Vzťah spoločnosti a vodných zdrojov treba riešiť komplexne

Ako ste sa dostali k vodohospodárstvu? - Na generálnom riaditeľstve Československých stavebných závodov som mal okrem iného na starosti aj mechanizáciu. Vtedy tam vládla veľmi zložitá situácia. Stavať bez mechanizmov sa nedá, no my sme mali k dispozícii stroje najrozličnejších značiek a zúfalý nedostatok náhradných dielov, čo bol v oných časoch zvyčajný jav.
Počet zobrazení: 1512

Vladimír Lokvenc, stavebný inžinier

Narodil sa 30. septembra 1921 v Josefove pri Jaroměři. Od svojho prvého roku však žije na Slovensku. Na vysokú školu sa dostal až neskôr, pretože ho pre jeho názory dva razy vylúčili z gymnázia. Štúdium stavebníctva na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) ukončil roku 1948, lebo krátko po konci vojny musel ešte ostať slúžiť ako dôstojník v Československej armáde. Najprv sa podieľal na industrializácii Slovenska účasťou na projektovaní priemyselných stavieb. Bol jedným z iniciátorov vytvorenia podniku Stavoprojekt. Problematikou vodných stavieb a menovite využitím Dunaja sa začal zaoberať v roku 1951. Patril medzi popredných presadzovateľov a realizátorov vodného diela na Dunaji, bol vládnym splnomocnencom pre túto stavbu. Po rozdelení ČSFR odišiel do dôchodku. Je ženatý, má dve deti.

Ako ste sa dostali k vodohospodárstvu?
- Na generálnom riaditeľstve Československých stavebných závodov som mal okrem iného na starosti aj mechanizáciu. Vtedy tam vládla veľmi zložitá situácia. Stavať bez mechanizmov sa nedá, no my sme mali k dispozícii stroje najrozličnejších značiek a zúfalý nedostatok náhradných dielov, čo bol v oných časoch zvyčajný jav. Pri riešení tohto problému som zažil veľa historiek, niekedy komických či tragikomických. Podniky si napríklad navzájom kradli náhradné súčiastky. Preto sa skladisko umiestnilo v hraničnom pásme, ktoré bolo vtedy pre väčšinu ľudí neprístupné. Mňa však obvinili, že som to urobil, aby som v prípade vypuknutia vojny mohol odstaviť stroje pre nedostatok náhradných dielov pre blízkosť rakúskych hraníc. Lenže vďaka tomu, že sa na Slovensku situácia predsa len zvládla, poslali ma do Prahy. Stal som sa generálnym riaditeľom investičného odboru na generálnom riaditeľstve ČSZ. Nebol som tam dlho. Vtedy sa začali pripravovať politické procesy. Keďže som verejne vyhlásil, že podľa môjho názoru je Vladimír Clementis najväčší žijúci Slovák, poslali ma za tri dni späť do Bratislavy. To bolo na jar v roku 1951. Začal som pracovať v dnešnom Hydroconsulte u bývalého vysokoškolského profesora inžiniera Petra Danišoviča a ten mi povedal: „Pustíme sa do Dunaja!“ On je vlastne duchovným otcom zámeru vybudovať vodné dielo na Dunaji. Robil som hlavného inžiniera projektu sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Má to zložitú históriu. Napríklad v rámci tejto sústavy sa malo stavať najprv s Rakúskom, stupeň Wolfstahl - Bratislava. Tento projekt sa nerealizoval z našej strany predovšetkým z politických príčin. Dúfam len, z perspektívy vzdialenejšej, ale predsa len dohľadnej budúcnosti, že sa k výstavbe tohto spoločného vodného diela predsa len prikročí. Tak prišiel na rad projekt spoločných vodných diel na Dunaji realizovaný spolu s Maďarskom.

Ako a kedy vôbec vznikla myšlienka výstavby vodného diela na Dunaji? Pokiaľ viem, je veľmi starého dáta.
- Samozrejme, že to nebola naša pôvodná myšlienka. Dunaj patrí medzi najvýznamnejšie európske rieky. Má nesmierny význam pre dopravu, ale v našom období sa naň hľadelo aj ako na veľký zdroj energie. Pred nami vybudovali na Dunaji vodné diela Rakúšania i Nemci. Vtedy, keď oni začali, tak o tom vyšli odborné publikácie, naša generácia začala tiež o tejto veľkej stavbe uvažovať. Pravda, zámery boli už staršie, prvý, hlavne plavebný kanál projektoval vynikajúci odborník na vodné diela, taliansky inžinier Graciozo Enea Lanfranconi (1850-1895). Vlastnil pozemky na dunajskom brehu, na ktorom neskôr Bratislavčania vybudovali internát „Lafranconi“. Tu mal vilu a rozľahlý park, ktorý zaberal celú dnešnú Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského a Botanickú záhradu. Bol tiež majiteľom kameňolomu a bratislavského kamenárskeho podniku, ktorý na objednávku mesta upevňoval dunajské brehy. Okrem toho vlastnil Lanfranconi v Bratislave palác, ktorý dodnes stojí na Námestí Ľudovíta Štúra a dnes v ňom sídli Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky.

Kedy sa však začalo uvažovať o Dunaji ako o zdroji energie, ale aj o jeho skrotení a zabránení ničivým povodniam, ktoré región okolo tejto veľrieky postihovali odnepamäti?
- Je to samozrejme kľúčová otázka. Tento problém už riešili inžinieri oddávna. Spomínal som Lanfranconiho, ale prvé opatrenia proti povodniam dal, pokiaľ viem, robiť už uhorský kráľ Žigmund Luxemburský. Náš kolektív sa začal zaoberať aj využitím energetického potenciálu Dunaja. Najlepšie sa dá vyčísliť prínos, ktorým je výroba elektrickej energie. Lenže je tu nielen ochrana proti povodniam, ale aj boj proti suchu. Keď vypukne povodeň, nejaké peniaze sa na potrebné opatrenia poskytnú, ak však nehrozí, tieto peniaze sa použijú na niečo iné. Tak isto je to so závlahami, peniaze sa na ne dávajú predovšetkým v období sucha. Napríklad Žitný ostrov postihujú nielen povodne, ale aj veľké suchá, dva roky z troch trpí nedostatkom vlahy. Kľúč je v komplexnom riešení a my sme k tomuto problému takto pristupovali. Museli sme riešiť ochranu pred povodňami, otázku obstarania vody pre závlahy, výroby elektrickej energie a zlepšenia možností plavby. Myslím si, že sa pozabudlo na to, že sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na južnom Slovensku završovali práce pri budovaní závlah.

Súviselo s tým aj vodné dielo Gabčíkovo?
- Iste. Lenže s riešením závlah súvisí aj problém zabezpečenia čistoty vody. Teoreticky by sa síce mohlo zavlažovať priamo vodou z Dunaja, konkrétne z Malého Dunaja. Lenže postavili Slovnaft, ktorý svojimi odpadmi vysoko znečistil Žitný ostrov. Okrem iného tam dlhé roky unikala ropa a ropné produkty. S takouto vodou sa zavlažovať jednoducho nedá. Urobili sme experiment, že sme zavlažovali isté pozemky takouto vodou. Úrody síce boli krásne, hádam by sa aj dalo ropou hnojiť, lenže napríklad kravy odmietali žrať trávu, ktorá na týchto pozemkoch vyrástla, hoci jej bolo veľa. Kravy sú na takéto znečistenie citlivé. Pri Dunaji leží 220 tisíc hektárov mimoriadne úrodnej pôdy, ktorá však trpí suchom, no v niektorých rokoch zasa boli zlé úrody vinou podtápania pôdy podzemnými vodami. Lenže nájsť argumenty je jedna vec, zvládnuť ich druhá a presvedčiť kompetentných o ich pravdivosti zasa tretia.

Hovorí sa, že pod Žitným ostrovom je veľké sladkovodné more. Svetu hrozí smäd a touto vodou by sa mohla zásobovať podstatná časť Európy. Je to pravda?
- Je to pravda. Východné a severné Slovensko i južná Morava nemajú a v budúcnosti nebudú mať dostatok kvalitných vodných zdrojov. Voda sa do spomínaných oblastí bude môcť dodávať jedine z tohto zdroja. Spomínané jazero nemá pravdepodobne na svete obdoby. Je to veľmi výdatný a zároveň najlacnejší zdroj mimoriadne kvalitnej pitnej vody, ktorú vôbec netreba ďalším spôsobom upravovať. Je to neuveriteľne veľké bohatstvo. Nám išlo o to, aby sme ho uchránili pred poškodením, ale chceli sme ho aj obohatiť, čo sa podarilo.

Hovorili ste o ťažkom presadzovaní myšlienky výstavby vodných diel. Dnes proti sebe stoja dve veľké skupiny: ochranári prírody proti technikom. Každá z týchto skupín presadzuje iný typ riešení. To sa napríklad prejavilo ešte pred výstavbou Gabčíkova. U nás už vtedy ochranári začínali naberať na sile a spochybňovali samotnú myšlienku potrebnosti tohto vodného diela. Ako ste tieto boje prežívali?
- Ak ste mi chceli telefonovať, určite ste zistili, že v zozname je manželkino meno. Svojho času mi ochranári toľko telefonovali, že som musel dať do zoznamu iný údaj, aby som mal od nich pokoj. Lenže musím povedať, že ochranári majú v mnohom pravdu. Nemajú však pravdu v tom, že sa tvorcovia Gabčíkova považovali za ochranárov. Im išlo predovšetkým o záujem a prospech spoločnosti. To je veľký rozdiel. Musím priznať, že hoci sme rátali s dôsledkami diela na životné prostredie, nešli sme až do takých podrobností ako ochranári. Ak by som to mal prehnať, nemohli sme uvažovať nad osudom všetkých druhov chrobákov, mali sme na mysli ľudí, ich potreby a ochranu.

Ochranárom predsa išlo o osud dunajských lužných lesov, kde žije veľké množstvo inde sa nevyskytujúcich druhov rastlín a živočíchov, ktorých zánik by nás nepopierateľne ochudobnil.
- Naozaj je to tak. Ide o hodnoty, ktoré treba zachovať. Lenže, nemyslite si, že my technici hádam chceme úmyselne škodiť. Treba to nielen zachovať, ale aj zveľadiť. No pri tom zveľadení je zásadná otázka ako. Na to predsa existuje vždy veľké množstvo odpovedí. Tie sme brali do úvahy. Ale ako zhodnotiť požiadavku „dáme odpoveď“? Našou úlohou bola spolupráca s Československou akadémiou vied, Slovenskou akadémiou vied, Poľnohospodárskou akadémiou. Lenže objavil sa aj názor, že treba pomôcť dobudovať výskumné ústavy, založila by sa pozorovacia sieť, ktorá by za 15 – 20 rokov dala na naše otázky odpoveď.

Teraz by sme prešli k inému problému. Ide o iracionálny postoj maďarskej strany k vodnému dielu pri Gabčíkove. Myšlienku sputnať Dunaj predsa presadzovali aj odborníci z Maďarska?
- Za Horthyho režimu sa v Maďarsku pripravovala výstavba vodného diela pri Nagymarosi. O príprave tohto diela sa dokonca rokovalo na jednom zasadnutí vtedajšej maďarskej vlády. Ak by sme vedeli to, čo vieme dnes, vodné dielo pri Nagymarosi by stálo. Svojho času ho Maďari až energicky presadzovali.

Použili ste výraz energicky. Týmto slovom môžeme tiež označovať odpor z maďarskej strany proti vodnému dielu. Mohli by ste mi povedať, kde sa vzal, keď v nie až takej dávnej minulosti zastávali iné stanovisko? Veď spor o toto dielo musel dokonca skončiť na medzinárodnom súde v Haagu.
- Ja osobne som s maďarskými odborníkmi spolupracoval na riešení problémov okolo výstavby sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros vyše dvadsať rokov. Kým Praha, konkrétne vtedajší prezident a prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, bola proti vodnému dielu, maďarská strana výstavbu presadzovala. Podľa môjho názoru odpor voči tomuto dielu sa oveľa neskoršie zjavil preto, lebo politická opozícia hľadala argumenty proti tamojšiemu komunistickému režimu. Hlásaním výmyslov okolo dôsledkov vodného diela na Dunaji chceli dokázať, že Kádárov režim robí krajine zle.

Teda tam nešlo o ekologické dôvody, ale o politiku?
- Opakujem, tie údajné ekologické dôvody sú výmysly. Zdôrazňujem, že aj z ekologických, ale i z ekonomických, vodohospodárskych a iných dôvodov je výstavba vodného diela pri Nagymarosi vyslovene pre Maďarov i medzinárodnú plavbu potrebná. Maďarsko by z neho malo veľmi veľký úžitok a prospech. Tým, že sa nepostavilo, zodpovední maďarskí činitelia svojej krajine strašne ublížili.

Povodne postihli v posledných dňoch skoro všetky hlavné mestá v strednej Európe, Viedeň, Prahu, Bratislavu. Dá sa povedať, že Gabčíkovo chráni Budapešť?
- Gabčíkovo zmenšuje hrozbu povodne pre Budapešť. Je to trocha zložitejšie. Dnes sa však dá úplne jednoznačne povedať, že situáciu robí menej hrozivou. Ale odpoveď na otázku, prečo je to tak, leží v inej oblasti. Storočná voda postihuje Bratislavu vždy viac ako Budapešť. Zjednodušene povedané, pred Budapešťou je rovina Žitného ostrova. Ak sa Dunaj v tomto regióne rozleje, nápor na maďarské hlavné mesto je nevyhnutne menší. Po postavení vodného diela Gabčíkovo preteká Dunaj starým a novým korytom a ak sa do starého pustí viac vody a staré prázdne koryto sa začne napĺňať, zníži sa jej nápor, pretože sa vyplňuje priestor medzi starými hrádzami. Prietok vody, ktorý sa dostáva do Budapešti, bude menší o tento vplyv.

Možno tvrdiť, že ak by sa nebolo bývalo postavilo vodné dielo pri Gabčíkove, hrozila by južnému Slovensku podobná katastrofa, ako sa to stalo roku 1965?
- Bola by ešte horšia. Veľká voda bola aj roku 1954...

Ja mám však na mysli povodeň roku 1965, keď na Žitnom ostrove pretrhlo hrádze a Dunaj zaplavil veľké územie.
- Áno, roku 1954 bola tiež veľká voda, ale vtedy sme vyviazli. Na maďarskej strane Dunaja sa na troch miestach pretrhli hrádze a voda, ktorá by bola bývala ďalej stúpala, zaplavila územia v oblasti maďarského Malého Žitného ostrova. Preto hladina Dunaja klesla a u nás boli vtedy hrádze ušetrené podobného náporu. Druhú povodeň roku 1965 charakterizovalo to, že trvala veľmi dlho. Priesaky vody narušili stabilitu podložia hrádzí, tie sa prepadli na dvoch miestach. Ak by Gabčíkovo nebolo, dnes na našej strane Dunaja by sme mali pekelnú situáciu. Minulý týždeň pretekalo Dunajom oveľa viac vody ako v rokoch 1954 a 1965. Voda by istotne stúpla vyššie. Samozrejme, dnes nemôžem povedať, ako by sa udržiavali hrádze, ak by sme nemali Gabčíkovo. Po veľkej povodni sa, samozrejme, urobila veľká úprava hrádzí, ale situácia, ktorú máme vďaka existencii Gabčíkova, je neoceniteľná. Bol by som veľmi rád, ak by si dal niekto tú prácu a zhromaždil všetky argumenty, ktoré sa uvádzali proti Gabčíkovu. Veď to všetko, čo jeho odporcovia tvrdili, nebola a nie je vôbec pravda, najmä z maďarskej strany.

Ale predsa, aké to boli argumenty?
- Na ich zopakovanie by bolo treba príliš veľa času, ale to už dnes ľudí nezaujíma, pretože nie sú reálne. Technik môže veľmi ťažko debatovať o nepravdivých a nereálnych tvrdeniach. Nato sú predsa iní odborníci.

Za bývalého režimu sa neriešil len problém zvládnutia Dunaja, ale aj Váhu či Oravy, ktoré spôsobovali veľké povodne. Takže minulé obdobie bolo časom aj iných veľkých vodných diel. Bolo to správne?
- Spýtajte sa ma inak. Ja napríklad súhlasím, že bývalý režim dokázal riešiť problém poľnohospodárstva. Malé päť až desaťhektárové hospodárstva sa scelili, vytvorili sa z nich veľké celky a mohlo sa na nich začať hospodáriť racionálnejšími a účinnejšími metódami. Preboha, to je predsa pokrok! Samozrejme, kolektivizácia poľnohospodárstva mala aj svoje nepopierateľné tiene... Aj v prípade lesného hospodárstva, lesy by sa nemali drobiť na malé kúsky, treba hospodáriť na veľkých celkoch, treba si počínať uvedomele, vysadzovať planiny a brániť holorubom bez následnej výsadby. To sa však nedeje. Je verejne známe, ako si nezriedka počínajú dnešní vlastníci lesov. Rozparcelovanie viedlo k ich drancovaniu. Záujem majiteľa je predovšetkým mať čo najvyšší zisk. Starostlivosť o lesy je však v záujme celej spoločnosti.

Ja som však mal na mysli vodné diela, ako sú Vážske stupne alebo Oravská priehrada...
- Jedine centrálne a zodpovedné hospodárstvo sa môže správať k vodným zdrojom tak, ako je potrebné a želateľné v záujme nás všetkých. Osemnásť vodných diel zmenilo Považie. Zmenilo ho aj hospodársky, začali sa budovať závody, i dediny sa začali inak vyvíjať. Veľké povodne, ktoré v minulosti sužovali tento kraj, sa môžu opakovať, povedzme raz za desaťtisíc rokov. Povodne by sa mohli opakovať iba vtedy, ak by sme to chceli spraviť úmyselne. Ak by sme napríklad naraz vypustili priehradnú nádrž pri Nosiciach, záplavy by boli hádam väčšie ako kedykoľvek v minulosti. Koncentrácia prostriedkov pri vtedajšej výstavbe priehrad bola možná preto, lebo štát koncentroval kapitál, a tak zhromaždil potrebné prostriedky. Najväčší problém vodných diel je dnes zohnať potrebný kapitál.

Keď prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster hovoril o súčasných povodniach, konštatoval, že sa za posledný čas v tejto oblasti veľa zanedbalo, čo je aj jedna z príčin nedávnych katastrof. Súhlasíte s ním?
- To je logický záver, ku ktorému by mal prísť každý objektívne uvažujúci človek. Takéto tvrdenie nemožno predsa považovať za politickú agitáciu, to čo by malo byť v prospech nášho občianstva. Malo by sa to brať ako samozrejmosť.

V prípade viacerých povodní u nás sa ukazuje, že sa včas neurobili nevyhnutné opatrenia, ktoré mohli povodniam zabrániť alebo aspoň zmierniť ich najhoršie dôsledky.
- Povodniam nikdy nezabránime, najmä nie v každej dedine. Nie je v našej moci zabrániť, aby potok, ktorý je po celý rok suchý, sa za výdatných dažďov nerozlial a nenarobil škody. Ale dá sa vykonať to základné, ako v prípade vodného diela na Dunaji, že máme značný stupeň kontroly nad riekou, a namiesto strát máme aj úžitok, hoci táto kontrola nikdy nebude absolútna.

Aký je váš názor na tvrdenie, že nielen prudké výkyvy počasia, ale aj povodne, ktoré dnes sužujú celý svet, sú výsledkom nepremyslených zásahov človeka do prírodnej rovnováhy?
- To predsa dnes už vie prakticky každý. Je to samozrejmý dôsledok ľudskej činnosti. Preto som aj povedal, že zelení majú pravdu, hoci nemajú pravdu v prípade Gabčíkova. Lenže každý problém má dve stránky, dobrú i zlú. Treba obe zvážiť a dôkladne prediskutovať. Ale v prípade Gabčíkova o dôsledkoch tohto vodného diela sa vyjadrili dve akadémie vied, nielen slovenská, no aj maďarská. Obe spolupracovali na odporúčaniach tým, čo stavali vodné dielo, aby sme neurobili nejakú vážnu chybu. Usilovali sme sa vyhnúť všetkým nepriaznivým dôsledkom, všetko zlé eliminovať alebo aspoň znížiť. Naopak, všetko dobré treba využívať.

Spomínané nepriaznivé dôsledky majú viacero príčin, napríklad takzvané skleníkové plyny, exhaláty, nezmyselné ničenie lesov, čo asi naozaj narušilo prírodnú rovnováhu. Pravda, niektorí ešte stále tvrdia, že tieto zmeny počasia nastávajú vplyvom akýchsi kozmických procesov, ako je povedzme kolísanie zemskej osi. Čo vy na to?
- Je tiež možné, že pôsobia aj prirodzené faktory. Pravda, dôsledky a hlavne identifikácia takýchto procesov s najväčšou istotou nie sú teraz preukázateľné. Lenže, ak sa bojuje za zachovanie tropických dažďových pralesov, ako sa hospodári s našimi lesmi? Ich terajší majitelia sa asi chcú rýchlo obohacovať. Ak sa hovorí o dôsledkoch ničenia tropických pralesov, tak analogické dôsledky má aj ničenie lesov u nás. Ja veľmi uznávam vedecký pokrok, to, že narastajú a kvalitatívne sa menia naše znalosti o svete. Súhlasím tiež s tým, že sa vedecké poznatky a objavy využívajú v praxi.

Hovorili ste, že súčasťou vášho profesijného životopisu je aj spoluúčasť na industrializácii Slovenska. Môžete byť konkrétnejší?
- Po skončení druhej svetovej vojny sa začal riešiť problém industrializácie Slovenska. Robil som v oblasti priemyselného projektovania, najprv v Priemstave a potom v Stavoprojekte. Osobne som sa zúčastnil na projektovaní mnohých tovární. Na prípravu projektu sme mávali okolo jedného mesiaca. Spoluzúčastnil som sa na rekonštrukcii pivovaru Stein v Bratislave, na obrobni v Martine, potom budov podniku Mäsopriemysel alebo mraziarní. Jednoducho, na Slovensku je toho veľmi veľa.

Požiadavkou doby je síce spotreba energie, ale zároveň treba, aby jej výroba čo najmenej porušovala životné prostredie. Osobitne tu vystupuje otázka využitia atómovej energie. V dôsledku černobyľskej katastrofy sa zväčšujú obavy z jadrových elektrární. Je to odôvodnené?
- Elektrická energia je krvou rozvoja našej civilizácie a ekonomiky.

Ale aký je váš názor na využívanie atómovej energie?
- Pre tých, čo zodpovedali za výstavbu vodných elektrární, vystupovali stavitelia jadrových ako konkurenčná sila. Keď sme pripravovali vodné dielo na Dunaji, výstavba jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach pôsobila ako náš súper. Aj vtedy mala jadrová energie za sebou vplyvnú loby. Ja si myslím, že vzhľadom na požiadavky rozvoja spoločnosti musíme využívať všetky dostupné zdroje energie. Hoci môžem mať výhrady k využívaniu atómovej energie, je to jeden z mála dostupných zdrojov, ktoré má naša spoločnosť k dispozícii. Ak by ste sa ma spýtali, či sa majú dobudovať Mochovce, odpoviem kladne.

Dnes sa hovorí o využívaní energie vetra. Mne sa to zdá smiešne.
– Naozaj je to smiešne. Nie je to dostatočné. Aj využívanie energie prílivu a odlivu v mori, ako sa to robí napríklad vo Francúzsku, nie je dostatočné. Tieto zdroje nám jednoducho neposkytnú dostatočné množstvo energie. Zdroje uhlia i ropy sa asi v dohľadnom čase vyčerpajú. Takže, čo nám ostáva?

Možno termonukleárna energia...
- Čo bude v budúcnosti, to neviem. Ja iba viem, že energia je nevyhnutná pre vývoj spoločnosti, jednoducho aj pre jej každodennú existenciu. Ak som bol v minulosti proti výstavbe jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, bolo to preto, že som sa domnieval, že lepšie bude využívať najprv energiu Dunaja. Zdá sa mi však, že pri porovnávaní ekonomických výhod oboch zdrojov energie sa v prípade tej jadrovej, ľudovo poveda-né, „švindľovalo“, pretože sa nezahŕňali všetky náklady a nebolo to ani v prípade tepelných elektrární. Tam sa finančné náklady protežovali, kým v prípade vodnej energie sa vykazovali vyššie, ako naozaj boli. Škoda hovoriť...

Aby sme to spresnili, argumentuje sa, že na výstavbu vodnej elektrárne sú síce potrebné značné náklady, ale potom je jej prevádzka lacnejšia ako pri iných druhoch energie.
- Áno, pri tepelných alebo jadrových elektrárňach ide napríklad aj o otázku paliva. To musíte stále dodávať. Investičné náklady pri vodnom diele sú naozaj oveľa vyššie, no na prevádzku Gabčíkova treba okolo 80 ľudí. Na narúbanie uhlia, ktoré obsahuje ekvivalent energie vyrobenej vodnou elektrárňou, treba aspoň päťtisíc baníkov.

Spaľovanie uhlia navyše znečisťuje ovzdušie...
- Tam je ešte síra a popolček. Ale to už ideme do priveľkých podrobností. Základný rozdiel spočíva v tom, že stavba vodných diel je síce drahá, ale potom pri prevádzke sú najlacnejšie a čistejšie.

Úžitok vodného diela je potom aj v tom, ako sme už hovorili, že pomáha chrániť pred povodňami, pomáha poľnohospodárom pri zavlažovaní...
- ... a vodná doprava či rekreačné využitie.

Pomáha veľká vodná plocha aj zlepšeniu klímy v oblasti?
- Jej klimatický vplyv sa dá ťažko merať a hospodársky vykázať. Nepochybne toto pôsobenie existuje, ale sa nedá vyčísliť v korunách. Podobne je to aj s plavbou, vodnú cestu nepoužíva iba Slovensko, no i ďalšie podunajské štáty. A nielen ony.

Plavba je lacnejšia a má nižšie náklady ako železnica, neničí tak životné prostredie ako automobilová doprava. V tejto súvislosti mi však prichádza na um problém tzv. Baťovho kanála, vodnej cesty, ktorá by spájala Dunaj, Odru a Labe, ktorá by nadväzovala na vodné diela na Dunaji a mala by mimoriadne veľký význam pre dopravu v strednej Európe. Premýšľali ste aj v týchto dimenziách?
- Áno, aj tentoraz máte pravdu. Tento problém však nerieši Gabčíkovo. Základom riešenia by bolo bývalo, ak by sa vystavilo vodné dielo Wolfstahl - Bratislava. Gabčíkovo zabezpečuje ochranu pred povodňami od Starého mosta v Bratislave smerom na Komárno. Tam je vplyv Gabčíkova neporovnateľný. V tomto prípade sa ráta s tisícročnou vodou. Otázku ochrany od Starého mosta vyššie, ako aj vami spomínaný kanál, by riešil Wolfstahl - Bratislava. Jednak by sa v tomto úseku prehĺbilo koryto rieky, urobil by sa tiež vstup na Moravu a tým začiatok výstavby kanála Dunaj – Odra – Labe. Už som naznačil, že vinníci zabitia myšlienky výstavby Wolfstahl - Bratislava boli naši kolegovia v Prahe. Potom ich to asi mrzelo, lebo sa tým oddialila myšlienka kanála Dunaj – Odra – Labe. Ak máme hovoriť o plavbe, ešte by som čosi povedal o vodnom diele Nagymaros. Pri rokovaniach bol aj maďarský návrh posunúť stupeň pri Nagymarosi do Pilismarothu. Lenže medzi týmito dvoma úsekmi existuje skalný prah pri Dömesi, čiže nie je jedno z hľadiska plavby, kde by sa toto dielo postavilo. Ten skalný prah obmedzuje rozvoj lodnej dopravy, určuje veľkosť lodí, ktoré môžu plávať ďalej na Slovensko, do Rakúska a Nemecka. Nemožno tam dosiahnuť požadovaných tri a pol metra ponoru.

Ak by sme mali hovoriť o politickom rozmere, nemá na lepšom splavnení Dunaja záujem aj Nemecko a Rakúsko?
- Samozrejme, najmä všetky podunajské štáty.

Veď Dunaj je predsa významnou vodnou cestou už od čias Rímskej ríše.
- Áno. Jeho význam sa zmenšil až počas tureckej expanzie do Európy. Až na Viedenskom kongrese sa ustanovila Medzinárodná dunajská komisia.

Nebude sa musieť v záujme zjednotenej Európy napokon predsa len vystavať kanál Dunaj – Odra – Labe?
- Iste, no už nebude musieť ústiť do Bratislavy, ale povedzme do Viedne. Existuje veľa riešení. Je tu aj ďalší problém. Ostrava má problém s pitnou vodou, ktorá tam obsahuje priveľa soli. Tento kanál by tam mohol dopravovať pitnú vodu. To je však už ďaleká budúcnosť.

S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984