Inšpiratívne prednášky
Po slovensky toho ešte z tvorby Jorgeho Luisa Borgesa nevyšlo veľa, no v posledných rokoch akoby sa záujem o jednu z najvýznamnejších osobností literatúry 20. storočia znovu prebúdzal.
V krátkom čase dvoch rokov vychádzajú hneď tri preklady troch rôznych žánrov, ktoré boli doménou Borgesovej tvorby: zatiaľ najrozsiahlejší výber z jeho poviedkovej tvorby Rozhovory s mŕtvymi (2000), výber z poézie Ten druhý, ten istý (2000) a súbor prednášok Sedem večerov (2001). Predchádzajúci záujem o Borgesa by sa dal označiť za temer sporadický: výber z poviedok Kniha z piesku (1980) a výber z esejí a poézie Labyrint (1992).
Sedem večerov - sedem tém
Sedem večerov znamená sedem prednášok, ktoré predniesol Jorge Luis Borges v júni, v júli a v auguste 1977 v divadle Coliseo v Buenos Aires. Ich verziu pripravenú na vydanie z roku 1980 označil sám Borges za svoj testament. Čo sa teda v tomto testamente nachádza, aký odkaz či dedičstvo nám autor zanecháva?
Sedem prednášok má sedem tém, ktoré naznačujú už ich názvy: Božská komédia, Nočná mora, Tisíc a jedna noc, Budhizmus, Poézia, Kabala a Slepota. Témy sú to rôzne, literárne i neliterárne, no aj v tých neliterárnych nájdeme veľa literatúry (v Borgesovej interpretácii) a v tých literárnych zasa veľa filozofie. Jeho prístup k téme, i tej filozofickej, je (neviem si to inak pre seba nazvať) interpretačno-literárny.
Borges sám o sebe prehlasoval (a činí tak na niekoľkých miestach aj v samotnej knihe Sedem večerov), že nie je historikom ani teoretikom. No jeho prednášky svedčia o nesmiernej erudícii historika, človeka, čo pozná, ba priam žije históriou literatúry, myslenia a kultúry. Jeho interpretácia literárnych textov predstavuje akési samozrejmé prechádzanie sa po literatúre, za ktorým sa skrýva hlboké precítenie literatúry, poézie i prózy minulosti a prítomnosti.
Posledná, siedma prednáška Slepota je veľmi osobná a Borges v nej umožňuje nahliadnuť do ťažko predstaviteľného sveta človeka strácajúceho zrak. Poodhaľuje však oveľa viac. Hovorí o tom, čo mu fakticky i obrazne slepota priniesla, aj o tom, v čom mu nedokázala zabrániť: vnímať, chápať a milovať literatúru. Sedem večerov, hoci na prvý pohľad nevyzerá, je kniha o tejto hlavnej téme.
Diskutabilná kvalita slovenskej verzie
Editor prvého vydania Siedmich večerov Roy Bartolomew v doslove ku knihe píše: „Roky už poznám Borgesovu neúprosnú zodpovednosť pri revízii a oprave svojich písomností... Pracovať s Borgesom je nezaplatiteľná skúsenosť, najvyššia lekcia intelektuálnej poctivosti, sústavné precvičovanie skromnosti a jasnosti. S obdivuhodnou trpezlivosťou prenasleduje presný výraz, potrebné slovo...“
Ak by ste však čítali len preklad, bez doslovu s citovanou pasážou, nepoznajúc Borgesa aj z iných prekladov, mysleli by ste si pravý opak. Text pôsobí na mnohých miestach dojmom polotovaru. Prekladateľka nemá cit pre správne a najmä vhodné používanie ukazovacích a iných zámen, pokojne ponechá v preklade vetu, ktorá nemá zmysel („Z látky videla asi jeden a pol metra krát, zvyšok sa strácal v temnote.“ s. 41), či vynechá predložku v predložkovej väzbe („...je to boj démonom.“ s. 68). Jej písanie vlastných mien je nielen mätúce (slepý veštec Teiresiás, ktorý okrem iného vystupuje v Sofoklovom Vládcovi Oidipovi, je tu Tiresias), ale pri niektorých menách sa obmieňajú aj chyby: na strane 8 píše Scott Erígena, na strane 81 Scott Erigena, kým podľa slovníkov a dejín filozofie to bol Johannes Scot Eriugena.
A takýchto i podobných chýb je v knihe veľké množstvo. Okrem toho je text prekladu mimoriadne ťažkopádny a pôsobí dojmom, že samotný Borges zápasil so svojimi myšlienkami. Pravda je však taká, že tu svoj zápas so slovenčinou bojuje prekladateľka a na škodu veci i nás čitateľov ho prehráva.
Autorka (1954) je odbornou asistentkou na FF UK v Bratislave
