Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Medzinárodná lúpež Kosova

Nemôžem začať inak ako historickou spomienkou. V roku 1938 sa pred naším veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce ľudí. Hlásili sa ako dobrovoľníci pripravení bojovať za Československo.
Počet zobrazení: 5548
8Kosovo_Unity_team_and_Rice-m.jpg

Nemôžem začať inak ako historickou spomienkou. V roku 1938 sa pred naším veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce ľudí. Hlásili sa ako dobrovoľníci pripravení bojovať za Československo. V čase, keď našu republiku zrádzali jeden po druhom najbližší západní spojenci, boli Srbi dokázateľne jediným národom ochotným brániť so zbraňou v ruke slobodu Čechov a Slovákov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 to bol opäť Belehrad, nie Západ, ktorý nám poskytoval najväčšiu pomoc. V tomto pohnutom čase niet priestoru na akési falošné pózy nestrannej povznesenosti. Je našou mravnou povinnosťou vyjadriť čo najjasnejšiu a najhlbšiu solidaritu so srbským ľudom, ktorý sa ocitol v podobnej situácii ako my pred sedemdesiatimi rokmi. No nie je to len morálny dlh, vďačnosť alebo slovanská vzájomnosť, ktorá nám musí veliť odmietnutie nezávislého Kosova. Je to predovšetkým zmysel pre zodpovednosť a elementárnu spravodlivosť v medzinárodných vzťahoch, či jednoducho obyčajný zdravý rozum, ktorý nedovoľuje akceptovať to, čo sa uplynulú nedeľu stalo v kosovskej Prištine.

Ak vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú politiku Javier Solana tvrdí, že nezávislosť Kosova nebude precedensom, tak je buď slepý alebo absolútne nekompetentný rozhodovať o medzinárodných bezpečnostných otázkach. O precedense totiž už netreba hovoriť v budúcom čase, je to horúca prítomnosť. Svedčia o tom bezprostredné reakcie. Arménsky premiér Serž Sarkisian vyhlásil, že jeho krajina sa bude usilovať o to, aby bol azerbajdžanský región Náhorný Karabach uznaný za samostatný štát. Separatistickí lídri dvoch gruzínskych regiónov, abcházsky prezident Sergej Bagapša a prezident Južného Osetska Eduard Kokojty informovali, že v blízkej budúcnosti sa obrátia na Rusko a OSN so žiadosťou o uznanie ich nezávislosti. Predstavitelia Turkov na Cypre, kde sa tento týždeň konajú voľby, sa nechali počuť, že keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť, nemajú ani oni na čo čakať. Prezident Srbskej republiky v Bosne a Hercegovine Rajko Kuzmanovič veľavravne vyhlásil, že na podobný akt, aký práve uskutočnilo Kosovo, čakajú desiatky ďalších regiónov v Európe. Vytvorenie nezávislého štátu albánskej menšiny vrelo privítalo aj Podnestersko (časť Moldavska) a všetky maďarské menšiny v Karpatskej kotline. Potrebujeme vari viac dôkazov na to, že krok, ktorý urobili najväčšie západné štáty, je absolútne šialený?

Politika, ktorú dlhodobo uskutočňuje Západ na Balkáne nie je chybou, ale premysleným zločinom. Je to tá istá politika tých istých krajín, ktoré priviedli svet už dvakrát ku globálnej vojnovej katastrofe. Dnešné médiá v podstate úspešne rozšírili falošný obraz o Srbsku ako jedinom alebo aspoň hlavnom vinníkovi etnických konfliktov v bývalej Juhoslávii. Ľudia majú radi priezračné situácie, keď si môžu do vinníka hodiť kameňom. No už slovinský filozof Slavoj Žižek upozorňoval, že neexistoval jediný racionálny politický dôvod, prečo Západ uprednostnil kosovských, chorvátskych, slovinských či bosnianskych nacionalistov pred nacionalistami srbskými. Nemali by sme síce pochybovať o Miloševičovej zodpovednosti za vojnové zločiny, no mali by sme pochybovať o rozsahu tejto zodpovednosti.

