Reklama
Reklama

Berlusconiho eurorozpačitosť

Vianočná striga Befana nadelila Taliansku neistotu
Počet zobrazení: 937

Talianskym deťom nenadeľuje darčeky Ježiško, ale vianočná striga Befana, ktorá podľa tradície prichádza v noci z 5. na 6. januára. Tým dobrým prinesie sladkosti a tým, ktoré neposlúchali, iba uhlie.

Ako napísal nemecký denník Die Welt, pravicovo-centristickej vláde premiéra Silvia Berlusconiho darovala Befana uhlie. Prikúrila na domácej politickej scéne tak, že dym z tohto sporu prilákal pozornosť celej Európy. Pravdaže, kým striga Befana je imaginárna, problémy, s ktorými vykročilo Taliansko do nového roka, sú celkom reálne. Ich začiatok sme mohli spozorovať už počas novoročných osláv, keď s odbitím polnočných zvonov sa v eurozóne zrodila aj nová mena - euro. Na rozdiel od Nemcov, Grékov, Francúzov, Španielov a ostatných členov euroklubu Taliani, zvyknutí na milióny v peňaženkách, privítali málonulového nástupcu líry vlažne. A ich ministri dokonca odmietavo.

Bossi a ďalší na euro kašľú

Minister pre reformy a decentralizáciu Umberto Bossi, šéf separatisticky orientovanej Ligy severu, na Nový rok povedal, že na euro kašle. K jeho „kašľu“ sa pridal i minister obrany Antonio Martino, keď vyhlásil, že skúsenosť so zavádzaním novej európskej meny by sa mohla skončiť neúspešne. Tento druh pesimizmu podporil minister hospodárstva a financií Giulio Tremonti výrokom, že euro vymysleli technokrati z predchádzajúcich vlád a on „sa nezníži, aby šiel do ulíc oslavovať takú udalosť“. Ani Berlusconi sa nenamáhal s eurogestami podľa vzoru rezortných kolegov z iných krajín, ktorí napríklad za prvé euro okázalo nakúpili svojim manželkám kvety. Taliansky premiér bol na dovolenke a alibisticky sa tváril, že sa nič nedeje. Akoby v Európe ani neodštartovala nová stránka spoločnej histórie.

Takéto správanie členov vládneho kabinetu - okorenené 2. januára jednodňovým štrajkom zamestnancov centrálnej talianskej banky - urazilo a doslova vyprovokovalo ministra zahraničných vecí, nestraníka Renata Ruggiera k tomu, aby v deň, keď sa „bambini“ tešia na Befanu, ohlásil svoj odchod z málo proeurópskej vlády. Čakal päť dní, či sa jeho šéf vyjadrí v prospech euromeny a uzemní skeptické názory svojich ministrov. Berlusconiho však viac zaujímala legalizácia verejných domov...

Ruggiera považujú za európskeho politika prvého rangu s prestížou, ktorú všetci rešpektujú. Vyštudovaný právnik začínal ako diplomat v Brazílii, pôsobil v Moskve a vo Washingtone počas kubánskej krízy a vojny vo Vietname. Neskôr ako diplomat v Bruseli pomohol pripraviť vstup Veľkej Británie do Európskeho hospodárskeho spoločenstva (kráľovná Alžbeta II. mu za to udelila rytiersky rád) a potom sa zviditeľnil ako šéf Svetovej obchodnej organizácie. V zahraničí sa tešil obľube a aj doma ho označovali za najdôveryhodnejšieho politika. Práve on dával Berlusconiho vláde najväčší punc dôveryhodnosti.

Európan v pravom zmysle slova, ako o Ruggierovi napísal Die Welt, venoval nemalé úsilie vytvoreniu menovej únie. Netreba sa čudovať, že sa s euroskeptikmi v Berlusconiho kabinete rýchlo rozkmotril. Už od začiatku nástupu do funkcie, na ktorej prijatie ho údajne prehovoril taliansky prezident a veľký fanúšik európskej integrácie Carlo Azeglio Ciampi, musel šéf diplomacie čeliť opačným názorom vo veciach EÚ. To sa tak trochu dalo očakávať, veď Berlusconi vládne s ľuďmi z nacionalistickej a extrémnej pravice. Eurovlažnosť ministrov bola vyvrcholením predošlých sporov. Napríklad jednotný európsky zatykač Berlusconi signoval až pod tlakom zvyšku EÚ. Sklamaním pre Ruggiera bolo aj odmietnutie kúpy nového vojenského transportného lietadla, ktoré sa považuje za míľnik celoeurópskej obrannej stratégie.

Spor pravice a ľavice

Následky Ruggierovej demisie sa prejavili takmer ihneď. Doma i v celej Európe. Talianska ľavicová opozícia požadovala mimoriadne parlamentné rokovanie o príčinách jeho odchodu a zo zahraničia prichádzajú signály, že jeho absencia v talianskej vláde bude veľmi citeľná. A hoci sa Berlusconi sprvoti bránil označiť príčiny ministrovej rezignácie za eurointegračné, neskôr sám pripustil, že jeho vláda musela pričasto dokazovať svoje „eurofilstvo“. Berlusconi prevzal taktovku ministerstva na šesť mesiacov a povedal, že na európskom smerovaní Talianska nič nebude meniť okrem toho, že hlas Ríma bude v únii dôraznejší. Poprední európski štátnici viac alebo menej dôrazne vyjadrili svoje obavy o dobrý kredit Talianska, pričom belgický šéf diplomacie Louis Michel uviedol, že Berlusconi je teraz oveľa závislejší od spojeneckých extrémistických a populistických strán.

Šéf Európskej komisie Romano Prodi, sám bývalý taliansky premiér, ktorý sa zaručil, aby jeho nadmieru zadĺženú krajinu vôbec prijali do eurozóny, vyhlásil, že sa mu s Ruggierom veľmi dobre spolupracovalo a že dúfa, že to isté bude aj s Berlusconim. Taliansky premiér sa teda dozvedá, že ho Európania, hoci rozhorčení, ešte celkom neodpisujú. Na druhej strane však treba vnímať celú kauzu v širších súvislostiach - ako spor medzi ľavicou a pravicou v Európe. Práve ľavicové vlády urýchlili zrod eura a jeho zavedenie do obehu. Pravicové Taliansko sa vo väčšinovo stredo-ľavej EÚ začína intenzívnejšie orientovať na vzťahy s USA (ktorým sa ekonomické posilňovanie Európy neveľmi páči) a viac ako ostatné členské krajiny únie sa dôraznejšie „bije“ za svoje národné záujmy. Európskej solidarite to však nepomáha a vládna politika Ríma tak u ostatných európskych kolegov vytvára dojem rozpačitosti.

Autor (1969) je redaktor Hospodárskeho denníka

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama