Reklama
Reklama

My nie sme šarlatáni

Z besedy s predstaviteľmi Futurologickej spoločnosti na Slovensku
Počet zobrazení: 1417

Futurológia vznikla v 40. rokoch, keď ju založil nemecký futurológ Osip Flechtheim. V 60. rokoch napísal v Československu Radovan Richta prácu Civilizácia na rázcestí, ktorá dnes patrí medzi klasickú odbornú literatúru. Pred novembrom 1989 sa tento vedný smer rozvíjal v rámci Zväzu vedecko-technických spoločností a v roku 1990 Michal Majtán založil Futurologickú spoločnosť. Po osamostatnení Slovenskej republiky v roku 1993 vznikla Futurologická spoločnosť na Slovensku (FSS), ktorá dva razy do mesiaca usporadúva semináre na rozličné témy týkajúce sa budúcnosti. Takisto pripravila niekoľko konferencií venovaných budúcemu vývoju Slovenska i sveta a podieľa sa aj na viacerých medzinárodných aktivitách. Na besedu Klubu nového SLOVA sme pozvali troch predstaviteľov FSS – predsedu, ekonóma IVANA KLINCA, čestného predsedu, ekonóma MICHALA MAJTÁNA a filozofa LADISLAVA HOHOŠA.

Futurológia je veda o budúcnosti. U nás bola dosť zaznávaná a dodnes ju viacerí považujú za akési šarlatánstvo. Naozaj sa budúcnosť nedá predpovedať?

I. Klinec: Pochopiteľne to nie je pravda. My nie sme šarlatáni. Futurológia sa v súčasnosti vypracovala na čosi také ako high-tech medzi spoločenskými vedami. Vytvorila transdisciplinárny priestor, v rámci ktorého možno modelovať rôzne scenáre budúceho vývoja spoločnosti. A to tým, že sa spájajú rozličné poznatky a metodológie z viacerých odborov. V rámci futurológie sa teda vytvorila metodológia, aká nie je možná v rámci iných vied. Pokiaľ ide o prognózy, ktoré sa robili ešte v bývalom Československu i na Slovensku, môžeme hovoriť o troch vlnách. Prvá bola v 60. rokoch – keď silne zapôsobila Richtova práca. Druhá etapa spadá do 80. rokov, keď sa vytvorila súhrnná prognóza rozvoja Československa do roku 2010 pod vedením Waltra Komárka v Prahe a Jozefa Markuša v Bratislave. Teraz sa rozbieha tretia etapa, pretože vláda zadala objednávku na vypracovanie vízie rozvoja Slovenska približne do horizontu 2020. Naša spoločnosť spracovala projekt do roku 2025, ktorý sme nazvali Slovensko 21 – vízia pre 21. storočie.

Aký je rozdiel medzi prognostikou a futurológiou?

L. Hohoš: Futorológia je širší pojem, používa sa rovnako v nemčine i vo francúzštine, v anglosaskom svete jej hovoria „štúdie budúcnosti“ podľa koncepcie Osipa Flechtheima, ktorý dospel k záveru, ako sa vyhnúť budúcim genocídam – treba zvýšiť zodpovednosť za budúcnosť. Futurológia zahŕňa futuristiku, a to je filozofia, politika a pedagogika budúcnosti. V nadväznosti na to ukazuje ako reflektovať, aby politika nezodpovedala len krátkodobým záujmom, ale aby predpokladala potrebu strategických rozhodnutí v strednodobom horizonte, ktorý je okolo 15-20 rokov, čo nemusí byť populárne ani výhodné pre znovuzvolenie. Najdôležitejšia je pedagogika, teda výchova k budúcnosti a zodpovednosti za budúcnosť. Potom nasleduje prognostika, ktorá má už exaktnejší charakter, dáva konkrétne alternatívy – čo voláme vejár možností, pretože veštiť nevieme, nevieme na sto percent apodikticky povedať, že takáto a takáto udalosť v danom čase nastane. Môžeme poskytnúť určité alternatívne scenáre, na základe ktorých by sa mala potom meniť stratégia rozhodovania. Pri prognostike je však riziko určitej manipulácie, že sa to zvrhne len na záležitosť techniky. Lebo modelovať môžem veľmi jednoducho – zmením vstupné podmienky, dostanem iný výsledok na výstupe. Samozrejme, že manipulácia budúcnosťou sa diala a deje sa i dnes. Čiže filozofia budúcnosti by mala toto vyvažovať. Osip Flechtheim uvažoval ešte o jednej rovine – o plánovaní. Prirodzene, že nemal na mysli nejaké direktívne, ani si nevedel predstaviť plánovanie typu reálneho socializmu, no myslel na strategické plánovanie a to je niečo celkom iné. Štáty aj nadnárodné korporácie bez strategického plánovania jednoducho nemôžu fungovať.

Pred rokom 1989 sa vypracovali rozličné vízie, ako by mala slovenská spoločnosť vyzerať. Čo z nich využívate?

M. Majtán: Na Slovensku sa predvídavé myslenie nepestuje systémovo, komplexne a z hľadiska permanentnosti, čo je nevyhnutné pri tejto činnosti. Preto existujú len práce o víziách a prognózach v dobrovoľnej záujmovej vedeckej spoločnosti, ako sme my, a každý čímsi prispieva. V štvorročnom cykle sú rýchlo šité volebné programy jednotlivých strán vrátane známych nesplniteľných sľubotechien, ako bolo slovenské Švajčiarsko, tvrdenie, že sa v roku 2000 vyrovnáme priemeru EÚ, nedávno sme dostali prísľub dvojnásobných platov a podobne. Oklieštené, žiaľ, prognostické práce sú v niektorých ústavoch a podnikoch. Naša spoločnosť pracovala svojho času aj na Úrade stratégie, kde dostali úlohu vypracovať víziu. V nejakom, podľa nášho názoru nedokonalom variante, vydali víziu z autorského pera Jána Bunčáka, Ladislava Klinku a Rastislava Tótha. Autorský kolektív pod mojím vedením spracoval víziu do roku 2050. Vzhľadom na dané kapacitné pomery sme ju skromne nazvali Náčrt, hypotéza, vízie budúcnosti Slovenska. Tieto naše práce sme ponúkali štátnikom, počnúc predsedami Národnej rady, bývalým i terajším. Nereagovali. Premiéri reagovali polovičato. Predchádzajúca vláda úlohy presunula na Úrad stratégie, a keďže tam bol môj podpis, tak som dostal hodinovú výpoveď pre konflikt záujmov. Súčasná vláda sa ozvala až po troch rokoch. Jediní, ktorí nás ako tak podporili a prijali, boli prezidenti – minulý i terajší. Rudolf Schuster mal dokonca hneď chuť zorganizovať medzinárodný seminár V4. To bolo však dva týždne pred jeho ochorením, takže teraz sa tie práce obnovujú.

Rozličné inštitúcie vášho zamerania majú rôznu politickú orientáciu. IVO je pravicové, Prognostický ústav SAV smeruje skôr k ľavici. Oblasť environmentalistiky je víziou tretej cesty. Strana Roberta Fica sa hlási k tretej ceste a je známe, že do Smeru túto víziu vniesol Boris Zala. Ktorým smerom sa uberá vaša spoločnosť?

I. Klinec:
Usilovali sme sa správať apoliticky, komunikovať s celým politickým spektrom. Radi poskytneme naše poznatky aj pravicovo, národne alebo medzinárodne orientovaným stranám, ak to bude na prospech celej spoločnosti. Ak začnú presadzovať určité dlhodobé hľadiská do rozhodovania, potom by to mohlo priniesť verejný prospech v podobe zvýšenia výkonnosti ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva. Dlhodobé vízie by sa nemali dotýkať zmeny vlád, mali by sa robiť apoliticky, aby mohli byť nadčasové.

V diskusiách o budúcnosti ľudstva sa hovorí o problémoch Sever – Juh, o tzv. trojštvrtinovej spoločnosti. Nadnárodné spoločnosti značne ovplyvňujú súčasné vlády a vývoj vo svete sa uberá takým smerom, že bohatí sa stávajú bohatšími, chudobní chudobnejšími. To nie je trvalo udržateľný stav. Ako vy zohľadňujete súčasné trendy?

I. Klinec:
Jedna z vízií hovorí o vytváraní etickej trhovej ekonomiky ako cesty k prekonaniu či zmenšovaniu rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Etická trhová ekonomika je taká ekonomika, kde sa účastníci – investori uspokoja s menším ziskom a s tým, že budú mať nepriamy zisk z investícií do rozvoja daného regiónu, do vzdelávania, vedy a zdravotníctva. Vidíme, že tam, kde tieto rozdiely neúmerne narastajú, dochádza k destabilizácii celého regiónu, krajiny. Etická trhová ekonomika teda vlastne ponúka akési nepriame efekty. Ak investor investuje do rozvoja spomínaných oblastí, má zaručenú stabilitu rozvoja v danom regióne. Tento koncept je v začiatkoch. Ten hlavný koncept spočíva v trhovej ekonomike, dravom kapitalizme. A paradoxne v transformujúcich sa krajinách, ako je aj Slovensko, sa táto dravosť znásobuje, ako by neexistovali nijaké zábrany, etické a morálne princípy, ktoré by bránili ľuďom, čo idú za peniazmi a ziskom, pošliapavať základné ľudské práva, ničiť životné prostredie a destabilizovať spoločnosť. Vlastne sa v tom procese transformácie zabudlo na vytvorenie určitého kódexu morálnych pravidiel. Budeme sa usilovať preniesť tento koncept prostredníctvom vízie aj na Slovensko s tým, že bude súčasťou nami vypracovanej vízie. Ako bude na tento koncept reagovať politická sféra, to už nebude závisieť od nás, ale od jej rozhodnutia.

M. Majtán: V rámci vízie chýbala druhá časť, ktorá má byť vždy súčasťou každého plánu, programu, prognózy, a to opatrenia na to, ak by sa variant vízie nesplnil, a nejaký ten optimisticko-realistický, ak by sa splnil. Domáce sily sú pre zmenu v desať rokov budovaných pomeroch bezuzdného raného kapitalizmu veľmi slabé. Preto až v takej tretej dekáde, od roku 2020 sa bude väčšmi presadzovať proti trendom čisto trhovej ekonomiky aj to, čo máme nakoniec napísané v ústave, ale sa to plní veľmi málo. Aby došlo k zlepšeniu mnohých pálčivých problémov na Slovensku, navrhujem zamerať sa na zníženie nezamestnanosti, skrátenie pracovného času, zvýšenie podielu študujúcich na vysokých školách a tým oddialenie ich nástupu do práce. Odporúčam sadzby daní za nadmerné prestížne príjmy. Nevidím problém, aby sa zaviedla z príjmu nad dva milióny 80-percentná daň. Ďalej odporúčam zvýšiť odvod na zdravotníctvo. Samozrejme, väčšina parlamentu je proti zvyšovaniu z týchto vysokých, prestížnych príjmov, rovnako sú za znižovanie odvodov. Uplatnil by som i nejaký osobitný odvod na školstvo, pretože to považujem za základ riešenia problémov spoločnosti. Zvyšoval by som platy v školstve, aby sa odstránila obrovská feminizácia a dekvalifikácia ľudí a aby sa budúca generácia kvalitne pripravovala na uplatnenie na trhu práce. Prídavky na deti by som zmenil z peňažných na naturálne. Zaviedol by som uniformy na základných školách, dal by som ich všetkým deťom zadarmo, rovnako učebné pomôcky, aj školské stravovanie. Pokiaľ by neprišlo dieťa do školy, nech má matka právo prísť mu po obed. Prídavky na deti by som zrušil. Ďalej by som radikálne znížil výdavky na štátnu správu. Naopak, zvyšoval by som spotrebné dane, sadzby DPH.

V roku 1996 sa uskutočnila rozsiahlejšia štúdia vývoja slovenskej spoločnosti. Jej základné trendy platia dodnes, no dá sa konštatovať, že sa neakceptovali pri realizácii konkrétnej politiky štátu?

M. Majtán: Je to paradox, ale odvtedy sa na Slovensku prognózy nerobia. Napriek tomu, že vláda prijala v tomto zmysle všelijaké uznesenia. Ale nezabezpečil to ani bývalý Úrad stratégie, za úlohu to dostal Prognostický ústav. Podľa vládnych uznesení to malo byť hotové už pred dvoma rokmi. Od roku 1989 sa u nás prognózy robia dajme tomu v niektorých podnikoch, na ministerstve vnútra ohľadom kriminality, Ústav informácií v rámci rezortu školstva a podobne. Keďže tu sa robia už pomerne dlho, tak porovnanie so skutočnosťou je možné. Odchýlka od modelu nebola veľká. Rozličné ukazovatele, pokiaľ ide o učiteľov, žiakov, školy, či triedy, bola po troch rokoch maximálne päťpercentná. Na Slovensku sa uplatňovala metóda tzv. kompletného prognostického modelovania, ktorú priniesol ešte Miloš Zeman od J. W. Forrestra z USA. V Prognostickom ústave sa pokračuje podľa tejto metódy, i keď teraz ťažisko práce spočíva iba na jednom človeku.

Čo hovoria seriózne prognózy o vývoji počtu rómskeho obyvateľstva na Slovensku?

M. Majtán: V oblasti demografie sa prognózy robia celkom dobre. Ide najmä o Borisa Vaňa a jeho kolektív, ale aj niektoré iné inštitúcie. Nadväzujeme najmä na ich prognózy, ktorých pravdepodobnosť je vždy veľmi vierohodná, porovnávaním so skutočnosťou sa zisťujú iba malé odchýlky. Prognózy sa robili do roku 2015, teraz sa predlžujú. V ich rámci existujú aj úvahy o štruktúre obyvateľstva. Rámcová úvaha sa týka počtu obyvateľstva až do rokov 2025 – 2050, keď by v podstate mal stagnovať počet obyvateľov Slovenskej republiky. Dovtedy by malo pribudnúť sto až dvestotisíc ľudí, čo nie je nejaké podstatné ani z tohto hľadiska. V rámci štruktúry bude stúpať podiel menšín vrátane Rómov. Je to pochopiteľné, pretože iné skupiny obyvateľstva nemajú takú vysokú pôrodnosť. Podľa údajov, ktoré nám poskytol Vaňo, môžeme odhadovať ich súčasný počet na takých 300-320 tisíc a do roku 2025 by mal vzrásť na nejakých 500, 550 tisíc. U nás bude stúpať podiel prisťahovalcov - Vietnamcov, Číňanov atď. Keď sa začiatkom 70. rokov predpovedalo moderné sťahovanie národov, tak sa to považovalo prinajmenšom za nereálne, štátnici a ekonómovia na to vôbec nereagovali. U nás sa na to vlastne nereaguje dodnes, hoci už desať rokov máme tento problém na stole. Ľudia z Východu k nám prichádzajú buď krikľavejšie - so strelnými zbraňami a utopenými mužmi v riekach, alebo potichučky ako Číňania. O nich nikto nič nevie, ale zaplavujú akoby celý svet. Nič to, napokon o takých 500 rokov sa zrejme potvrdí Keynesova vízia jednotnej, jedinej civilizácie na našej planéte.

Hovoríte o jednotnej civilizácii. Ale v súčasnosti je skôr aktuálny problém čoraz vyostrenejšej globálnej nerovnováhy, problém medzi Severom a Juhom, či digitálne rozdelenie spoločnosti. Čo hovoria o tom štatistické údaje?

L. Hohoš: Sú všeobecne známe. Štyri percentá svetovej populácie spotrebujú 25 percent svetových zdrojov. Myslím tým na občanov USA, no nechcel by som ukazovať prstom len na nich. Môžem povedať aj to, že štvrtina populácie spotrebúva približne tri štvrtiny svetových zdrojov a to ide o krajiny, ku ktorým sa usilujeme nejako priplichtiť aj my. Máme teda aj svoj podiel. Zaznel tu výraz eticky orientovaná trhová ekonomika. To je z projektu Milénium. Do našej ústavy sme prebrali to, čo je aj v nemeckej ústave, že na Slovensku má ísť o sociálne a ekologicky orientovanú trhovú ekonomiku. Aj keď si iste všetci pamätáme na debaty na začiatku 90. rokov, že trhová ekonomika musí byť bez prívlastkov atď. Tu si treba vyjasniť jednu vec: trhové hospodárstvo je sloboda ekonomickej činnosti a kapitalizmus, to už je nová kvalita trhového hospodárstva, vlastne diktát hospodárskych záujmov, lebo základná potreba kapitálu je maximalizácia zisku. Samozrejme, keď aj uznám trhové hospodárstvo ako princíp slobody podnikania, tak potom si musím položiť otázku, do akej miery má platiť absolútna nadradenosť tohto ekonomického záujmu a čo je vlastne globalizácia. Ide o prednostné postavenie ekonomického záujmu v celosvetovom meradle bez akýchkoľvek prekážok a obmedzení? Budeme potom ako pštros strkať hlavu do piesku, lebo väčšina verejnosti reaguje takto? V tom prípade by to bola živelná pohroma ako povedzme priemyselná revolúcia, ktorá svojho času vyvolala vážne sociálne dôsledky napriek viacerým pozitívnym efektom, veď išlo najmä o revolučný skok v produktivite práce. Druhá možnosť je pomerne málo známa, a predsa sa o nej hovorí už aj na medzinárodných grémiách - ide o otázku globálneho vládnutia. Totiž problémy, ktoré globalizácia nastoľuje, sú zvládnuteľné iba na globálnej úrovni. Ak si povieme, že neudržateľný rast môže byť najväčšou hrozbou pre osud civilizácie od hrozby nukleárnej vojny, tak s tým musíme čosi robiť. Keby sme nemali ekonomický rast, tak povedzme dve miliardy ľudí by už dnes boli odsúdené k biede a civilizácia by sa zrútila.

Existuje aj globalizácia s ľudskou tvárou?

L. Hohoš: Tvár globalizácie môže byť aj neľudská, keď sa napríklad úsilie aktérov dosiahnuť zisk za každú cenu vymkne spod kontroly, ohrozuje mravnosť ľudí a stráca sa rešpekt k princípom spravodlivosti a ľudským právam. Hovorí sa, že by globalizácia mala slúžiť záujmom človeka a nie iba zvyšovať zisk, takže v tomto procese by mohla byť zohľadnená etika. Tu máte spoločný menovateľ s etickou trhovou ekonomikou, ktorú musí sprevádzať rozširovanie a nie obmedzovanie ľudských práv. Spravodlivosť v definícii OSN znamená znižovanie a nie zvyšovanie rozdielov v životnej úrovni, integráciu namiesto marginalizácie národov a krajín, bezpečnosť človek a teda viac stability v spoločnosti, udržateľnosť, menej a nie viac škôd na životnom prostredí, rozvoj v zmysle znižovania a nie narastanie biedy. Jeden problém však ešte spomeniem - aktivity nadnárodných spoločností, ktoré zodpovedajú svojim akcionárom. Tam nie je ani formálna demokratická kontrola. Vzhľadom na to, že vplývajú na život miliárd ľudí, tak by ich činnosť mala byť globálne regulovaná - pod kontrolou spoločnosti. Na to treba vypracovať právne záväzný kódex správania korporácií na medzinárodnej úrovni. Je typické aj pre naše médiá, že vôbec nepublikovali správu o tom, že 2. a 3. júna 2001 sa o tom rokovalo na summite štrnástich hláv najbohatších štátov. Dohodli sa, že musíme mať nejaké spoločné hodnoty, ako je solidarita, sociálna spravodlivosť, rovnosť, vzájomná zodpovednosť, že sa globalizácii nemôže ponechať voľný priebeh a že ide o realitu, ktorú môžeme kolektívne kontrolovať. Toto tzv. Berlínske komuniké sa označuje aj ako progresívne vládnutie pre 21. storočie. U nás o tom nik nevie. Tvrdí sa v ňom aj to, že sa trhová ekonomika musí kombinovať so sociálnou zodpovednosťou, musí zaručiť sociálnu spravodlivosť, globalizácia musí slúžiť zvýšeniu životnej úrovne všetkých a nie deštruktívnym pretekom na úkor ochrany životného prostredia a práce. Ľudia chcú žiť v spoločenstve a nielen pracovať v trhovom mechanizme. Preto očakávajú, že vlády budú efektívne bojovať proti nezamestnanosti a podporovať školstvo a celoživotné vzdelávanie. Pravda, takéto dokumenty nemajú právnu záväznosť medzinárodných zmlúv, ide iba o formu odporúčaní.

Aký je rozdiel medzi víziou, prognózou a stratégiou spoločenského vývoja? Občas akoby sa stierali odlišnosti medzi týmito pojmami.

M. Majtán: Vízia je predstava o budúcnosti a má byť aj všeobecnejšie formulovaná ako prognóza budúcnosti. No vízia i prognóza používajú ako svoju metódu aj scenáre možných vývojov. Môže ísť o optimistický variant, ktorý si maľuje ružovo chcenú budúcnosť. Potom je to varovný typ, kde sa zase zohľadnia všetky vonkajšie okolnosti a poznatky o podmienkach, alebo až negatívny typ, ktorý skôr prináša varovné katastrofické scenáre či vízie. A potom ide o tretí – optimisticko-realistický typ, kde sa obrusujú hrany. Keď sme my robili víziu Slovenska do roku 2050, tak sme nemali kapacity na všetky tieto tri typy, ale sme sa zamerali na optimisticko-realistický, kde sme zvážili všetky podmienky. Uvažovali sme aj o otázke, kedy sa Slovensko vyrovná krajinám EÚ. Keď kvantifikujeme, že by u nás HDP medziročne rástol o šesť percent 20-30 rokov, tak by sme sa vyrovnali napríklad Rakúsku o 60 rokov. Ale keď vezmeme za základ reálnejšie tempá rastu HDP - povedzme 3,5 percenta - tak do roku 2050 by bolo možné dosiahnuť priemer HDP na občana v parite kúpnej sily už na úrovni rozšírenej únie. Lebo keď sa rozšíri na 25 štátov, tak automaticky klesne jej priemerný HDP. V takom prípade by sme ho hádam pri našich reálnych tempách a pri tom, že v EÚ priemerný rast dosahuje dve percentá, v roku 2050 dosiahli. Na Západe niektorí politici vyslovujú názor, že by sa mali prijímať kandidátske krajiny, len ak dosahujú aspoň 80 percent priemeru EÚ. Neuplatnilo sa to, pretože sú aj iné záujmy ako ekonomická úroveň. Pokojne môžeme mať i 30-percentnú ekonomickú úroveň ako nejaký záhumienkar, ale pre iné záujmy v únii môžeme byť. Pozitívne je, že roku 1989 sme dosahovali v parite kúpnej sily HDP na občana okolo 41 percent, dnes už je to 49 až 50 percent. L. Hohoš: Podľa aktuálnej správy Európskej komisie je to 48 percent, lenže priemer HDP na obyvateľa má Česká republika až 60 percent. Čiže sa splnila ďalšia prognóza, ktorú kolega Majtán predpovedal pred niekoľkými rokmi, že sa nožnice medzi nami a Českom budú presne takýmto tempom roztvárať.

Známy je projekt Milénium 2000, do ktorého sa zapojila vaša spoločnosť, ale hovorí sa aj o Miléniu 3000. Je to vôbec reálne robiť prognózu na tisíc rokov dopredu?

M. Majtán: Pokiaľ ide o Milénium 3000, s touto myšlienkou prišiel dnes hlavný riaditeľ tohto projektu profesor John Glenn, ktorý bol nedávno na návšteve v Olomouci a chvíľku i v Bratislave. Vymyslel to ako intelektuálnu hračku, pretože naozaj nie je možný až taký horizont prognózy, lebo musíme postupovať exaktnými metódami, čiže identifikovať zárodky budúcnosti, ktoré sú zakotvené už v prítomnosti. Seriózne sa dajú robiť na 15-20 rokov. Vízia, ktorá obsahuje viac intuitívnych prvkov, sa robí tak na dve až tri generácie, momentálne teda do polovice 21. storočia. Ale tým, že je tam viac intuície a menej exaktnosti, no, samozrejme, má byť seriózne spracovaná, tak najprv musí byť analýza východiskového stavu. Nemôžeme si totiž dovoliť vymýšľať utópie. Keď ktosi pracuje s časovým horizontom tisíc rokov, tak ide o science fiction. Milénium 3000 má hodnotu len určitej intelektuálnej hry, ktorú si zahrali futurológovia v rámci celosvetovej siete. Profesor Glenn to potom spracoval a vyšlo z toho šesť scenárov. Ale to nie je vedecké.

Aký môže mať globalizácia vplyv na premiešavanie národných kultúr, či šancu zachovania ich identít?