Vina západu
Konflikt medzi Srbskom a Chorvátskom, ako aj vojnu v Bosne spôsobilo šokujúco amatérske a nepochopiteľne rýchle uznanie osamostatnenia bývalých juhoslovanských republík zo strany vplyvných európskych krajín a USA. Poukázal na to v septembri 1992 aj vtedajší osobitný vyslanec OSN Cyrus Vance. Osobitnú zodpovednosť za deštrukciu Juhoslávie nesie vtedajší šéf nemeckej diplomacie Hans-Dietrich Genscher, ale aj pápež Ján Pavol II. Americký minister zahraničných vecí Warren Christopher v rozhovore pre USA Today 17. júna 1993 uviedol, že „po celú dobu procesu uznávania a predovšetkým počas predčasného uznania boli spáchané ťažké chyby, za ktoré Nemci nesú zvláštnu zodpovednosť“. Jeho francúzsky kolega Roland Dumas v interview pre Süddeutsche Zeitung 21. júna 1993 rovnako zdôraznil, že „zodpovednosť Nemecka a Vatikánu za urýchľovanie krízy bola zjavne enormná“. Nehovoriac o tom, že v októbri 1990 odhalili juhoslovanské bezpečnostné sily ilegálnu zásielku zbraní do Chorvátska, ktorá pochádzala z Nemecka – a to všetko len dva týždne po tom, čo sa kancelár Helmut Kohl pri oslavách zjednotenia krajiny dušoval, že „z nemeckého územia v budúcnosti nebude vychádzať nič než mier“.

Neváľajme však zasa všetku vinu na Nemcov. Chýrny britský diplomat Lord Owen vo svojich pamätiach výstižne poznamenal, že nechápe, prečo Spojené štáty americké, ktoré ešte v decembri 1991 oponovali uznaniu Chorvátska, už na jar 1992 aktívne podporovali nezávislosť Bosny a Hercegoviny, hoci akceptácia práve tohto štátu s veľmi odlišnými skupinami obyvateľov ako prvého mala najmenšiu logiku. Sú tu však aj státisíce Srbov vyhnaných z Chorvátska a Bosny za blahosklonného prizerania sa celej Európy. Na tieto obete sa akosi pozabudlo. Dodnes ich má Srbsko na krku, hoci sa Západ už v Daytone zaviazal, že im umožní návrat do ich domovov. Cena za takéto „omyly“ je v svetovej politike privysoká, platí sa za ňu totiž ľudskými životmi.

Falošná zámienka
Veľmi rozšírenou a zámerne opakovanou demagógiou je mýtus, že bombardovanie Juhoslávie členskými štátmi Severoatlantickej aliancie roku 1999 vyprovokovali etnické čistky Srbov na albánskom obyvateľstve. A to napriek tomu, že túto falošnú verziu vyvrátil vo svojich pamätiach vtedajší vrchný veliteľ ozbrojených síl NATO v Európe Wesley Clark. Odcitujme si kľúčovú pasáž z jeho knihy, v ktorej zachytáva rozhovor medzi ním a šéfkou americkej diplomacie Madelaine Albrightovou. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA chcela poznať názor vojenského experta, ako Srbi zareagujú na vzdušné údery:

Albrightová: Čo musíme robiť, ako môžeme zabrániť ich útokom proti civilistom?

Clark: Nemôžeme robiť nič. Napriek našim najlepším snahám Srbi zaútočia proti civilistom. Budú to preteky o čas medzi našimi leteckými útokmi so škodami, ktoré im spôsobíme a tým, čo budú môcť robiť v teréne. V krátkom čase uspejú.

Albrightová: Čo teda budeme robiť?

