Vygumovať spomienky je zločin proti ľudskosti
Gorbačovovské vedenie Sovietskeho zväzu sa dalo opiť rožkom. Asi tak, ako keď prostredníctvom Edvarda Beneša nemecký Abwehr poslal Stalinovi sfalšované dokumenty o sprisahaní sovietskej generality. V takej hektickej situácii takéto dokumenty mohli mať a často aj mali veľmi zlé dôsledky.
Aj keby sme nezohľadňovali v prvom rade, že začiatkom roku 1948 vzbĺkla tretia svetová vojna, ktorej sa zvykne hovoriť studená, a nevzali by sme do úvahy všetky tomu zodpovedajúce postupy západných mocností, a najmä ich rozviedok, principiálne jediná vec, ktorú mali predstavitelia medzinárodného kapitalizmu v hlave od 7. novembra 1917 bolo, ako Sovietsky zväz zničiť. S použitím akýchkoľvek prostriedkov. Nielenže som o tom sám presvedčený, ale je o tom toľko dokladov vtedajšej tlače a výrokov politikov, že je to nespochybniteľné.
Kruté päťdesiate
Chtiac-nechtiac sme nútení priznať, že diverzia zo strany Západu proti programu budovania socializmu v Československu a v ostatných štátoch, neskôr združených vo Varšavskej zmluve, bola vedená veľmi intenzívne a veľmi cielene. V týchto podmienkach bola brutálne vedená bezprávna pseudojustícia namierená proti niekoľkým zložkám obyvateľstva. V prvom rade išlo o staré stranícke boľševické kádre, ktoré najviac stáli v ceste tomu, aby sa v týchto krajinách mohol budovať socializmus s využitím vlastných tradícií, národnej a kultúrnej mentality.
Tieto staré stranícke kádre prekážali Stalinovi už v tridsiatych rokoch v ZSSR a všade inde, kde na ne naďabil. Ak tu boli podstrčené dokumenty, ktoré sa dali zneužiť, tak sa potom aj vo veľmi napätej politickej situácii zneužili. Po Winstonovi Churchillovi vyhlasovali po roku 1948 ustavične aj Američania, že sa ponúka jediná možnosť – ihneď zvrhnúť atómovú bombu na Sovietsky zväz, ako na nepriateľa ľudstva číslo jeden.
Keď vzbĺkla roku 1950 vojna v Kórei, neaplikovali Američania atómové zbrane iba preto, lebo ich zas Churchill prehovoril. Povedal im: „Už je neskoro, priatelia, Sovieti majú takého zbrane tiež.“ Vtedy sa studená vojna chápala iba ako krátka predohra pred ostrou vojnou. Preto sa nemôžeme čudovať, že nielen v Československu, ale aj vo všetkých ostatných krajinách vznikla panika. Mccartizmus nebol o nič milosrdnejší ako čistky v sovietskom bloku, aj keď v USA zriedkavo bývali procesy, v ktorých by sa vyriekli tresty smrti. Zato samovrážd a záhadných zmiznutí ľudí bolo v podobnom počte ako u nás.
U nás boli perzekvované aj ďalšie skupiny – z cirkevných kruhov, mnísi, ľudia, čo sa aktívne angažovali v zápase proti novému zriadeniu či roľníci, ktorí robili aktívnu rezistenciu proti vstupu do JRD. Pravda, bolo ich veľmi málo. Napriek tomu sa družstvá rýchlo osvedčili. Aj keď roky 1948 až 1953 boli naozaj ostré, týkala sa perzekúcia iba pomerne malého percenta obyvateľstva. Ostatní však boli vinou propagandy vystrašení špiónomániou, takže každý sa bál každého.
Nízka prestíž...
Boli to celkom nenormálne pomery, ale tie pominuli hneď po Stalinovej smrti, keď sa začalo všeobecné uvoľňovanie, a to prinieslo aj neobyčajne dôležité ekonomické opatrenia. Najmä menová reforma, ktorá síce prebehla za tichého mrmlania všetkých, ale bola chápaná ako nevyhnutná a racionálna. S ňou sa totiž ihneď odstránil prídelový systém, ceny boli také nízke, že sa dalo vyžiť aj slušne zarobiť. Pretože sa všade ponúkali pracovné miesta, každému sa dávala perspektíva, pritom zvyšovanie kvalifikácie bolo priam programom.
