12 12 12 12 12 12 memento mori 3!

V predchádzajúcich dvoch článkoch  som s veľkým zjednodušením chcel vysloviť svoju koncepciu, ktorú rozvíjam od začiatku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ale jej podstata sa rodila v šesťdesiatych rokoch, kedy celou planétou prúdila citová vlna mladej povojnovej generácie. Beat generation. Deti kvetov. Vtedy som nebol beatnik, ale na celý život mi zostalo vedomie, že je možný stav, ak nie doslova lásky, tak určite priateľstva medzi ľuďmi a že táto zvláštna vlna prináša radosť, väčšiu hravosť a inšpiráciu.

Z odstupu času sa dá povedať, že tieto obdobia malých renesancií sa objavili v medzihrách moci, keď vládnuca moc oslabla a pripustila, aby si ľudia na chvíľu vydýchli a prejavili sa s celým bohatstvom ich dovtedy potláčaných túžob, snov a talentov. Zdá sa, že tento skrytý svet ľudských potencií, toto súkromie tvorivej duše má vyššiu dialektiku, ako je tá sociálna. Že korešpoduje s čímsi, čo sme zatiaľ v megakozme neobjavili svojimi galileovskými prístrojmi.

Ja, možno svojím pôvodom, v ktorom sa preplietajú skoro všetky európske a možno aj iné motívy, mám v krvi slúžku aj vysokú šľachtu, žijem s pocitom, že mi nikto nie je cudzí. Ak mám sám sebe priznať právo na existenciu, potom musím pripustiť, že je stav sveta, v ktorom má priateľstvo iný význam ako na Zemi. A práve tieto vlny lásky, ktoré občas prevládnu s celým bohatstvom ich renesančných prejavov, ma presviedčajú, že v pozadí alebo v hĺbkach nášho bytia je čosi, čo dáva všetkým bytostiam právo na existenciu.

To „niečo“ som si nazval „jantárové kontinuum“ a definujem ho ako  všeobsiahly a okamžitý súvis, súhru a súcit celého Univerza. Vo svojom živote, vo výhľade, ktorý mi poskytol, jeho prejavy nachádzam len v istých okamžikoch. V jednom dokumentárnom filme som videl gorilieho samca sedieť na kraji pralesa a pozerať do údolia s nepopísateľným snivým pohľadom v očiach. Asi tento záber napodobnili tvorcovia najnovšieho King Konga. Tieto vzácne chvíle súznenia sa tu občas objavia a naplnia bytosti hlbokým šťastím.

Považujem ich za to najvyššie, čo nám život môže poskytnúť. Preto, keď pozorujem, že sa ubíjajú nekonečnými schôdzami v socializme alebo otupujúcou komerciou v kapitalizme, žiada sa mi utiecť do nejakej renesančnej zóny, v ktorej si môže duša vydýchnuť a zažiť pre seba najprirodzenejšie stavy inšpirácie, radosti a šťastia. Nie sú to nijaké nepodstatné stavy, ale to, čo nás obnažuje ako bytosti, súznejúce s hlbokými stavmi živého Univerza.

Ľudia žijúci na tomto územi dostali doslova do daru rajskú záhradu. Toľko prírodnej krásy ako na Slovensku nevidno často. A pritom náš zásah sa podobá na vytváranie skládok odpadu. Jej malé rozmery medzi veľhorami a veľriekou sú skoro predurčené na to, aby sme s touto krajinou spolupracovali ako so záhradou. Aby sme sa nezľakli jej malých rozmerov a počínali si ako slobodné bytosti. Máme všetky predpoklady na to, aby sme z nej naozaj spravili rajskú záhradu Európy a odštartovali  jej novú renesanciu. Práve preto, že nie sme zaťažení vlastnou veľkosťou. 

To, čo chcem navrhnúť, bude znieť možno utopicky, ale pritom je to ľahko realizovateľné, ak využijeme tvorivo toto krízové obdobie. Je to čas, kedy sú ľudia a inštitúcie ochotné sa zmeniť, dokonca pripustiť k slovu aj „maličkých“. V opačnom prípade totiž hrozí akcelerácia krízy a apokalyptický výbuch, väčší, aký sme zažili v dvadsiatom storočí. 

Dnes už vôbec nie je nevyhnutné, aby vládla jedna monokultúra moci.

 Aj sociálnoekonomický systém je len nástroj, ktorým ovládame svoj život a dávame mu určitú podobu. Keď vidíme, že v niektorých oblastiach nám pomáha istý druh systému, tak ho tam použijeme. Rovnako, ak spozorujeme, že inde nás ľudsky mrzačí, tak hľadáme iné metódy. Čiže namiesto jedného vládnuceho systému dnešnej situácii viac zodpovedá pružná, vyvíjajúca sa sieť rôznych spolupracujúcich metód riadenia krajiny. Ja som si v osemdesiatych rokoch dovolil vytvoriť malú zónu tvorivej dielne, čohosi ako renesančnej bottegy. Korešpondovala s vtedajšou snahou rozvíjať tvorivé schopnosti ľudí a ostro kontrastovala s vládnucou „všeobsiahlou závisťou, konštituujúcou sa ako moc“  (K.Marx) Socializmus zbankrotoval, ale nie všetko, čo sa vtedy robilo, bolo len zavrhnutia hodné.  Už vyše dvadsať rokov trvajúci hon na čarodejnice zničil veľa talentov, z takého hravého fenoménu, akým bola moderna na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, sa stal čiste ideologický nástroj. Kandinskij by zaplakal a Brunovský to neprežil, len preto, že si dovolil vytvoriť jedinečnú školu ilustrácie detských kníh.

Našu krajinu spoluvytvárali ľudia s rôznymi genealógiami, vyplýva to z jej pohraničnej geopolitickej polohy. To nie je jej slabosť, že nie je rasovo, nábožensky a národnostne „čistá“. Ale jej sila. Rovnako si môžeme a v istom zmysle aj musíme dovoliť podobnú „nečistotu“ v používaní rozmanitých metód riadenia krajiny pre rôzne situácie. Možno naša poloha v strede Európy, na križovatke mocenských vplyvov, ktoré sa v našich dejinách často menili, nám umožňuje prísť do dnešnej krízovej situácie s významnou iniciatívou. Možno by sme mohli práve my „malí a bezvýznamní“ pomôcť Európe prevliecť sa cez „prázdny stred“ naruby a vytvoriť mocnosť novej generácie. Nie veľké Nemecko, Veľká Británia, veľké Francúzsko..., ale mnohozvučný útvar, ktorý púšťa do hry práve tých hráčov a tie koncepcie, ktoré posúvajú dopredu naše osudy. Potom by sa juh Európy, ktorý stvoril jej najväčšie kultúrne bohatstvo a ktorý ho Európe neustále, rok čo rok ponúka, nemohol ocitnúť v pozícii jej menejcenného člena. Už z tohto faktu jasne vyplýva, že náš vládnuci systém deformuje skutočnosť. Rastúca nevšímavosť k mrznúcim tiež čosi hovorí o našom súčasnom stave. Upevňovanie presvedčenia, že sme úspešní a neúspešní, nie je ochrana pred rovnostárstvom, ale hlboké nepochopenie potencií súčasnosti. Dnes je už reálne možná oveľa väčšia varieta príležitostí, pripúšťajúca do hry široké spektrum tých najrozmanitejších schopností ľudí. To, čo  ponúka víťazná monokultúra moci, je umelé a násilné zastavenie vývoja. Ak nie som menežér, bankár alebo právnik, nemám šancu na slušný a možno aj tvorivý život.

V osemdesiatych rokoch sa vo všetkých oblastiach života lavínovite šírili inovácie, ktoré sa sústreďovali najmä na prácu s ľuďmi. A odrazu, po nastolení „čistej formy“ liberálneho kapitalizmu  sa nám pred očami reinkarnoval „prvorepublikový svet“ s jeho meštiackou fazónkou. Pracuje síce s najmodernejšími technológiami, ale nespája ich so slobodným tvorivým človekom 21. storočia, ale oblieva ich smiešnou malomestskou „smotánkou“. Pripomína mi to melodramatické české filmy s Oldřichom Novým. Je to očividný sociálný gýč, ktorý však mrzačí veľké skupiny ľudí. Stačí, ak nahradíme mechanické továrne zo začiatku 20.-teho storočia sklenými kanceláriami zaplnenými kyberproletariátom a máme pred sebou karikatúru z expresionistickej revue. A v tejto situácii sa mi vracia emócia, ktorú som prežil v šesťdesiatych rokoch, keď sme „masňákov“, dnešných „kravaťákov“, považovali za smiešny nepochopiteľný úkaz. Oproti vlne kozmickej lásky a priateľstva, ktorú tak strhujúco opísal Jack Kerouac v románe Na ceste a ktorú beatová generácia autenticky zažila, mi pripadá dnešná emócia sveta úplne zmrzačená. Vo výdychu po druhej svetovej vojne zažila mladá generácia čosi, čo je najvyššou potenciou človeka a čo sa dnes stotožňuje s komickým portrétom špinavého dlhovlasého bezdomovca.

Vtedy neboli podstatné drogy, ale práve ten úžasný priestor slobodnej mladej duše, ktorá si dovolila cítiť v celoplanetárnom rozsahu. Keď hral Beatles a my sme cez prestávku na esvéeške tancovali pri smiešnom magneťáku, dialo sa čosi, čo sa stáva dnes veľmi významným. Táto nová emócia, najväčší objav beatovej generácie, dokázala, že je už možné a dokonca nevyhnutné otvoriť stavidlá ľudskej radosti, hravosti a pocitu priateľstva v celoplanetárnom rozsahu. Z nej sa zrodili dnešné sociálne siete, ale táto úžasná plodivá emócia schopná robiť zázraky bola umelo priškrtená krpatým násilníckym modelom, vhodným pre rozvoj technológií, ale úplne zlyhávajúcim pri človeku. Všetko sa obrátilo naruby. Reaganovský a brežnevovský svet vyhral a splodil túto globálnu krízu práve preto, že zamedzil objav slobodného človeka, oslobodenej ľudskej duše, ktorý priniesla beatová generácia.

Úvodná snímka: Ján Slovák
Ilustračná snímka: Dušan Gerec