Reklama
Reklama

Dlhá cesta k integrácii

Keď v roku 1815 Simón Bolívar vyhlásil svoju slávnu Jamajskú chartu, v ktorej predvídal Latinskú Ameriku zjednotenú do jediného národa, nemohol tušiť, že o 187 rokov neskôr bude jeho sen tak veľmi vzdialený od naplnenia.
Počet zobrazení: 1148

Keď v roku 1815 Simón Bolívar vyhlásil svoju slávnu Jamajskú chartu, v ktorej predvídal Latinskú Ameriku zjednotenú do jediného národa, nemohol tušiť, že o 187 rokov neskôr bude jeho sen tak veľmi vzdialený od naplnenia. A už vôbec by mu nenapadlo, že na začiatku tretieho tisícročia to budú práve Spojené štáty, ktoré budú integráciu kontinentu iniciovať

Súčasná panoráma latinskoamerickej integrácie má veľa odtieňov. Pokročilo sa v ekonomickej integrácii, úplne však chýba politická vôľa na prekonanie čisto obchodných aspektov integrácie a posilnenie skutočnej politickej a sociálnej súdržnosti latinskoamerických spoločností.

Hoci Latinská Amerika patrí medzi najhomogénnejšie regióny sveta, a to z hľadiska spoločnej histórie a kultúry, jej integračné ambície sa stretávajú s veľkými prekážkami, ako sú vnútorné i medzištátne konflikty, chudoba, nezamestnanosť, marginalizácia atď. Iba pred necelými šiestimi rokmi sa skončila posledná vojna medzi dvoma latinskoamerickými krajinami pre pohraničné spory, ktoré sú príznačné aj pre mnohé ďalšie štáty regiónu. Obrovskú prekážku predstavujú tiež sociálne podmienky. Dnes žije 36 percent obyvateľstva kontinentu v chudobe, nezamestnanosť dosahuje v niektorých krajinách až 30 percent a veľkými nerovnosťami je poznačené najmä černošské a domorodé indiánske obyvateľstvo.

Tri etapy integrácie
Od získania nezávislosti zaznamenal kontinent stovky integračných iniciatív, ktoré však zlyhali z rôznych dôvodov, či už vnútorných, alebo vonkajších. Guatemalský ekonóm Gert Posent poukazuje na tri etapy v histórii latinskoamerickej integrácie. Prvá etapa, voluntaristická, bola charakteristická pre 50. a 60. roky 20. storočia a bola ovplyvnená keynesovskou politikou. Znamenala aktívne presadzovanie industrializácie, vytváranie ochranných obchodných bariér a substitúciu dovozu, a to prostredníctvom aktívnej účasti štátu v ekonomike. Druhá etapa, revizionistická, sa odvíja od začiatku 60. rokov, keď keynesovský model začal v medzinárodnom prostredí strácať na sile. Industrializácia stratila dynamiku a latinskoamerické ekonomiky zoslabli. Integrácia mala oveľa pragmatickejší význam a objavili sa iniciatívy, ktoré znamenali flexibilizáciu podmienok pre integráciu a rozpad vžitých schém.

Tretia etapa je známa ako etapa pragmatická. Je tiež obdobím najväčšej ideologickej nadvlády neoliberalizmu a tzv. washingtonského konsenzu. Podstata integrácie sa v porovnaní s predošlými etapami významne mení. Ak ju predtým vnímali ako nástroj kolektívnej obrany voči vonkajším hrozbám a rizikám, dnes má ofenzívny charakter: jej cieľom je zvýšiť zahraničné investície do Latinskej Ameriky a získať medzinárodnú konkurencieschopnosť.

Hlavní aktéri v súčasnosti
V Latinskej Amerike a v oblasti Karibiku dnes pôsobia rôzne integračné zoskupenia, okrem iných Andské spoločenstvo národov (CAN), Združenie karibských štátov (AEC) a Systém stredoamerickej integrácie (SICA). Vzhľadom na svoj strategický ekonomický význam v regióne sú hlavnými aktérmi súčasných integračných procesov MERCOSUR, NAFTA a ALCA.

MERCOSUR je colná únia združujúca Argentínu, Brazíliu, Paraguaj a Uruguaj. Napriek tomu, že po NAFTA ide o najvýznamnejší blok, v regionálnom obchode má pomerne nízke zastúpenie: predstavuje 6 percent exportu a 5 percent importu. Pred niekoľkými mesiacmi dovŕšil MERCOSUR desať rokov od svojho založenia. Začiatkom 90. rokov sa ukazoval ako veľmi dynamický blok. Obchod medzi jednotlivými členmi združenia sa zvýšil zo 4 na viac ako 20 mld. USD a celkový hrubý domáci produkt členských krajín neustále rástol až do roku 1999, keď Brazíliu zasiahla devalvácia realu. Táto devalvácia odhalila štrukturálne rozdiely v ekonomikách jednotlivých členov MERCOSUR-u a otvorila medzi nimi obrovskú priepasť. Po desiatich rokoch je MERCOSUR pritlačený k múru, má vyriešiť dilemu, či zachovať colnú úniu, ktorá znamená spoločnú obchodnú politiku, alebo sa vrátiť k zóne voľného obchodu, ktorá dáva slobodu vyjednávania jeho členom. Pre mnohé sektory predstavuje súčasná schéma MERCOSUR-u množstvo prekážok, aby mohli štáty slobodne rokovať o dohodách, podobne ako v rámci združenia ALCA, ktoré na prvý pohľad ponúka viac výhod.

Kritika má však širší záber. MERCOSUR je produktom epochy najväčšieho rozkvetu neoliberalizmu v Latinskej Amerike. Slepým dôrazom na trh sa uprednostňujú výlučne obchodné výmeny, pričom sa stráca záujem o iné spoločné politické a sociálne rozvojové iniciatívy. Podstata MERCOSUR-u sa tak zužuje na jednoduché úsilie zamerané na liberalizáciu obchodu v jeho najortodoxnejšej forme. „Vízia“ integrácie je typicky neokonzervatívna: štáty sa zriekajú svojej regulačnej funkcie a všetko sa ponecháva na zákony trhu. Táto vízia je natoľko extrémna, že sa ani nezadefinovali zásady preferenčného zaobchádzania pre krajiny s nižším relatívnym rozvojom.

Najvýznamnejšia je NAFTA
Severoamerická zóna voľného obchodu NAFTA, združujúca USA, Mexiko a Kanadu, je najvýznamnejším obchodným blokom. Predstavuje 88 percent exportu a 90 percent importu v regióne. Dôsledky členstva Mexika v tomto združení na jeho hospodárstvo sú relatívne. I keď sa zlepšila konkurencieschopnosť Mexika, kvalita zamestnania sa dramaticky zhoršila. Odkedy NAFTA vstúpila do platnosti, vyše milióna Mexičanov zarába menej ako je výška minimálnej mzdy (3,40 USD za deň) a odhaduje sa, že 27 tisíc menších podnikov skrachovalo. Prehĺbila sa aj chudoba: z 36 percent v roku 1994 stúpla na 43 percent koncom 90. rokov. Z latinskoamerického pohľadu je najdôležitejšia skutočnosť, že prostredníctvom NAFTA Mexiko, ktoré si vždy udržiavalo veľmi autonómne a kritické postavenie voči USA, rozhodlo o svojom oveľa užšom prepojení s touto veľmocou, no s podradným postavením nielen z ekonomického hľadiska, ale aj z hľadiska zahraničnej politiky.

Podobne ako MERCOSUR aj NAFTA vznikla v čase vrcholiaceho neoliberalizmu. V Mexiku to bolo obdobie autoritárskej, korupčnej a ultrakonzervatívnej vlády bývalého prezidenta Carlosa Salinasa, ktorý musel čeliť zapatistickej vzbure v ten istý deň, ako NAFTA vstúpila do platnosti. NAFTA garantovala kontinuitu neoliberálnej politiky i po skončení mandátu Salinasovej vlády. S cieľom posilniť postavenie kapitalistickej vrstvy v USA, NAFTA významne prispela ku konsolidácii záujmov tejto krajiny v multilaterálnych a bilaterálnych rokovaniach o právach na duševné vlastníctvo, o poľnohospodárstve, zahraničných investíciách, energii a službách.

Od Aljašky po Ohňovú zem
Americká zóna voľného obchodu ALCA vznikla na základe návrhu prezidenta Billa Clintona na americkom summite v Miami v roku 1994. Jej cieľom je vytvoriť zónu voľného obchodu od Aljašky po Ohňovú zem, združujúcu 34 krajín západnej pologule (samozrejme, s vylúčením Kuby). Od summitu v Miami sa o podrobnostiach projektu intenzívne rokuje a jeho spustenie sa očakáva v roku 2005. Treba poznamenať, že rokovania prebiehajú takmer v tajnosti. Parlamenty sa nemohli zapojiť do diskusií a nepoznajú ani podrobnosti rokovaní. Do úvahy sa neberú ani požiadavky občianskej spoločnosti týkajúce sa väčšej transparentnosti a participácie. Prihliadalo sa iba na požiadavky a návrhy Amerického podnikateľského fóra.

Ambíciou združenia ALCA je vlastne rozšíriť NAFTU na celý kontinent, čo bude znamenať, že sa posilní už aj tak obrovská moc veľkých amerických korporácií a zintenzívni sa privatizácia a štátna deregulácia v latinskoamerických ekonomikách. Cieľom je zaručiť úplnú slobodu pohybu kapitálu po celom kontinente, čo vyvolá znižovanie miezd a zhoršenie pracovných podmienok. Projekt doteraz akceptovali všetky vlády s „prílišným“ entuziazmom. Vidia v ňom všeliek na problémy latinskoamerických ekonomík. Azda jediným hlasom proti je hlas populistického venezuelského prezidenta Huga Cháveza.

ALCA bude znamenať vytvorenie zóny voľného obchodu s viac ako 700 miliónmi obyvateľov a 40 percentami celosvetového HDP. ALCA predstavuje evidentné úsilie o opätovné dosiahnutie hegemonistického postavenia USA na kontinente prostredníctvom obnovenia latinskoamerického trhu, čo umožní čeliť klesajúcej konkurencieschopnosti USA voči Japonsku a Európskej únii. Ide o zámer veľmocí nanovo definovať svoje globálne postavenie vo svete poznačenom 11. septembrom 2001.

Perspektívy do budúcnosti
Od súčasných latinskoamerických integračných procesov nemožno v skutočnosti očakávať veľa. Kým podstatou integrácie sú výlučne voľný obchod a slepá viera v silu trhu, Latinská Amerika nebude môcť pokročiť k skutočnému udržateľnému rozvoju. Táto obmedzená koncepcia integrácie je, ako naznačuje ekonóm Ricardo Grinspun, výlučným mechanizmom, prostredníctvom ktorého môžu národné elity pri moci - s podporou USA - uskutočniť ekonomické a sociálne reformy, ktoré sú v podstate nedemokratické. V Latinskej Amerike voľný obchod a neoliberalizmus kráčali stále ruka v ruke a niekedy boli spájané s autoritárstvom. Politický rozmer sa ocitol úplne na okraji integračnej agendy. Práve v tom spočíva veľký nedostatok súčasných integračných procesov. Hoci existuje Latinskoamerický parlament, Andský i Stredoamerický parlament, nie sú v skutočnosti ničím iným ako poradným fórom bez akýchkoľvek legislatívnych právomocí.

Porovnávacia analýza kontinentálnych integračných procesov (napríklad európskych) odhaľuje, nakoľko sme ako Latinskoameričania vzdialení od skutočnej integrácie, ktorej cieľom nebude len zaručenie konkurencieschopnosti našich ekonomík, ale aj vytvorenie ekonomického, kultúrneho a politického bloku, v ktorom jednotlivé národy nájdu svoju silu. Udržateľný rozvoj, zahraničný dlh, zlepšenie pracovných podmienok a boj proti chudobe a jej príčinám sú témy, ktoré by mali byť povinnou súčasťou akéhokoľvek integračného procesu, ktorého cieľom je skoncovať so súčasnými limitovanými schémami, aké predstavujú ALCA, MERCOSUR alebo NAFTA.

Okrem integrácie založenej výlučne na voľnom obchode musia latinskoamerické národy vyvinúť úsilie na vytvorenie nového projektu integrácie, ktorá bude odpoveďou na latinskoamerické záujmy, bude rešpektovať rôzne identity a autonómie, zohľadňovať ekonomické asymetrie a bude prospešná pre všetkých. Bude si to vyžadovať položenie inštitucionálnych základov pre nový politický projekt - vytvorenie skutočného Spoločenstva latinskoamerických národov s priamo voleným parlamentom zodpovedným za stanovenie a realizáciu princípov, cieľov a budovanie inštitúcií tohto spoločenstva, s vlastnými regionálnymi orgánmi kolektívnej bezpečnosti a s vlastnými menovými a finančnými inštitúciami. Takýto projekt nemá obdobu v latinskoamerickej histórii. Medzinárodné prostredie naznačuje, že dnes viac ako inokedy je únia indoamerických národov nielen možná, ale vyslovene potrebná.

Autor (1972) je kostarický publicista a spolupracovník redakcie SLOVO
Zo španielčiny preložila Judita Takáčová

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama