„Osemašesťdesiatnici“

Zdá sa, že mináčovské dúchanie do pahrieb sa čoskoro stane jednou z aktuálnych úloh spisovateľov, historikov a najmä publicistov, ktorí sa v zmysle načatej metafory dnes ešte bezstarostne vyhrievajú pri plameňoch nových, často umelo živených vatier.
Počet zobrazení: 3417
3-m.jpg

Albert Marenčin sa zamýšľa nad spomienkami troch svojich generačných súputníkov, ktorých životné osudy priamo či nepriamo ovplyvnila atmosféra jedinečného fenoménu, ktorý sa dnes označuje ako „pražská jar“.

Zdá sa, že mináčovské dúchanie do pahrieb sa čoskoro stane jednou z aktuálnych úloh spisovateľov, historikov a najmä publicistov, ktorí sa v zmysle načatej metafory dnes ešte bezstarostne vyhrievajú pri plameňoch nových, často umelo živených vatier. Aby bolo jasné, pod novými vatrami nerozumiem tie, čo sa zapaľujú a junácky preskakujú pri oslavách rôznych výročí, ale tie menej nápadné, ktoré horia dennodenne v plamenných sebachválach a ohnivých diskusiách a polemikách, zameraných na obranu a oslavu našej prítomnosti a jej úspechov — zrejme preto, že je ich tak málo a sú tak často pochybné — zatiaľ čo minulosť, najmä tá nedávna, sa v žiari týchto vatier sústavne spochybňuje a bagatelizuje, pričom sa postupne neguje takmer všetko, čo nás s ňou spája. A to je tá mináčovská hasnúca pahreba, ktorá, ak do nej nebudeme dúchať, čoskoro celkom vyhasne, a vo vedomí mladších generácií sa bude ďalej prehlbovať priepasť, do ktorej sa už dnes prepadáva mnohé z toho, čo pokladáme za ideové piliere našej spoločnosti: Štefánik, Dubček, Slovenské národné povstanie, socializmus alebo jednoducho politika s ľudskou tvárou sú pre veľkú časť našich súčasníkov už dnes neznámymi pojmami.

Takéto chmúrne myšlienky mi evokovali tri knihy, ktoré mi v poslednom čase padli do rúk; sú totiž z mála tých, čo dúchajú do onej vyhasínajúcej pahreby, pripomínajúc osoby, myšlienky a udalosti, na ktoré by sme nemali zabúdať. Sú to napospol spomienky a memoáre ľudí, ktorí sa usilujú vydať autentické svedectvo o dobe a udalostiach, ktoré takpovediac na vlastnej koži zažili a po rokoch vlastným rozumom posudzujú a hodnotia. Je príznačné a hodné zamyslenia, že všetky tri knihy sú dielami takzvaných „osemašesťdesiatnikov“, ktorí, podobne ako desiatky, možno stovky čelných politických osobností medzivojnovej Európy, prešli komunistickou stranou a jej výchovou, že dvaja z nich sú Slováci a všetci traja ako reformní komunisti, „dubčekovci“, boli aktívnymi účastníkmi a spolutvorcami toho jedinečného fenoménu, ktorý sa dnes označuje ako „pražská jar“. Do tejto trojice kníh zaraďujem aj Vzpomínky 1913 – 1945 Eduarda Goldstückera, i keď sa „pražskej jari“ priamo netýkajú. Sú totiž iba prvým dielom jeho dvojdielnych pamätí, no tvoria veľmi zaujímavý a podľa mňa neodmysliteľný úvod k druhému, obsahom zrejme oveľa bohatšiemu dielu, ktorý zatiaľ existuje iba v nemeckom vydaní a v pamäti súčasníkov a generačných vrstovníkov. V prvom diele Goldstücker rozpráva o svojom detstve a mladosti v Podbieli, Trstenej a Košiciach, o svojom židovskom pôvode a vysokoškolských rokoch strávených v Prahe, o svojich záujmoch, citovom živote, aj o svojom ľudskom a politickom dospievaní. Je to nielen zaujímavé, ale aj poučné čítanie — umožňuje pochopiť genézu i charakter budúcej osobnosti, ktorá sa zapísala do histórie i do vedomia súčasníkov najmä svojou aktívnou účasťou na takzvanom „obrodnom procese“ v roku 1968. Pri každej výpovedi tohto druhu záleží však nielen na jej obsahu a faktografii popisovaných a posudzovaných udalostí, ale možno ešte viac na tom, kto sa na ne díva, odkiaľ sa díva a aký má k nim vzťah, ako hovorí iný „osemašesťdesiatnik“ A. J. Liehm. Práve preto som neváhal zaradiť do tejto trojice aj útlu knižočku spomienok Huga Kovala Fragmenty z môjho života, ktorá sa ináč, rozsahom, obsahom i formou rozprávania, značne líši od ostatných dvoch; rozpráva totiž najmä o udalostiach či „fragmentoch“ Kovalovho života, ktoré nasledovali po Mníchove a rozbití prvej ČSR, približne tam, kde sa končia Goldstückerove spomienky. A hoci sa Kovalove ďalšie osudy uberali celkom iným smerom ako jeho — na východ, do Sovietskeho zväzu a do „Svobodovej armády“ — svojimi názormi, politickými postojmi a duchom svojho rozprávania sa priraďuje k „osemašesťdesiatnikom“, i keď do udalostí roku 1968 priamo nezasiahol. Najdôkladnejšie sa touto problematikou zaoberá a najpregnantnejšie, vecne zasvätene, s polemickým zápalom i s humorom o nej hovorí Antonín J. Liehm v knihe, ktorá už svojím názvom Minulost v přítomnosti triafa do čierneho: tou minulosťou, ktorú sa časť našej politickej reprezentácie už prinajmenšom dve desaťročia usiluje vyradírovať z prítomnosti, je totiž rok 1968 a jeho spoločenská i duchovná, politická i kultúrna realita, ktorá presahuje do prítomnosti a bez toho, aby sme si to uvedomovali, často dokonca proti našej vôli, žije v nás ako aktívna zložka nášho spoločenského vedomia. Liehm tu hovorí o sebe a o svojej účasti na udalostiach onoho pamätného roku, ale – ako hneď v úvode poznamenáva – nie je to autobiografia, ale akási koláž zlomkov pamäti a úlomkov myslenia, aj politických komentárov. A práve tá pestrá skladačka najpriliehavejšie vystihuje problematiku a hlavne atmosféru a dynamiku dramatických procesov, ktorých bol aktívnym účastníkom a svedkom skôr, ako sa stal ich kritickým posudzovateľom a komentátorom (hoci ani tieto epitetá nevystihujú podstatu jeho trefných postrehov, úvah, zamyslení a anekdotických poznámok, ktoré dávajú knihe čaro a robia ju pútavým a poučným čítaním). To hlavné v jeho knihe nie sú však ani kritické posudky a komentáre. A. J. Liehm nezažil iba „obrodný proces“ roku 1968; po jeho potlačení „bratskou pomocou“ spojeneckých armád odišiel do emigrácie, kde dodnes žije. Odvtedy pôsobil v Spojených štátoch aj vo Francúzsku a zo svojich vyše tridsaťročných skúseností novinára, publicistu, vydavateľa a pedagóga, zaoberajúceho sa najmä problémami kultúry v rôznych spoločensko-politických podmienkach, vyvodzuje aj všeobecnejšie závery a poučenia, nad ktorými sa hodno zamyslieť. Nie sú to apodiktické tvrdenia odborníka, ale názory mysliteľa, ktorý sa prihovára čitateľovi ako partnerovi, aby ho podnietil k dialógu; no hlavne nabáda k úvahám alebo hoc aj k pochybnostiam, keď napríklad hovorí, že národ prežíva fyzicky vďaka svojej prispôsobivej väčšine, zatiaľ čo menšina, ktorá sa nedokázala alebo nechcela prispôsobiť, zachraňuje jeho ducha, a ten mu potom pomáha v jeho ďalšom živote. — Alebo že komunistické hnutia mali a budú mať pevné základy v katolíckych krajinách, pretože komunizmus vylučuje protestantskú kultúru predurčenosti a podriadenosti demiurgovi a odmieta žiť v spoločnosti hriešnikov. — Alebo názor, že americká civilizácia bez minulosti má svoje výhody, ale nie je pre tých, ktorí sa usilujú o syntézu medzi poučením z minulosti a svojou súčasnou skúsenosťou, aj úvahami o budúcnosti, a preto sa ostatný svet tak húževnato bráni proti amerikanizácii a globalizácii. — Alebo, čo je pre nás zvlášť aktuálne, že ak kultúra na seba nezarobí (čo je náš prípad), je jej podpora povinnosťou a záväzkom spoločnosti, pretože bez nej stráca spoločnosť svoju integritu, pamäť, schopnosť sebareflexie aj meradlá hodnôt, takže nakoniec chradne a hynie... Preto dnes potrebuje kultúra k svojej slobodnej existencii viac než kedykoľvek predtým verejnú, resp. štátnu podporu, pričom si však treba uvedomiť, že závislosť od takejto podpory môže viesť k obmedzeniu jej slobody...a preto musíme usilovať o nový model kultúry, zbavenej diktátu ideológie, a dnes predovšetkým diktátu trhu.

Antonín J.Liehm: MINULOST V PŘÍTOMNOSTI, Host 2002, 200 strán, cena 179 Kč Eduard Goldstücker: VZPOMÍNKY 1913 – 1945, G plus G 2003, 150 strán, cena 175 Kč Hugo Koval: FRAGMENTY Z MÔJHO ŽIVOTA, Združenie literátov Svojpomoc, Editor Peter Štrelinger 2003, 135 strán, cena 149 Sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984