo na Slovensku 104 693 Rusov a Malorusov (Ukrajincov), pod týmito názvami spoločne - v jednom stĺpci - sa vykazovalo obyvateľstvo rusínskej komunity, tak v roku 1945 to bolo podľa štatistiky už len 45 tisíc, v roku 1950 - 48 231, v roku 1970 - 42 238, v roku 1980 - 39 260 a v roku 1991 - 17 197 rusínskej a 13 516 ukrajinskej národnosti, spolu 30 713, vlani 24 201 a 10 814, teda spolu 35 015.

Predstavitelia Rusínskej obrody pripisovali príčinu celkového poklesu štatisticky vykazovaného počtu Rusínov a Ukrajincov tomu, že Rusíni boli vyhlásení za Ukrajincov a v školách sa zaviedlo vyučovanie v ukrajinčine (namiesto ruštiny). Nemožno vylúčiť, že sa preto časť Rusínov začala hlásiť k slovenskej národnosti a posielať deti do škôl so slovenským vyučovacím jazykom.

Je veľa politických, ekonomických i spoločenských faktorov, ktoré pôsobili počas druhej svetovej vojny a v povojnovom období a ktoré viedli k štatisticky vykazovanému poklesu počtu obyvateľstva rusínskej a ukrajinskej národnosti. Boli to najmä: násilná, politicky nadiktovaná zmena gréckokatolíckeho vierovyznania na pravoslávne, surové metódy kolektivizácie poľnohospodárstva, veľká migrácia za prácou do slovenského a českého prostredia, aj chabé národnostné povedomie Rusínov. Etnicky málo uvedomelí ľudia sú ľahko manipulovateľní, málo imúnni voči odnárodňovaciemu procesu.

Rusínska obroda podopiera legitimitu a správnosť svojho konania tým, že po zavedení oddeleného štatistického vykazovania rusínskej a ukrajinskej národnosti sa k rusínskej národnosti hlásia tisíce občanov. Pri sčítaní ľudu v roku 1991 to bolo 17 197 osôb, vlani 24 201. S veľkou pravdepodobnosťou sa však dá predpokladať, že časť tohto počtu sa prihlásila k rusínskej národnosti vinou neuvedomelosti a citovej viazanosti k slovám Rus, Rusín, Rusnák a nie preto, aby sa odlíšili od ukrajinskej národnosti.

Namiesto trieštenia spájanie
Ak časť rusínsko-ukrajinskej komunity zotrvá na platforme Rusínskej obrody a svojbytnosti rusínskej národnosti, treba jej vôľu rešpektovať. Rovnako ako vôľu tej časti komunity, ktorá sa hlási k ukrajinskej národnosti. To však znamená uznať a rešpektovať rozpoltenosť totožnej komunity na dve národnosti, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. S takouto alternatívou by sa nemal vnútorne stotožniť žiaden príslušník komunity, ktorému záleží na jej osude.

Po roku 1990 sa naša komunita zmietala náboženskými spormi medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. K nim pribudli ďalšie, národnostné nezhody. V čom záujme sa to stalo? Rozhodne nie v záujme rusínsko-ukrajinského obyvateľstva, no uspokojenia ambícií zvyšku bývalých rusofilov a uhrofilov v zahraničí i na Slovensku a tých, ktorí sa k nim pridali zo zištných dôvodov.

Toto rozdelenie komunity bude viesť iba k jej celkovému oslabeniu. Nad tým by sa mali zamyslieť najmä príslušníci inteligencie bez ohľadu na to, či sa hlásia k tej alebo onej národnosti. Nie trieštenie, ale spájanie síl teraz treba na riešenie ťažkej ekonomickej situácie, v ktorej sa nachádza rusínsko-ukrajinské obyvateľstvo v podhorských okresoch severovýchodného Slovenska. Ani majoritnému slovenskému národu by nemal byť ľahostajný osud rusínsko-ukrajinskej komunity.

Autor je profesor ekonómie

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984