Nielen po februári 1948, ale aj po strašných rokoch 1948 až 1953 tu ešte stále bola pre budovanie socializmu zanietená značná časť obyvateľstva, najmä mladá generácia. A keď sa začalo ekonomické ozdravenie, tak si ľudia nielen vydýchli z hľadiska psychologického a materiálneho, ale znova nadobudli nádej, že budovať socializmus sa oplatí.
S tým ruka v ruke išiel ďalší psychologický faktor – Československo vtedy začínalo získavať medzinárodnú prestíž. Naša veda, školstvo, sociálne zabezpečenie vtedy prvý raz vystupovali v očiach západných odborníkov ako príklad. Úspechy československej kultúry a športu boli do tých čias bezprecedentné. Veď pred rokom 1938 sa na Československo zo Západu pozerali blahosklonne, ale zvrchu. Boli sme síce jediným demokratickým štátom, ktorý pred druhou svetovou vojnou ostal v strednej Európe, napriek tomu sme pre Západ neznamenali nič.
Z toho, že britský ministerský predseda Neville Chamberlain mohol v roku 1938 v Dolnej snemovni vyhlásiť, že Briti nemôžu ísť do vojny pre nejaký národ, ktorý vôbec nepoznajú, vidieť, akú prestíž vtedy Československo malo. Prvý raz Česká filharmónia koncertovala v zahraničí – v Londýne v roku 1938. Do tých čias nik nebral na vedomie, že ide o kultúrny štát, ktorý má umenie na svetovej úrovni, že tu existuje moderná veda, že naši lekári a učitelia sú na svetovej špičke napriek tomu, že česká buržoázia (na Slovensku bola nepočetná) nemala takú istú životnú úroveň ako ich kolegovia v západnej Európe, čo zdokumentovali nielen naši, ale najmä západní autori.
...a ako začala stúpať
To však nič nemenilo na tom, že na Československo ako štát sa pozrelo stále síce s benevolenciou, ale aj s tým, že nejde o dôstojného partnera. Toto videnie sa začalo meniť až po roku 1953. A to si občania nášho štátu dobre uvedomovali. Koncom 50. rokov už bolo celkom bežné, že keď náš človek prišiel do styku s ľuďmi zo zahraničia, občiansky sa deklaroval ako Čechoslovák s pocitom hrdosti, hoci už v tom čase každý u nás vedel, že z národného hľadiska existujú iba Česi a Slováci. Keď sa objaví úprimná hrdosť z príslušnosti k nejakému štátu, nemohlo by to byť v podmienkach, keď sa žije v strachu, tiesni či zúfalstve.
Od roku 1953 nastúpila politika, pri ktorej sa plánovane, každého pol roka, výrazne znižovali ceny všetkého tovaru. Na to si ľudia navykli ako na prírodný zákon. Keď sa s tým potom začiatkom šesťdesiatych rokov prestalo, frflali na Antonína Novotného.
K nám sa chodili pozerať aj zo Západu, ako fungujú roľnícke družstvá, čo sa v nijakej inej krajine tak nepodarilo. Československo získalo aj politickú prestíž, stalo sa chrbtom stability v strednej Európe. Keď sa vtedy na základe bezprostredných spomienok hovorilo o nemeckom „Drang nach Osten“, už to nebolo možné, lebo za to ručilo Československo. Podobne by ani Maďarsko nevyvinulo novú expanziu.
Faktom ostáva, že začiatok toho desaťročia bol neobyčajne náročný, ťažký, traumatizujúci a bolestný, mnohým priniesol veľa krívd a nešťastia. Ale na jeho konci už videl celý národ svoju situáciu na vzostupe, optimisticky, mal jasné perspektívy a chcel budovať socializmus.
Zlaté šesťdesiate
Keď prišla tzv. Pražská jar, boli tu takí, čo spochybňovali obrodný proces, ale nedostávalo sa im očakávanej odozvy. Tak boli prinútení zorganizovať prieskum verejnej mienky. Podľa neho v lete 1968 boli ľudia viac ako veľmi opatrní k tomu, čo sa im v masmédiách stále ponúkalo. Radšej čítali stranícku tlač, ako bolo Rudé právo. A napríklad Literárne noviny, ktoré sa nazdávali, že osvecujú celý národ, nemali skoro nijakých čitateľov.
Ľudia sa viac-menej nazdávali – a nie neoprávnene – že ide o boj dvoch skupín v rámci jednej strany. Pritom každý vtedy vedel, že v čele tohto procesu stáli tí, čo nedávno boli najzaťatejšími stalinistami a sekerníkmi ešte začiatkom päťdesiatych rokov. Vtedy si ich ešte dobre pamätali, preto nemali kredibilitu, preto bolo treba vytiahnuť v Čechách dovtedy neznámeho Alexandra Dubčeka, ktorý mal byť predstaviteľom čohosi úplne nového.
Keď porovnáme výsledky tohto desaťročia s deväťdesiatymi rokmi, tak sú absolútne iné. Podľa všetkých štatistík a konkrétnych výsledkov životná úroveň, ekonomická produkcia, prístup k vzdelaniu, miera sociálneho zabezpečenia, výsledky umeleckej a kultúrnej tvorivosti boli na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov na prudkom vzostupe, kým v deväťdesiatych rokoch najprv pomaly a potom čoraz rýchlejšie klesali. To, čo sa stalo v Slovenskej republike, je absolútny škandál, bezprecedentný v krajinách, o ktorých sa hovorí, že sú vyspelé. To sa môže robiť iba niekde, kde sa so štátom zaobchádza ako s handrou na dlážku. Tento štát sa stal majetkom ľudí, ktorí bývajú kdesi na Floride. Štát, ktorý aspoň trochu dbá o vlastnú sebaúctu a o dôveru svojich občanov, sa nemôže takto správať, aj keby mu tieklo do všetkých topánok. Ukázal pred celým svetom, že nie je ničím iným ako malou, bezvýznamnou kolóniou, do ktorej každý môže kopnúť ako do psa.
Fíni, Islanďania a ktojaviemkto by si to nemohli nechať. Tým štát automaticky stráca medzinárodnú úctu. Tento rozdiel vidíme po všetkých stránkach, počnúc medzinárodným zohľadnením existencie štátu a končiac životnou úrovňou jeho ľudí. Neobyčajne ťažkých desať rokov 1948 až 1958 malo aj pozitívny charakter, zatiaľ čo deväťdesiate roky prinajmenšom znamenali zastavenie rozvoja, čoraz väčšie oneskorovanie za úrovňou ostatného sveta vo všetkých parametroch. Počnúc kvalitou, tých, čo nám vládli a vládnu, súčasných ministerských úradníkov po odbornej, profesijnej i morálnej stránke, a končiac zbedačením širokých vrstiev.
Bez pamäti niet budúcnosti
A oni nám s požehnaním, či dokonca s odporúčaním Európskej únie a NATO, predkladajú program kibuciácie rómskych dedín. Za minulého režimu nebola mysliteľná nielen z dôvodov čisto ideologických, ale neprešlo by to ani verejným vedomím. Verejná mienka by predsa bola proti tomu, aby sme opakovali praktiky apartheidu z Južnej Afriky, keď môžeme pre týchto ľudí zaobstarať pracovné príležitosti, alebo to inak vyriešiť. Teraz, keď máme Rómov na krku, tak to vyriešime tak, že ich strčíme do pseudokibucov.
Čo je to za mentalita, ktorá dnes umožňuje vôbec prísť s týmto návrhom?! Alebo aj to, že bezprostredne po voľbách (autor mal na mysli parlamentné voľby na jeseň 2002 – pozn. bk) nám vláda pozliepaná z viacerých strán a straničiek vyhlási takéto drastické opatrenia. To značí, že mentálna porucha, ktorá sa vytvárala a pestovala desať rokov inkubovanými médiami, je na strane obyvateľov.
Pretože Slovensko nemá politické dôveryhodné postavy, ktoré by mohli nejakým, hoci aj demagogickým spôsobom ľudí nahovoriť na to, že všetko bude raz dobré, len teraz si treba utiahnuť opasky, tak je odkázané na masmédiá. Tie neplnia úlohy v žolde vlády, ale v žolde tých, čo ich naozaj vlastnia – zahraničných koncernov. Plnia túto špinavú úlohu, vytvárajú psychologickú situáciu, ktorá umožňuje, aby obyvateľstvo znieslo to, že sa s ich krajinou zaobchádza ako s kolóniou.
To však svedčí o tom, že ľudia, ktorí toto znášajú, už zabudli na vlastnú minulosť, na minulosť vlastného štátu. Preto upozorňujem na nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva najprv v zahmlievaní, potom vo falzifikácii a nakoniec v cielenom zabudnutí na minulosť. Cielená falzifikácia je zločinná vec, ale úplne vygumovať spomienky na minulosť, to už je zločin proti ľudskosti. To všetko vedie ľudí k zmene mentality, správania a k tomu, aby boli bezmocní.
Január 2003. Medzititulky Slovo
