Neznáma v slovenskej legislatíve
Ak sa dnes povie slovo lobing, mnohí za jeho synonymum považujú korupciu, respektíve klientelizmus. Spomína sa teda s určitou dávkou negativizmu a odporu voči všetkému, čo je s ním spojené.
Slovník cudzích slov definuje lobizmus ako „politický systém ovplyvňovania poslancov v prospech určitých skupín“. Pritom je zaujímavé, že slovo lobby pôvodne označovalo predsieň či vestibul v britskej Dolnej snemovni, kde poslanci prijímali návštevy. Napriek tomu, že takúto miestnosť dnes má aj budova Národnej rady SR na Námestí Alexandra Dubčeka, hostia poslancov sa lobistami nenazývajú.
Práca „načierno“
U nás teda de facto lobisti nepôsobia. Aspoň nie oficiálne. Za mnohými krokmi a hlasovaniami členov parlamentu však často cítiť tlak rozličných záujmových skupín. Jeden príklad za všetky. Ktovie, aké záujmy zastupoval poslanec Jirko Malchárek, dnes člen Aliancie nového občana (ANO), pri presadzovaní novely zákona o lotériách, ktorou mal štátny Tipos stratiť monopolné postavenie na trhu? Veď rovnakú vec chcela dosiahnuť aj Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. A komu najviac vyhovovala strata monopolu Tiposu na všetky druhy hier? Nie náhodou nemenovanému vysielateľovi? Ak by teda dnes niekto tvrdil, že lobizmus a všetko s ním súvisiace na Slovensku neexistuje, určite by klamal.
V transformujúcej sa trhovej ekonomike nemožno podľa ekonomických odborníkov existovať bez kontaktov, za ktoré sa platí. Ekonóm Emil Burák rozoznáva úplatky načierno (korupciu) a oficiálne platby za lobing, hoci ani jedna novela zákona o dani z príjmov výdavky na lobing neuvádza medzi daňovými výdavkami. Pritom podľa Buráka sa s lobovaním stretneme aj na vládnej a makroekonomickej úrovni. Ako príklad uvádza ovplyvňovanie procesu privatizácie či lobovanie u vplyvných štátov za naše prijatie do Európskej únie a NATO. Ibaže, slovenská legislatíva pojem lobizmus nepozná.
Tri druhy lobistov
Na uzákonenie tohto stavu predložilo KDH ešte v roku 2000 návrh zákona o lobingu, ktorý predpokladá tri skupiny lobistov. Do prvej patria tí, čo majú lobovanie ako predmet podnikania a za úplatu a na objednávku vykonávajú činnosť s cieľom ovplyvniť legislatívny proces. Museli by sa zaregistrovať v Kancelárii NR SR a mali by podávať aj výkazy o svojej činnosti, aby bežný občan vedel, čo všetko a najmä koľko je za hlasovaním poslanca X.Y. za konkrétny návrh. No už dnes sa deje, že poslanci často stláčajú hlasovacie tlačidlá podľa výšky príspevku od konkrétnej záujmovej organizácie. Hoci raz istý podnikateľ argumentoval faktom, že sotva dokáže podplatiť až 150 zákonodarcov, v tom to zrejme nie je.
Niektorí predsa môžu byť za daný návrh už z princípu a potom stačí „niečo“ ponúknuť len tým, čo sú nerozhodní, ale ich hlasy sú rozhodujúce. Alebo len treba presvedčiť odborníka na danú problematiku v strane a ten by už potom vedel ako argumentmi (teda už nie peniazmi) presvedčiť ostatných. Zmení sa však niečo po prijatí spomínaného zákona? Asi ťažko. Bolo by totiž potrebné vymyslieť v prvom rade riadne legislatívne páky na poslancov. Lobista síce môže priznať, že danému politikov niečo ponúkol za hlasovanie v niečí prospech, ale ten to môže rovnako poprieť, aby pred voličmi zostal čistý. A tak sa vlastne dostaneme do začarovaného kruhu.
Do druhej skupiny lobistov budú podľa návrhu KDH patriť tí, čo mali s jedným alebo viacerými poslancami viac ako päť stretnutí za kalendárny mesiac. V tretej skupine by zase mali byť občianski lobisti a ak sa s poslancom stretnú v záujme lobingu viac ako desaťkrát za kalendárny mesiac, tak sa tiež budú musieť zaregistrovať v Kancelárii NR SR.
Negatíva a pozitíva
Paradoxne napriek tomu, že lobizmus na Slovensku ešte nie je uzákonený, existuje u nás už prvá profesionálna lobingová agentúra - CEC Government Relations. „Pracujeme v maloobchodnom sektore a naším klientom je Tesco. Radšej by som však hovoril o českých klientoch. Tam sa nám napríklad podarilo zrušiť monopol Českej poisťovne na povinné ručenie motorových vozidiel,“ povedal nedávno v slovenskej tlači riaditeľ tejto agentúry de Candole. Logicky si potom možno položiť otázku: Nestáli lobisti aj za zrušením monopolu Slovenskej poisťovne? A akí, keď vlastne svoju činnosť nemajú právne podloženú? Okrem toho aj Michaela Benedigová z agentúry Interel PR (public relations - vzťahy s verejnosťou) priznala, že „lobing patrí do portfólia činnosti PR agentúr“. A nielen tá sa touto činnosťou aj zaoberá. Pracuje teda v tejto oblasti protiprávne? Pritom i kniha Účinné public relations od Cutlipa, Centera a Brooma charakterizuje lobing takto: „Lobing je špecializovaná časť public relations, ktorá vytvára a udržiava vzťahy s vládou s cieľom ovplyvniť legislatívu a reguláciu.“
Napriek nádychu negativizmu v spojení s pojmom lobing má táto činnosť aj pozitíva. Napríklad vo Veľkej Británii sú ministerskí úradníci povinní komunikovať s tými, ktorých sa pripravovaná legislatíva bude týkať. Tieto firmy totiž najlepšie chápu, akým spôsobom nové zákony ovplyvnia ich fungovanie, aké im prinesú pozitíva či negatíva. Užitočný je lobing aj pre zákonodarcov, pretože nik z nich nie je odborníkom na všetko. Stretnutím s lobistami, ktorí sa v danej oblasti vyznajú, sa poslanec zoznámi s odbornými informáciami a tie mu pomôžu rozšíriť jeho obzor. Podľa odborníkov teda lobing prináša viacero rozmerov do rozhodovacieho procesu napríklad aj parlamentu. Otázne však potom je, či zákonodarca uverí informáciám zo zdroja, ktorý mu za jeho hlasovanie zaplatí, alebo sa podrobnejšie zoznámi aj s faktmi z druhej strany. Pritom si treba uvedomiť, že sila peňazí je naozaj veľká.
Nato, aby lobing na Slovensku fungoval naozaj efektívne, by sme sa museli ocitnúť v štádiu, keď sa do parlamentu dostanú naozaj už finančne zabezpečení ľudia. Kto však zaručí, že ten, kto má veľa, by nechcel ešte viac? V prvom rade by malo ísť politikom o priazeň voličov. A u nich slovo lobista naďalej vyznieva dosť negatívne.
