Viac škody ako osohu
Vzácna zhoda parlamentných strán už na jeseň 1999 sprevádzala prijatie kľúčovej koncepcie, ktorá znamení systém sociálneho zabezpečenia na systém sociálneho poistenia. Ten ráta so štyrmi druhmi sociálneho poistenia: od povinného priebežného cez povinné kapitálové, doplnkové a úrazové až po dobrovoľné pripoistenie.
Už roky sa iba nezáväzne hovorí o nevyhnutnosti širokej verejnej diskusie o tejto otázke, no doteraz k nej nedošlo. Od predstavenia uvedenej koncepcie sa vie, že v rámci reformy má dôjsť aj k postupnému zvýšeniu vekovej hranice žien pri odchode do dôchodku. Zakaždým, keď sa na túto tému poukáže na pôde Sociálnej poisťovne (SP), vlády, parlamentu či odborov, dochádza k rozporným vyjadreniam. Koľko ľudí, toľko názorov. Dnes sme svedkami petície Únie žien Slovenska, ktorá je proti zvyšovaniu tejto vekovej hranice do roku 2018 aj proti odbúraniu výhod ženám pri odchode do dôchodku, ak porodili deti. Petíciu podpísalo vyše 50 tisíc ľudí.
Hrozí neudržateľná situácia
Či už dôjde k postupnému zvýšeniu vekovej hranice do roku 2018 alebo do roku 2028, vždy sa nájde dosť ľudí, ktorí budú proti obidvom variantom. Ale ak by k nemu vôbec nedošlo, situácia SP, ktorá je i tak vážna, sa stane podľa mnohých vládnych predstaviteľov a poslancov neudržateľnou. Prečo potom reformu sociálneho poistenia Dzurindov kabinet nepovažoval od prijatia uvedenej koncepcie za prioritu číslo jeden? Na čo sa čakalo? Na to, keď nastane moment, že už na dôchodky naozaj nebudú peniaze, ako to je teraz v Argentíne? A vyriešilo by zlú finančnú situáciu SP zvýšenie tejto vekovej hranice? Veď žien, ktoré sa blížia k poproduktívnemu veku, zasa až tak veľa na území Slovenska nežije.
Keby sa im aj hneď zvýšila veková hranica odchodu do dôchodku, hádam by pre SP „zachránili“ 150 či 200 miliónov korún ročne. Ale tieto peniaze by vôbec nestačili na spasenie dôchodkov a neodstránili by problémy poisťovne. Zato by však vznikol problém pre rodiny aj pre ženy samotné a dosah ich problémov by mohol mať napokon negatívny vplyv na celú ekonomiku štátu. Pretože mnohé z týchto žien sú totálne zrobené dlhoročnou prácou niekde na JRD alebo pri továrenskom páse v trojsmenných prevádzkach, a to za najnižšie platy. Dôchodok si nanajvýš zaslúžia už pri súčasne platnej hranici dôchodkového veku. Mnohé sa dokonca denne modlia, aby sa ho aspoň dožili. Najmä ak sa podieľali na živení rodiny rovnako ako ich muži, alebo vychovali deti samy. Takýchto žien sú tisíce a zo zdravotnej stránky mnohé melú z posledného.
Čudné argumenty
Aký je argument konzervatívnych strán? Štatistiky vykazujú o ženách v poproduktúvnom veku, že v SR poberajú starobný dôchodok dvakrát dlhšie ako muži. Nuž, kto za to môže, že mali aj po dve zamestnania, len aby vládali splácať početné pôžičky, k tomu viacero detí a starali sa prípadne aj o a starých rodičov? Takéto ženy naozaj nemali čas prepiť si pečeň a prefajčiť si pľúca, čo je častým javom najmä u našich mužov stredného veku. Majú hádam ich životosprávu nasledovať aj ich manželky, len aby nekazili štatistiku?! Veď ekonomické straty štátu vyplývajúce z predčasnej smrti v dôsledku fajčenia a alkoholizmu idú do desiatok miliárd korún každoročne! Čo je to proti peniazom, ktoré by mali ísť na dôchodok ženám, ktoré práve spĺňajú dôchodkový vek? A tých navždy stratených miliárd už vláde nie je ľúto? Nemala by svoju akcieschopnosť zamerať skôr iným smerom ako voči predstaviteľkám nežnejšieho pohlavia, ktoré sa starobného dôchodku už nevedia dočkať?
Ďalší pseudoargument pravicových politikov spočíva v tom, že v krajinách západnej Európy je veková hranica odchodu do dôchodku oveľa vyššia ako u nás a rovnaká býva u žien i u mužov - bez ohľadu na počet narodených detí. Nuž, tu sa nesmie porovnávať neporovnateľné. Kým v najvyspelejších štátoch mohli ženy počas produktívneho veku mať čiastkové pracovné úväzky, aj o polovicu skrátený pracovný čas či stále pracovať doma, na Slovensku sa to dlhé roky nedalo. Kým v západných krajinách boli oveľa vyššie platy u oboch pohlaví, tisíce našich žien i mužov sa za celý svoj život nemohli prepracovať z najnižšej do najvyššej platovej triedy, aj keby si ruky zodrali v robote po lakte. Pracovné podmienky v SR boli často oveľa tvrdšie a za málo peňazí sa vždy vyžadovalo priveľa muziky.
Tento negatívny jav sa v súčasnosti znásobil s príchodom súkromného vlastníctva. Mnohí podnikatelia ešte len objavujú raný kapitalizmus a jeho neľudské vykorisťovanie. To by sa ženám ani mužom pracujúcim na Západe vôbec nepáčilo. To by si mali pamätať naši ministri i poslanci. Ale mnohí z nich na ústavných postoch zabudli, čo je to naozajstná drina. Tak ani nemôžu pochopiť, akú veľkú chybu urobia, ak budú nekoncepčne narýchlo meniť vekovú hranicu dôchodkového veku smerom nahor. Rozhodnutie o jej zvýšení vraj pripadne budúcej vláde. Ak sa však veková hranica pri odchode na zaslúžený odpočinok zvýši, pri 20-percentnej nezamestnanosti to prinesie neblahý následok na znižovanie zamestnanosti mladších žien. Tie potom nebudú môcť natoľko využiť svoju kvalifikáciu alebo si nebudú chcieť založiť rodinu pre nedostatok finančných príjmov, pretože len platy väčšiny mužov na uživenie detí nestačia. Nehovoriac o tom, že vysoko kvalifikované ženy budú viac ako dosiaľ emigrovať, len čo SR vstúpi do Európskej únie.
