Nebuďme ako Pompejčania, ktorí verili, že sa im nič nestane

Narodil sa v rodine vojenského dôstojníka. V mladosti ho očarili idey marxizmu a zároveň umelecká bohéma. Počas „víťazného februára“ v roku 1948 znechutene odišiel z námestia plného jasajúcich ľudí do kina.
Počet zobrazení: 2747

Egon Bondy (1930 – 2007), básnik, filozof, disident

Narodil sa v rodine vojenského dôstojníka. V mladosti ho očarili idey marxizmu a zároveň umelecká bohéma. Počas „víťazného februára“ v roku 1948 znechutene odišiel z námestia plného jasajúcich ľudí do kina. Nasledujúce roky strávil blízko dna spoločnosti, pohŕdajúc konvenčným životom i existujúcim režimom. V tomto období sa priatelil s Vladimírom Boudníkom a Bohumilom Hrabalom. V jeho živote však nastal obrat – začal študovať filozofiu a v roku 1967 získal za prácu Útěcha z ontologie titul kandidáta vied. Normalizáciu strávil v undergrounde – kultúrno-umeleckom podzemí, ktoré sa líšilo od politickejšie zameraného disentu. Veľa písal – filozofické práce, básne, prózu, i texty pre undergroundovú skupinu Plastic People of the Universe. Zmenu režimu v r. 1989 neprivítal s rovnakým nadšením, ako mnohí iní – nemal v láske kapitalizmus. Od polovice deväťdesiatych rokov žil v Bratislave. Keď ho autor rozhovoru pred niekoľkými rokmi navštívil v jeho byte nad Karlovou Vsou, najprv mu povedal to, čo chcel povedať o najnovších dejinách, aj o súčasnosti slovenského a českého národa. Potom prišiel priestor na niekoľko otázok. V denníku, ktorému bol potom rozhovor ponúknutý, oň však neprejavili záujem. A hoci vychádza až štyri roky po svojom vzniku, nemuselo sa v ňom v podstate nič meniť. Bondy bol, ako vždy, nadčasový.

Zhováral sa Branislav Kuruc

Jednou z príčin, že ste sa v polovici 90. rokov presťahovali z Prahy do Bratislavy, bol protest proti rozbitiu spoločného štátu. Nemyslíte si s odstupom času, že to bolo predsa len rozumné rozhodnutie? Pre Slovákov možno preto, aby sa už nemali na koho vyhovárať, že im to nejde, ako si predstavujú. A pre Čechov zase preto, aby toľko stále nejojkali, na koho doplácajú.
– Bolo by oveľa lepšie, keby naše národy na seba frflali, ale držali sa spolu. Márna sláva, slovenské aj české hospodárstvo bolo viazané na spoluprácu s druhou stranou. Rozdelenie nemohlo priniesť ekonomický osoh a až na niekoľko výnimiek si ho nik neželal. Z prieskumu verejnej mienky v máji 1992 vyplynulo, že v Čechách aj na Slovensku bolo vyše osemdesiat percent obyvateľstva za zachovanie spoločného štátu v akejkoľvek podobe. Ešte po júnových voľbách Vladimír Mečiar navrhoval česko-slovenskú úniu, ale to ihneď vetoval Václav Klaus aj Václav Havel. Ten mal podľa ús-tavy vyhlásiť referendum, ale radšej odstúpil. Keď sa rozhodovalo o osude Československa, nemalo prezidenta. To je symptomatické pre to, ako sa u nás robí politika.

Ako sa u nás robí politika?
– O rozdelení spoločného štátu sa rozhodlo bez nás už začiatkom osemdesiatych rokov. Na to sú očití svedkovia. Oveľa viac by o tom vedel porozprávať Petr Uhl, ale ten má teraz zatvorené ústa. Veci však vyjdú najavo. Faktom ostáva, že sa to urobilo na vonkajší tlak, v tomto prípade Nemecka. Ja som posledný, kto by chcel Nemcov diabolizovať, ale Američania vtedy ani poriadne nevedeli, kde sa nachádza Praha a kde Belehrad, a tak to nechali na Nemcov ako na našich najbližších susedov. A tí nás vybavili rovnako ako Chorvátov. Predsa sa vedelo, že od päťdesiatych rokov mali v Bavorsku vycvičených ustašovcov a že to v Juhoslávii pripravovali. A to sa stalo v čase, keď už bolo normálnou, zákonnou cestou v juhoslovanskom parlamente vyba-vené, že štát, ktorý naozaj nefungoval, sa rozdelí – ale postupným, legálnym spôsobom. Musela však prísť vojna. Dokonca niekoľko vojen.

Ak boli Juhoslovania dohodnutí, prečo by sa Nemci do toho miešali?
– Chopili sa situácie preto, aby sa nemohol uskutočniť jediný Havlov racionálny nápad – Visegrádska štvorka. Malo ju tvoriť vtedy ešte jednotné Česko-Slovensko, Poľsko, Maďarsko a Juhoslávia. Hneď sa k nej prihlásilo aj Taliansko, z jednoduchého dôvodu – aby malo k dispozícii otvorený trh. Z toho Nemci začali byť viac ako nervózni, a tak spustili akciu Chorvátsko, ktoré cez noc vyhlásilo samostatnosť, a oni ho ešte v ten deň ako jediní uznali. Na tom zase nemali záujem Američania, lebo si hovorili, že Juhosláviu tak či tak majú pod palcom a s jedným ekonomickým celkom sa im s ňou narába ľahšie. Nemcom však bola Juhoslávia tŕňom v oku, lebo po prvej a ani po druhej svetovej vojne sa im ju nepodarilo rozbiť. A to jej nemohli zabudnúť rovnako, ako Československu nemohli odpustiť, že vôbec existovalo. Takže si na nás a na Srboch vylievalo žlč. Nejde však iba o nacionálny akcent, lebo oveľa brutálnejšie sa Západné Nemecko správalo voči novým spolkovým krajinám, ktoré kedysi tvorili NDR. Cez noc tam napríklad vyhádzali všetkých stredoškolských profesorov.

Ste odborníkom aj na čínsku filozofiu a poéziu. Poučili sa zo svojich dejín Číňania a zachovali si pamäť národa?
– Nepoznám súčasné čínske mediálne kampane, ale pokiaľ viem, aj v Číne sa mystifikuje história kultúrnej revolúcie plánovaná Mao Ce-tungom. Navyše sa úplne zamlčuje to, prečo ju vlastne Mao inicioval. Bolo by to totiž evidentne proti súčasným mocipánom v Pekingu. Ale Číňania nezabudli na to, že chcú budovať spoločnosť, ktorá nie je kapitalistická. V tomto prípade majú jednu pomerne ľahkú pomôcku – odvolať sa na celú svoju históriu, lebo v nej kapitalizmus nikdy nepripúšťali, nezodpovedá ich mentalite. Navyše si v Číne každý môže spočítať, že premena tejto obrovskej krajiny na kapitalistickú a buržoázno-demokratickú by priniesla úplný zánik celého štátu. A to by si nikdy nijaký Číňan neželal.

Vráťme sa do strednej Európy. V čom predovšetkým sa podľa vás líši politický vývoj na Slovensku a v Česku?
– Za bývalého režimu som politickú scénu na Slovensku vôbec nepoznal. S tými niekoľkými disidentmi, ktorí tu pôsobili, som v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch veľmi nekomunikoval. V podstate som sa nezaujímal ani o to, kto v Prahe vládne, kto akú má funkciu v komunistickej strane. Konštatujem však iba fakty. Kým KSČM sa podarilo pozviechať už začiatkom deväťdesiatych rokov a od tých čias ide hore, teda jej pribúdajú prívrženci v stredných a mladších ročníkoch, na Slovensku išla KSS od desiatich k piatim.

Máte na to vysvetlenie?
– Nuž Peter Weiss založil SDĽ a sľúbil, že jeho strana, síce premenovaná, ale moderne a s podporou Socialistickej internacionály zaručí, aby sa pokračovalo v sociálnom programe. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že to tak nie je, a pred voľbami v roku 2002 bola ľavica úplne roztrieštená. Drobné straničky, samozrejme, nemali šancu na úspech. Napokon ohováraná a zabúdaná KSS, ktorá dovtedy nikdy nemala viac ako dva a pol percenta hlasov, z ničoho nič vyskočila takmer na sedem. To sa už ťažko dalo hovoriť, že by za tým boli starší občania. Základná výhrada voči KSS bola tá, že jej vedenie je v rukách po všetkých stránkach nekvalifikovaných konzervatívcov, v podstate kryptostalinistov, ktorí nemajú pre 21. storočie nijakú perspektívu. Možno to naozaj tak je.

Aké sú vaše osobné skúsenosti s touto stranou?
– Veľmi skromné. Ani ja som jej nedával nijakú šancu, ale keď KSS vstúpila do parlamentu, znamenalo to určitú organizačnú základňu (Rozhovor sa uskutočnil začiatkom roku 2003 – pozn. bk). O účasť v Národnej rade SR sa uchádzalo viacero drobných ľavicových strán, ktoré mali vyššiu kredibilitu ako SDĽ. Tá bola zdiskreditovaná od samého začiatku notoricky a chronicky a už nijakú dôveru nenadobudne, aj keby tam porobili kotrmelce. Tie drobné strany pozostávali z intelektuálov, nemali členstvo, ktoré by sa regrutovalo z normálnych pracujúcich vrstiev, preto nemohli získať viac hlasov. Ale potom to znamená, že tu ostávajú intelektuáli, ktorí reprezentujú jeden z najvýznamnejších politických potenciálov vo všetkých odboroch, ale ktorí plným právom nedôverujú súčasnému vedeniu KSS.

A čo by ste poradili týmto politicky bezprizorným ľavicovým ľuďom?
– Keď sa im nepodarilo vytvoriť naozajstnú ľavicovú stranu, mali by si títo vzdelaní, zväčša úprimne ľavicovo presvedčení ľudia uvedomiť obmedzenosť možností intelektuálov, ak sa spoľahnú iba na seba. Mali by si uvedomiť, že keď pôsobia v podmienkach parlamentnej buržoáznej demokracie, potrebujú viac ako len zoskupenie vzdelancov. Potrebujú stranu, ktorá by hovorila o záujmoch jednoduchých ľudí rukolapne, presvedčivým spôsobom. Existuje ošiaľ, ktorým žijú intelektuáli po stáročia, že jednoduchí ľudia o ich existencii vedia. Ale napriek tomu, že v nich je akumulovaný najväčší poklad spoločnosti – skúsenosti, vzdelanie, vysoká odbornosť a zväčša aj schopnosť urobiť si prehľad a správať sa racionálne, ako a prečo by o nich mali jednoduchí ľudia vedieť? Intelektuáli by si teraz mali uvedomiť, že chyba, ktorú urobili, sa historicky opakuje. Ale pre to sa ešte nemusí strieľať. Mali by si uvedomiť, že keď dostanú možnosť, ktorá sa raz zmení na spoločenský záväzok, tak by mali podporiť najaktívnejším spôsobom politickú silu, ktorá bude súca hovoriť s ľuďmi. V takom prípade by bola šanca, že aj Slovensko raz bude mať stranu, ktorá nadobudne spoločenský význam a môže sa stať základňou, ktorá by v prípade ozajstného ohrozenia štátnych, národných a ľudských záujmov okolo seba sústredila aktívnu časť obyvateľstva. To znamená – na to, aby strana mohla fungovať v buržoáznej parlamentnej demokracii, musí mať masovú členskú základňu, ktorá by využívala to, že je celkom legálna a že môže otvorene hlásať svoj revolučný program.

Čo najviac chýba súčasnej ľavici na Slovensku?
– To, čo chýba – nie však len na Slovensku, ale všeobecne, s výnimkou niektorých krajín v Južnej Amerike a Ázii – je odvaha, aby sme sa jasne, otvorene priznali k tomu, že máme revolučný program, že vidíme riešenie len v revolučnej ceste. Ale to neznamená terorizmus, za ktorý USA označujú činnosť skutočných revolucionárov. Revolúcia znamená zmenu spoločenského systému, ktorá sa môže uskutočniť akýmkoľvek spôsobom. Buď tak, že tých, čo svoj režim reprezentujú, vyhodím z okien ich mrakodrapov, alebo tak, že im nedám vo voľbách hlas. Čím viac sa bude celosvetová situácia vyostrovať, tým skôr bude takáto revolučná cesta možná. Napriek tomu, že sa jej mnohí budú tvrdým spôsobom brániť. Už teraz sú na zozname extrémistických zoskupení, ktorý vedú v Pentagone, a prijala ho za svoj prakticky aj Európska únia aj všetky ekologické či viaceré kresťanské organizácie, ktoré nemajú s marxizmom nič spoločné, len sú proti súčasnému stavu vecí. Potom, samozrejme, od označovania týchto organizácií za nebezpečné, je už iba malý krok k tomu, aby ich vyhlásili za teroristické. Tento krôčik sa robí pred našimi očami. Od 11. septembra 2001 smeruje kampaň k tomu, aby sa všetkým, ktorí otvorene nesúhlasia, dala čo najrýchlejšie nálepka teroristov. A aby sa s nimi ako s potencionálnymi teroristami aj zaobchádzalo. Tento vývoj ide k zostrovaniu medzinárodného napätia od začiatku deväťdesiatych rokov oveľa rýchlejšie, ako som očakával. Myslel som, že takýto stav vznikne až okolo roku 2025.

Prečo sa tento vývoj tak zrýchlil?
– Sú tu dva faktory. Jednak ,,globalizátorom“ takisto horí kúdeľ pod zadkom, nedarí sa im, akoby si predstavovali. Druhý faktor je psychologický a hrá čoraz dôležitejšiu úlohu – treba sa prihlásiť k svetovej revolúcii na princípe internacionalizácie problémov celej planéty. My sa musíme prihlásiť k tomu, že to ináč ísť nemôže. Nijaký výrobný spôsob neodkráča z dejín, kým nevyužije všetky svoje možnosti. Nijaká vládnuca skupina, ani keby už zbankrotovala, bola deficitná, neefektívna, ako bola napríklad vláda Rímskej ríše posledné dve storočia, sa nevzdala svojej moci dobrovoľne. Skombinovanie týchto dvoch skutočností nám umožňuje minimálny odhad. Smieme oceňovať, do akej miery je tá ustavičná premena globalizačného kapitalizmu možná. Stále sa totiž objavujú nové a nové varianty. Súčasne vieme, že aj keby vošli do úplne slepej uličky, oni to nepriznajú ani sebe, tým menej ostatným. Musíme počítať s tým, že sa zašprajcujú, aj keby pritom mali visieť na slučke. A nám neostane nič iné, ako im pomôcť tú slučku utiahnuť.

Naozaj sa mení tvár sveta, ale režimy, či vládnuce garnitúry zväčša ostávajú. Prečo?
– Revolúcie, ktoré sú skutočnými revolúciami, sa na počudovanie daria iba vtedy, keď sú podmienky dozreté. Keď už starý, hoci na prvý pohľad veľmi tuhý režim nemá dych. Západorímska ríša asi desať rokov pred svojím definitívnym pádom obnovila za obrovské peniaze všetky opevnenia na Lines romanus. Cítili sa celkom istí. Ľudovít XVI. robil všetky možné reformy a kompromisy s buržoáziou, a predsa ho popravili. Tak aj dnes je veľmi dôležité skúmať, do akej miery hladko, ako po masle, idú stroje kapitalizmu, hoci sú veľmi rozhegané a melú hádam z posledného. Aj keby kapitalizmus ešte chvíľu mal čo mlieť, čím viac piesočných zrniečok sa do jeho súkolia nahádže, tým rýchlejšie sa pokazí. A my sme tu len na to, aby sme mu robili všetko napriek, aby sa raz definitívne zadrhol. Nemôžeme ostať pasívni. Prvým krokom je jasne sa prihlásiť k tomu, že revolučný program je živý preto, lebo je podložený, prepracovaný a má všetky šance na to, aby sa uskutočnil. Ináč by to ani nešlo.

Naozaj si myslíte, že stroje kapitalizmu melú už z posledného?
– Fukuyama, významný americký filozof japonského pôvodu, v roku 1991 napísal jasnovidecký článok o konci dejín. Bolo to dobre mienené a celkom správne to videl. Ale teraz to musí odvolávať, lebo dejiny sa nekončia. Do dvadsiatich rokov nebudeme mať dočinenia s obyčajnými ľuďmi, lebo tu nebudú. Budú tu kloni, to Fukuyama verejne vyslovil na medzinárodnom fóre. Teda nenastane iba koniec dejín, ale aj ľudstva. Systém však pôjde ďalej, bude sa vyrábať najmä pre klonov. Na prvý pohľad to vyzerá ako šialenstvo, aspoň z hľadiska obyčajných ľudí. Inak sa na to možno pozerajú tí, čo chcú mať stále väčší prepych – už ani nie konzum, lebo nemajú päť žalúdkov, a keď majú päť súkromných lietadiel, tak by ďalších tridsať aj tak nevyužili. Konzum má totiž svoje hranice, ale prepychu nie je konca kraja, môžu hádzať hoci aj perly sviniam. Plytvať možno stále. A práve kloni im môžu vytvárať takéto bohatstvo bez obmedzenia. Veď ktosi už navrhoval, aby v továrňach začali zamestnávať nový druh ľudoopíc, ktoré našli na Novej Guinei. Tie totiž nemajú vysoké nároky a boli ľahostajné k odborárskym požiadavkám. Oni chcú mať tých klonov nielen preto, že prídu k bohatstvu lacnejšie, ale preto, že s klonmi bude pokoj. Fukuyama nie je hlúpy. Keď otvorene napíše, že je koniec človeka, tak s takouto budúcnosťou počíta.

Pre strojcov takéhoto osudu ľudstva by zrejme Pánboh, ak by nejaký bol, prichystal najkrutejšie peklo...
– Bývajú dve hraničné situácie: typu Titanicu a Sodomy a Gomory. V prvej to Pánboh necháva na ľuďoch: keď obrovskú loď vybavili malým počtom člnov, tak nech sa zachraňujú, ako chcú, do toho sa im už nemieša. Môže sa však stať, že na tomto novodobom Titanicu nebudú iba gangstri, ale niektorých osvieti Duch svätý. Zorganizujú evakuáciu tak, že vás nezachránia podľa toho, koľko peňazí máte vo vrecku, ale podľa toho, akú máte genetickú výbavu, aby budúce ľudstvo, ktoré prežije katastrofu, bolo na úrovni. A situácia Sodomy a Gomory? Abrahám to s Bohom vyjednal tak, že namiesto tisícky spravodlivých stačilo, aby vyhľadal desiatich. Keď chcel potom znížiť aj tento počet, Pánboh už zľaviť odmietol.

A ktorý variant nás teda čaká?
– Oni si zrejme myslia, že im to prejde a že zachránia niekoľkých špičkových pracovníkov. Ale to nie je nijaká záruka toho, že ľudstvo ako také prežije. Takže my sme ako zoologický druh v takom ohrození, v akom sme do-siaľ neboli. Nech už prišli všelijaké mory, prežili sme. A zrazu máme padnúť? Ak by normálnym prirodzeným vývojom prežila hŕstka odolných ľudí, tak by sa ľudská spoločnosť hádam dokázala pozviechať. Ale keď sa to robí podľa ziskov, tak to je iracionálny kľúč, ktorý nemôže obstáť. Buď sa razantne postavíme proti, alebo sa za polstoročie priblížime k vlastnému zániku. Nebuďme ako Pompejčania, ktorí do poslednej chvíle verili, že im sa nič nestane.
Autor rozhovoru je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984