M. Majtán: Tento celosvetový proces, ktorý tvorí civilizáciu, tu v pravom slova zmysle existuje šesťtisíc rokov. Nerobil by som problém z toho, že sa civilizácia zjednocuje od samého začiatku, i keď tu televízia neexistovala. Berme to ako hotovú vec a ja osobne akceptujem to, že o päťsto až tisíc rokov bude jedna jediná civilizácia na celej zemeguli. Ešte aj farebne budeme rovnakí. Koniec koncov životaschopnejší sú mulati a sú to nádherní ľudia, všade víťazia aj z fyzickej stránky. Ale treba podporovať aj národné jazyky a kultúry tak, ako teraz v rámci štátu podporujú kultúry každého regiónu, obce či malej dedinky, v Afrike kmeňa – pre obohatenie kultúry na celom svete. Aj keď bude civilizácia premiešaná, kultúry sa majú navzájom obohacovať. Islam to nie je bin Ládin, ide takisto o plnohodnotnú vierouku ako kresťanstvo či judaizmus. Takže sa vzájomne obohacujme, no nestrieľajme po sebe. To je podstatné.

Prečo sa vy futurológovia bojíte slova politika?

M. Majtán: Ale to nie je pravda. Mrzí ma, že v roku 1989 naši noví politici vrátane podpredsedov vlády Jozefa Kučeráka a Vladimíra Ondruša nevyužili prognózy ďalšieho vývoja. Pracovali, ako keby žili dakde v Afganistane či v nejakom aule. Odborníci kolegovia im hovorili napríklad, aby sa zachovala obchodná sieť Jednota a v jej rámci sa budovali s podporou štátu super a hypermarkety. Nie, politika velila rozpredať malé predajne súkromníkom. Zrejme iba v Bratislave sa zachovala Jednota, ktorá vybudovala supermarkety Terno. Všetky ostatné postavili zahraničné firmy... Podnety pre rozvoj spoločnosti majú dávať vedátori, výskumníci vrátane odborníkov na vysokých školách. Slovenské vlády akoby sa neriadili ich radami, ale realizujú iba rozhodnutia, ktoré vzniknú v parlamente. Najvyšší rozhodovací orgán na Slovensku je teda Národná rada, ale akú majú osobnú zodpovednosť, keď po štyroch rokoch odídu domov a ešte požadujú za to doživotné renty a podobné somariny. A, žiaľ, takí sú aj medzi ľavičiarmi. My sa usilujeme spoločnosť ovplyvňovať, ako sa dá, aj prostredníctvom článkov v novinách. Napríklad Ivan Klinec veľmi často publikuje. No mnohé naše články s touto tematikou ležia v zásuvkách redaktorov. V súvislosti s vašou otázkou, by som skôr odpovedal, že sme v našej vedeckej práci nadstranícki. Keby sa na nás obrátila akákoľvek strana s nejakou požiadavkou, tak prečo by sme jej nedali k dispozícii naše materiály, veď mnohé sú na webovej stránke. Nech tu vznikne akákoľvek vláda, tak ako sme sa pred ôsmimi rokmi obrátili na politikov od Národnej rady až po prezidenta s ponukou na spoluprácu, tak to môžeme urobiť znova. Tragédia tejto spoločnosti je skôr to, že kto využije naše poznatky a analýzy. Mnohí to ešte stále chápu ako dajaké plánovanie z predchádzajúceho režimu, čo na mnohých pôsobí ako červené súkno na rozzúreného býka. Pritom celé Francúzsko má plánované hospodárstvo, Japonsko i USA majú plánovanie, len my sa tým zrazu nesmieme zaoberať. Dokonca aj Prognostický ústav SAV často nemá robiť prognózy, ale kolegovia tam analyzujú výsledky transformácie a privatizácie, jedna vedecká pracovníčka sa zaoberá nejakými mokraďami v rámci životného prostredia...

Do akej miery je vo vašich víziách postavený medzinárodný terorizmus na exaktnom základe? Nie je v pozadí aj politika zbrojárskeho priemyslu, ktorý chce zvyšovať svoje zisky?

L. Hohoš: Už v Glennovom projekte Milénium sa identifikovali faktory, ktoré vedú k šíreniu medzinárodného terorizmu, ale aj opatrenia, ktoré by mohli alebo nemuseli byť efektívne v boji proti nemu. Išlo aj o určitú modifikáciu americkej zahraničnej politiky, ktorá by eventuálne nebudovala len na represii, no prijala by efektívne kroky na zmiernenie rizika konfliktov, ktoré tvoria vlastne živnú pôdu pre medzinárodný terorizmus. Ja nevyznávam teóriu sprisahania, že si niekto privolal na pomoc teroristov, aby mohol rozpútať ďalšie kolo horúčkovitého zbrojenia. Na druhej stane, keď si spomenieme na dajaký holywoodsky film, v ktorom unesené lietadlo narazilo do mrakodrapu, sotva uverím, že by odborníci CIA nemali takéto čierne scenáre spracované a že by ich nemali kdesi ukryté v trezoroch. Pretože takéto scenáre sa robia aj s metódou tzv. divokej karty. To znamená, že sa vypracuje aj čosi, čo je dosť nepravdepodobné, no predsa len môže nastať. Niečo podobné ako teroristický útok 11. septembra 2001 na newyorské dvojičky a Pentagon. Rozhodovalo by sa pod vplyvom veľkého stresu, ale futurológ môže zo šuplíka vytiahnuť plán protiakcií, vzájomné väzby a opatrenia, ktoré treba urobiť. Neverím, že by toto odborníci zo CIA nemali, aj keď teraz prebieha vyšetrovanie americkým Kongresom, lebo práve tejto tajnej službe sa vyčíta, že čosi zanedbala.

Nemyslíte si, že pri transformácii slovenskej ekonomiky sa mali viac využiť pozitívne skúsenosti nášho družstevníctva?

M. Majtán: Pokiaľ ide o JRD, je dosť zaujímavé, že na Slovensku napriek obrovským politickým tlakom vtedajšej VPN rozbiť družstvá na farmy, nik nemal predstavu ako vytvoriť ekonomické podmienky na farmárčenie. Sami mohli prísť na to, že nie je možné, aby zrazu vznikali 50-hektároví roľníci, ktorí potrebujú minimálne dvojmiliónový kapitál, aby mali na traktor a neviem čo všetko. Logicky v daných podmienkach viac-menej aj z ekonomického donútenia družstvá zostali pri živote. No fakt je, že aj v rámci toho chaosu záležalo i na subjektívnych kvalitách ľudí. Máme výborné družstvá v tých istých podmienkach a hneď vo vedľajšej dedine krachujúce bývalé perfektné družstvo. Rozkradli techniku, rozpredali ju do zberní starého železa a podobne. Keď družstvo chcelo pokračovať, nik neútočil na jeho funkcionárov, aby sa ,,rozobrali“ pod vplyvom novej ideológie, šíriacej sa cez masmédiá.

A čo František Čuba? Na toho útočili ostošesť.

M. Majtán: Ja som vlastne družstevník, po otcovi mám štyri hektáre a viem, že Čuba mal naozaj pravdu. Naši poľnohospodári žijú však naďalej v hlbokom socializme tým, že robia sociálnu zamestnanosť. To trvá už tridsať rokov, nielen teraz. Čuba správne povedal, že treba najmenej o 30 percent znížiť stavy, špecializovať výrobu, odbyt. To uznávam, lebo mnohé naše družstvá krachujú. Príde Holanďan do Starej Turej, prenajme si pôdu, platí nájomné a prosperuje v tých istých podmienkach ako tí naši, s prepáčením musím na nich povedať, trpáci. Aj moji spoludružstevníci vo Voderadoch viac-menej živoria. A čítate v novinách Holanďania, Dáni, prečo by sem neprichádzali? Tu si prenajmú pôdu a neskôr ju za bagateľ odkúpia. Pritom ide o posledný kapitál, čo v tejto republike máme - pôdu a lesy. Aj tie rozpredáme. Už len zameraní na to, aby sme si kúpili rýchle fáro, pritom vily, majetky rozpredávame tak, ako rozpredáme o sedem rokov aj pôdu. Budeme vlastne iba podnájomníkmi vo vlastnom štáte, budeme len pracujúci ľud tejto republiky. Ako-tak budeme fungovať, pretože ako vidno, keď nám vládli naši manažéri, tak viedli podniky iba ku krachu. Pretože ich záujem bol kúpiť Spartu, Ferencvároš za miliardu. Donedávna som ešte hovoril, že tu máme aspoň dva úspešné slovenské podniky: Kabáta a Drukos. Už aj to je minulosť. Iste, máme tu nejakých malých, drobných obchodníkov, ktorí však pomaly budú krachovať. Pritom sme mohli mať i naše supermarkety, no teraz tu máme celé reťazce cudzích obchodov. Dávno som bol proti tomu, no márne. To už je naša chyba, čo sme si tu porobili.

S hosťami SLOVA sa zhovárali Martina Pavlíková a Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama