Prehra spoločenského prevratu
Odkúpili ste si byt, v ktorom žijete, od obce alebo družstva? Máte šťastie. Súkromné spoločnosti, ktoré sa často k bytom dostali ako slepé kura k zrnu, uplatňujú pri ich odpredaji najtvrdší kapitalizmus. Nečudujte sa. V ich svete je sociálny cit neznámy pojem. Tu platí len zákerný zákon zisku.
Vyrastajú nové obytné domy, ich cena je však podľa odborníkov o štyridsať až sto percent vyššia ako reálne náklady. Cenu však nezvyšujú stavbári. Tí sú radi, že majú prácu, ale keťasia investori, podnikatelia s bytmi, realitné kancelárie, a ako sme sa presvedčili v prípade spoločnosti Sun, aj obyčajní podvodníci. Družstevné bytové hospodárstvo je v morálnom rozklade a právnom pralese. Bývalé podnikové byty, skôr ako sa stali obecnými, padli spolu s podnikom do náručia privatizérov, ktorí sa zväčša o ne ničím nezaslúžili, iba vedeli byť v pravom čase na pravom mieste a v správnej strane.
Miliónové dvojgarsónky
Veľká časť národa sa dostala v otázke bývania do stavu núdze. Spoločnosť prežíva najväčšiu bytovú krízu od skončenia 2. svetovej vojny. Reálne rozmýšľajúci človek nevidí šancu, aby si mladá rodina, ktorá spláca pôžičky na vysokoškolské štúdium a má spolu zo pätnásťtisíc korún čistého platu, mohla kúpiť byt. Pozerám si graf cien dvojgarsónok v Bratislave. Predaj: najvyššie hodnoty sa pohybujú od 0,88 do 1,2 milióna, najnižšie (horšej kategórie a v menej zaujímavých lokalitách) oscilujú medzi sumami 440 až 900 tisíc korún. A predsa je dvojgarsónka pre rodinu nevyhovujúca.
Vyberám si inzerát 1. národnej aukčnej spoločnosti. Ponúka poldruhaizbový družstevný byt na bratislavských Ostredkoch, teda na okraji mesta, za 820 000 Sk, dvojizbový v osobnom vlastníctve na Jelšovej ulici za 1,25 milióna, trojizbový na Pluhovej za 2,6 milióna a mezonetový podkrovný byt na Vajanského nábreží za 3,4 milióna korún. V skupine Prenájom sú napríklad: jednoizbový nezariadený byt na Paulínyho ulici za 8500 Sk na mesiac, jednoizbový zariadený byt na Levickej za osemtisíc, trojizbový na Račianskej za 700 nemeckých mariek, na Martinengovej aj s garážou za 1400 DEM. Ani susedná ponuka inej realitnej kancelárie neobsahovala poldruhaizbový byt pod 940 tisíc korún. A byt nie je všetko. Treba nábytok, kuchynské zariadenie, telefón, televízor, platby za služby a energiu...
Byty sú najväčšou prehrou spoločenského prevratu z roku 1989. Tí, čo s nimi podnikajú, to veľmi dobre vedia. Mám pred sebou výzvy k prevodu vlastníctva bytu, cenové výmery, písomné vyhrážky, ale aj prosby a žaloby ľudí, ktorí sa cítia podvedení. Ak chcú bývať, musia plniť podmienky, ktoré im bezcitne určujú noví majitelia. A potom sme vraj právny a sociálny štát, založený na kresťanských základoch! Možno je to tak v ústave, vo vládnom programe, no sotva v praxi.
Sny sa rýchlo vyparili
Nové spoločenské pomery vyvolali vznik spoločnosti, ktorá by presadzovala výhradné právo nájomníkov a užívateľov bytov a spolupracovala pri tvorbe nových zákonných noriem - Združenia užívateľov bytov. Situáciu však schválne zahmlievajú nepresné stanovy, komplikované správy, nejasné väzby na rozličných dodávateľov a subdodávateľov prác a služieb. Právny servis nového združenia tu už veľmi nepomôže, preto vypracovali vlastné znenie novely Obchodného zákonníka v časti o bytovom družstevníctve. Doteraz sú totiž členovia bytových družstiev stále vlastníkmi bytov, ale nič nedefinuje ich podiel vlastníctva na ostatnom družstevnom hnuteľnom i nehnuteľnom majetku. A tak sú odkázaní na milosť či nemilosť správnych orgánov družstva.
Pred dobrým rokom sa dostal do pozornosti prípad ubytovní podniku Istrochem. Bývalé Chemické závody Juraja Dimitrova mali po Bratislave niekoľko podnikových ubytovní. Na Doležalovu ulicu prešli bývať dôchodcovia, keď z úsporných dôvodov svoje byty uvoľnili pre mladších zamestnancov. Ostatné slobodárne sa zmenili na prechodné ubytovne pre mladé rodiny, ktoré čakali na sľúbený podnikový byt. Situácia sa však vyvinula inak. Sen o byte sa chytro vyparil a mladé dvojice v čase nastupujúceho trhového hospodárstva na byt, pravdaže, nemali. Z dvojíc sa stali rodiny, trojčlenné, štvorčlenné, v bývalých ubytovniach sa ich tiesnilo dvestoštyridsať.
Desať rokov po prevrate sa Istrochem rozhodol odpredať prvý z objektov - bytíky na Doležalovej - skôr ako sa ošumelá budova sama zloží k zemi. Penzisti na kúpu nemali a rodinky z lepších ubytovní sa tam nehrnuli. Povzbudení myšlienkou však požiadali podnik, aby prekvalifikoval ubytovne na byty a umožnil ich prevod do osobného vlastníctva pre tých, čo tam bývajú. Agitoval ich akýsi Ing.Vladimír M., bytom Mariánska 11. Podnik sa však rozhodol objekty predať v konkurze. O kúpu sa uchádzali aj doterajší užívatelia, tých však komisia úvodom zo súťaže vylúčila. Konkurz na prvý odpredaný dom - Nobelova 10 a 12 - vyhrala spoločnosť Istrozimmer, Mariánska 11. Zaujímavá zhoda adresy agitátora a arizátora.
Keď sa podpisujú bianco zmluvy
Nový majiteľ ponúkol užívateľom nájomné zmluvy - bianco: „Cena ubytovania a služieb je stanovená za jeden mesiac na ... Sk.“ Číslo sa vraj dopíše dodatočne. Ostatné ustanovenia však už boli taxatívne: „Omeškanie platby sa trestá stokorunovým poplatkom za každý započatý deň. Nákup akéhokoľvek elektrospotrebiča treba hlásiť najneskôr do troch dní po kúpe. Zapojiť ho možno až po písomnom súhlase... Zákaz chovať vtáky a iné domáce zvieratá...“ Nevoľníctvo.
Onedlho sa dopísalo chýbajúce číslo. Dovtedy za dvojpriestorovú bunku platili nájomníci 3156, po novom 5860 korún. Keď sa rozhodli zmluvy nepodpísať, na Nobelovej ulici sa objavili príslušníci súkromnej bezpečnostnej služby. Ľudia sa práve vracali z roboty. Do budovy však nesmel nik. Po dvoch hodinách sa veliteľ hliadky zľutoval a pustil dnu deti. Po hodine vyhlásili: Kto podpíše zmluvu, môže ísť domov. O ďalšiu hodinu zľavili: Kto podpíše do pondelka... Večer im susedia priniesli čaj, kávu a svetre. Privolaní policajti sa postavili na stranu obyvateľov. Tak po ôsmej večer pustili dnu matky... Právo však napokon zvíťazilo a morálka prehrala. Nájomníci zaplatili nové nájomné, alebo museli preč.
