Sebapoznanie ako uznanie iného
Dialektika raba a pána v Heglovej Fenomenológii ducha je metaforickým pokusom odpovedať na základnú otázku európskej civilizácie, otázku pôvodu nerovnosti medzi ľuďmi ako dôsledku ľudskej slobody. Tej slobody, v ktorej Georg Wilhelm Friedrich Hegel vidí, a to je druhý základný problém, možnosti produktívneho prekonania tejto nerovnosti.
Podľa Hegla je začiatok dejín spojený s prechodom prírody do ríše slobody a stáva sa paradoxne počiatkom nerovnosti a neslobody indivíduí. Nerovnosť nie je biologickou rozdielnosťou ani dôsledkom rozličných vonkajších podmienok pre život. Treba ju pochopiť ako výsledok zápasu človeka s človekom na život a smrť. Určenie motívu tohto zápasu býva kľúčom k pochopeniu vzťahu raba a pána. Tento zápas je dôsledkom existenčnej nevyhnutnosti osvedčiť sa a nechať osvedčiť iných vo vzájomných skúškach. Porazený stráca právo na život, víťaz berie všetko.
V existenčnom osamotení
Zdá sa, že v tomto existenčnom osamotení si každý vystačí sám. Jeden jasá, iný zúfa, no každý na vlastný účet: Aspoň na prvý pohľad je každý sám pre seba. Krokom k inému, k spoločnosti iných je rozum, ktorý vychádza z práve definovanej slobody nežiť na cudzí, ale vlastný účet. Víťaz ako racionálne indivíduum vie, že sa vo svete nástrah a boja o prežite stáva vlastná vybojovaná sloboda vzťahom k inému - je zároveň získanou schopnosťou, slobodou nezabiť, darovať, a preto disponovať cudzím životom. Tento človekom darovaný a prijatý dar sa stáva prostriedkom prežitia v ríši slobody. Vzťah pána a raba je teda prvým kooperatívnym vzťahom medzi ľuďmi.
Podľa Heglovho výkladu ide o to, že prvý intersubjektívny a preto slobodný vzťah je vzťahom dobrovoľne uznanej nerovnosti. V tomto príbehu otrok stráca právo na život aj vo vlastných očiach, pretože je to on, a nik iný, kto prehral ním prijatý zápas. Zostáva mu iba sloboda prijať alebo odmietnuť ponižujúci dar. Prijíma ho pod podmienku, že svoje existenčné poníženie vie vykúpiť, akože ináč, opätovne nadobudnutou slobodou konať a obstáť v konaní - tentoraz v boji s prírodou. Víťaz na druhej strane vie, že darovaný život privileguje vlastný, že už nie on, ale otrok má znášať zápas o prežitie. Ich vzťah je teda vzťahom vzájomného racionálneho uznania. Život už nie je vlastníctvom prírody, ale racionálne zdôvodniteľným a slobodne uvedomeným právom na existenciu.
Táto slobodne volená nesamostatnosť je súčasne podmienkou racionálneho ovládnutia prírody. Otrok je otrokom práce, žijúcou schopnosťou ovládať prírodu. V skutočnosti však nejde o prírodu. Vzťah otroka a pána je vzťahom vzájomnej odkázanosti. Podmienkou ovládnutia prírody je rešpektovanie a uznanie garanta ľudského, slobodne vzniknutého poriadku pána a jeho faktického vykonávateľa a účastníka - otroka. Problém ich vzťahu ostáva teda problémom legitimity moci a súčasne otázkou udržiavania poriadku. Zmyslom a dôvodom ľudských dejín je jeho spravodlivá, intersubjektívne zdieľaná podoba.
Úskok rozumu
Základná pointa Heglovho výkladu potom spočíva v tom, čo sa nazýva „úskokom rozumu“. Veď pracujúci otrok nielenže nemo pracuje, ale musí samostatne prekonávať a zvládať prekážky. Práve miera zvládnutého, táto sloboda vyhrávať a prehrávať aj vo vlastných očiach, je mieru zhodnocovania a znehodnocovania hodnoty vlastnej existencie. Víťaz sa vníma ako víťaz, pretože je to on, kto dokázal získať slobodu. Túto vlastnosť vážiť si seba samého si môže pravdivo pripísať iba pod podmienkou, že ňou ľubovoľne nedisponuje. A nedisponuje ňou vtedy, keď je výsledkom slobodného, dobrovoľného a v reálnej skúške získaného uznania iného - svoju prehru a výhru iného uznávajúceho otroka. Pán sa stáva otrokom svojho víťazstva tým, že stráca vôľu bojovať o seba. Svoje právo na život - boj o zhodnocovanie života - deleguje inému. Otrok získava slobodu tak, že si vlastným konaním uvedomuje závislosť iného na výsledkoch svojho konania a vlastnú nezávislosť - schopnosť spoľahnúť sa na seba. Obe strany uznávajú svoju slobodu konať ako podmienku existencie a zároveň spoznávajú svoju závislosť ako vzájomne sa uznávajúce strany.
Uvedomenie si nerovnakosti a rôznosti individuí je prostriedkom a motívom konania, v ktorom sa jednotlivci potrebujú dozvedieť, ako na tom sú. Na to aby, sa to dozvedeli, musia žiť v spoločnosti s inými, ktorá sa spätne sieťou vzájomných uznávaní a skúšok udržiava. Úskok rozumu, vedomie poníženosti a bezmocnosti je precitnutím k slobode, dôvodom konať. Lebo čo iné, ak nie konanie na vlastný účet vo vízii zaslúženého víťazstva a hrozbe nespravodlivo porazeného je dôvodom pravdivého uznávania sa a spoznania sa vo vzájomne hierarchicky tvorených vzťahoch, ktoré si každá epocha a generácia ľudí má vytvárať a určovať nanovo?
Rozhovor profesora Františka Novosáda s kanadským politológom Tomom Darbym je zaujímavý z viacerých dôvodov. Jedným z nich je uvedomenie si dôvodu možnej straty tohto príbehu v horizonte budúcnosti európskej civilizácie.