Prípad z Nových Zámkov
Začiatkom 70. rokov postavili v Nových Zámkoch päť trojposchodových bytoviek a v každej z nich 32 jednoizbových bytov s obytnou plochou 16 štvorcových metrov. Štát ich dal do užívania vtedajšiemu Okresnému ústavu národného zdravia, aby mohol splniť direktívu o stabilizácii lekárov na vidieku. Lekári o kamrlíky záujem nemali, dokonca ani zdravotnícky personál. Po čase však sestričky omrzelo dochádzať z okolitých dedín a bunky sa zapĺňali. Ulicu, ktorá sa vtedy volala po Májovom povstaní českého ľudu, domáci volali jednoduchšie - Sexstrasse. Povráva sa, že si tu našiel druhú manželku aj budúci minister zdravotníctva.
Jedného dňa sa ulica premenovala na Zdravotnícku, OÚNZ sa rozparceloval na päť subjektov a jednu nemocnicu s poliklinikou. Tá si prisvojila spomenuté byty a rozhodla sa z nich vypovedať každého, kto nie je jej zamestnancom. Pripravila aj nové nájomné zmluvy. Kým dovtedy človek dostal byt do užívania na dobu neurčitú, teraz sa nájom podmienil prácou v nemocnici. Z nájomníkov sa stali rukojemníci. Na jar 1996 podpísali petičnú akciu, ktorou sa domáhali previesť byty zo štátneho do mestského majetku a následne do osobného vlastníctva v zmysle zákona č. 182/1993. Za hranicou životnosti už bolo všetko - linky, sporáky, rozvody, bytové jadrá... Nepochodili.
Katarína Töröková prišla do OÚNZ robiť v roku 1985 ako sanitárka. Býva v jednom z týchto bytov aj s dvoma deťmi. V novembri 1997 ju pri znižovaní počtu pracovníkov prepustili. Ihneď dostala i výpoveď z bytu. Dala sa pravotiť. Okresný súd v Nových Zámkoch jej uložil povinnosť vypratať byt do 15 dní. Krajský súd toto rozhodnutie zrušil. Oprel sa o jedinú právoplatnú zmluvu - s bývalým OÚNZ, ktorá znela na čas neurčitý. Katarína vyhrala. V hre je však 160 bytíkov. Súdy teda možno čaká 159 ďalších káuz.
Kde je pes zakopaný?
Nedávno ma navštívil starší dôstojný pán. Vyrozprával mi zaujímavý bytový prípad. Svedčí o tom, že súkromné spoločnosti odpredávajú byty ľuďom, ktorí v nich dlhé roky bývajú, za desaťnásobok ceny, za akú porovnateľné byty predáva mesto.
Uvediem vlastný príklad. Dvojizbový byt z roku 1950 v centre mesta aj s pozemkom (dvor, parkovisko, detské ihrisko, kúsok trávnika, pár stromov, zastavaná časť) stál predvlani, keď sme si byty od mesta kupovali, 22 000 korún. Keďže som bol ochotný v stanovenom termíne sumu vyplatiť, mal som polovičnú zľavu. Za dvojizbový, o čosi mladší a trochu menší byt, ale mimo centra - na Drotárskej ulici - pýta novopečený majiteľ od rodiny, ktorá v ňom býva 40 rokov a nemá podlžnosti na nájomnom a platbách, 239 870, 67 Sk. Teda desaťnásobok môjho.
Viem, že oba tieto byty majú trhovú hodnotu oveľa vyššiu. Najmenej milión korún. Dali by sa za toľko predať - len kde potom bývať? Na strome? A tu je práve pes zakopaný: s bytmi, ktoré ľudia roky obývajú a odkupujú si ich od obce, družstva alebo privátnej spoločnosti, sa nesmú robiť trhové machre. Privatizácia bytového fondu nemala predsa tento cieľ. Základným zmyslom musí byť, aby bývali aspoň tí, čo bývajú, lebo absolútna väčšina ľudí, čo nebývajú, tak skoro ani bývať nebude. Ak sa byt stane predmetom obchodu, tovarom ako každý iný, prosím, nemožno mať námietky. Ale tak isto predsa nemožno trhovým spôsobom nútiť človeka, ktorý sa stará o svoj byt, platí, čo treba, aby sa ho vzdal, lebo cena, ktorú mu diktujeme, je preňho nezaplatiteľná! Nejde predsa o jarmok, no o prevod vlastníctva, o nastolenie nových väzieb a vzťahov pro futuro! Inak sa rútime do skazy.
Nehorázne peniaze
V inom vchode toho istého obytného bloku na Drotárskej ulici je ešte zaujímavejší prípad. Dvojizbový byt, trochu menšia výmera, ako sme spomínali (55,8 m2) - cena: 227 064,01 Sk. Nájomník ho obýva od roku 1962. Na základe dohody uzavretej medzi generálny projektantom Hutný projekt Bratislava a bývalým vlastníkom Hutnou odbytovou základňou, podľa ktorej sa mu byt odstúpil ako protihodnota za vypracovanie komplexnej jednostupňovej dokumentácie. Doklad má dátum 19. jún 1959. A teraz si má tento človek za dvestotisíc korún odkúpiť svoj byt znova? S množstvom iných argumentov a súvislostí aj túto kauzu podali na Okresný súd Bratislava I. už 17. januára 2000. Žalovanou stranou je FERONA Slovakia, a.s., Žilina, zastupovaná realitnou agentúrou Nehnuteľnosti Ing. O. Kubička. Mimochodom, v balíku sporných vecí ide len o maličkosť.
Sprostredkovateľ predaja - realitná kancelária Nehnuteľnosti - zistil, že takéto nehorázne peniaze nik nezaplatí. Tak sa najprv začali vyhrážky: Ak sa všetci nerozhodnete byty odkúpiť, majiteľ predá celý blok inému. Z podtextu vyplývalo: A uvidíte, ako ten nový s vami zakrúti! Zrejme by sa tak aj stalo. Nový pán by už nezískal dom ako súčasť privatizácie podniku, ale kúpou, na ktorej by chcel zarobiť. A stanovil by si ešte krutejšie podmienky. Ani ten by sa však nechcel len tak vzdať sliepky, čo by znášala zlaté vajcia. Po patričnom bububu znížili ceny a navrhli všetkým, čo zaplatia hneď v hotovosti, päťpercentnú zľavu. Chytráci. Mesto dávalo v takom prípade 50-percentnú zľavu. Ten prvý spomínaný prípad za 239 870, 67 Sk mal zrazu novú cenu: 178 000 a nejaké drobné.
Majitelia neznížili cenu samotných bytov, ale cenu pozemkov. Z 2100 Sk za štvorcový meter na tisícpäťsto. A tu sme sa dostali na koreň nezmyselne vysokej ceny. Za meter štvorcový bytu pýta majiteľ 419, ale za priľahlý pozemok najprv 2100 a po znížení ceny 1500 Sk! A koľkože je toho pozemku? Štyri a pol tisíc štvorcových metrov! Detské ihriská? Ovocný sad? Park s jazerom? Nie! Nevyužiteľný zaburinený svah, ktorého cena bola tridsať ráz menšia, ako ju teraz účtujú.
Kúpa bytu v týchto prípadoch nie je obchodom, no prevodom vlastníctva so všetkými deklarovanými sociálnymi princípmi. Keby však obchodom hneď aj bola, tak tam platí zásada, že cena má byť objektívne určená (bonum et aequm), zmluvné strany musia v cene predmetu kúpy vidieť ekvivalent hodnoty a kúpa musí byť obojstranne výhodná. Vo vyspelých krajinách platí zásada „skrátenia na polovicu“, ak skutočná hodnota pozemku nedosahuje ani polovicu kúpnej ceny. Tu ktosi iba ľudí tlačí k múru. Pre demokratickú justíciu a ľudskú súdnosť od vekov platí: „Právny úkon, ktorý odporuje dobrým mravom (contra bonos mores), je neplatný.“ U nás na mravy dávno nik nepozerá. Plaťte, ak chcete bývať... Ide o zneužívanie stavu núdze, využívanie neskúsenosti ľudí. To býva v mnohých krajinách trestné. Nastali časy zvlčilosti, a ak chceme prežiť, nemyslime iba na seba. Neprávosť na hocikom z nás je neprávosťou na všetkých.
Autor (1935) je publicista