Clark: Musíme zväčšiť naše sily, priviezť viac všetkého. Môžeme prevýšiť všetko, čím disponujú, ale nebude to príjemné.


Velenie NATO skrátka s masakrami cynicky rátalo. Práve táto pasáž bola dôvodom, prečo žiadal Slobodan Miloševič pred Medzinárodným trestným tribunálom v Haagu, aby mohol predvolať a vypočuť ako svedka Wesleyho Clarka. Chcel dokázať, že etnické čistky v Kosove prebehli až po ukončení a v dôsledku bombardovania Srbska a Čiernej Hory. Súd mu to však nedovolil. Celý proces sa tak zmenil na frašku. Politici, skorumpovaní analytici a novinári vykresľovali Miloševiča ako „balkánskeho mäsiara“, démonizovali jeho obraz ako „druhého Hitlera“, hoci dnes vieme, že je to nielen prehnané, ale že o nič menšiu zodpovednosť niesli aj Franjo Tudjman v Chorvátsku, Alija Izetbegović v Bosne, o Hashimovi Thacim z Kosova ani nehovoriac.

Ak si uvedomíme, že ešte v polovici deväťdesiatych rokov Západ oslavoval srbského prezidenta ako mierotvorcu a človeka, „s ktorým sa dá rokovať“, na totálnom obrate v jeho vnímaní je niečo patologické. Záhadná smrť Slobodana Miloševiča pred dvoma rokmi mnohé otázniky svojsky vyriešila, lebo vďaka mediálnej podpore zmenila obvinenie na rozsudok. Samotný proces bol však z vecnej stránky totálnym fiaskom. Je potrebné uvedomiť si konečné fakty: Norimberský proces s nacistickými zločincami trval 11 mesiacov. Proces so Slobodanom Miloševičom sa za neporovnateľne lepších technických podmienok naťahoval viac ako štyri roky a za ten čas nebol vynesený jediný rozsudok. Proti juhoslovanskému exprezidentovi bolo vznesených 66 (zdôrazňujem, šesťdesiatšesť) obvinení z vojnových zločinov v Chorvátsku, v Bosne a v Kosove. Ak by bol odsúdený za čo i len jediný z nich, doživotie by ho pravdepodobne neminulo. Napriek tomu mu prokurátori nevedeli dokázať nielen to, že nariadil zverstvá proti civilistom, ale ani to, že o nich vedel.

Spomedzi hrozieb, ktoré pramenia z nezávislosti Kosova, asi najmenšou je obava zo srbskej reakcie. Srbi nebudú bojovať o Kosovo. Bojovali o neho v roku 1999, keď na rozdiel od mnohých komentátorov pochopili, že zámienky poskytnuté na bombardovanie ich krajiny boli hrubé falzifikácie, že diktát z Rambouillet nikdy nebol zmarenou príležitosťou, ale riadeným procesom, že vo vtedajšej vojne sa nebojovalo o zastavenie etnického násilia, ale o provinciu ako takú. Už vtedy Srbi pochopili, že Kosovo stratia a dnešné protesty sú len emotívne dozvuky.

Odtrhnutie juhosrbskej provincie je dnes oveľa väčším nebezpečenstvom pre svet ako pre samotných Srbov. Západné mocnosti urobili z Balkánu európsky Afganistan, kde sú všetky hranice spochybnené, kde sa nedodržiavajú právne normy, kde platí dvojaký meter na posudzovanie každej udalosti. Na Kosove dnes nie je desivá ani tak samotná nezávislosť (z dlhodobého hľadiska neexistujú prostriedky, ako udržať 90 percent obyvateľov nejakej provincie v štáte, ktorý neakceptujú) – to je otázka na diskusiu o dôsledkoch neadekvátneho a nezákonného zásahu NATO v roku 1999 – na Kosove je alarmujúci spôsob, ako k jeho samostatnosti došlo: porušením všetkých medzinárodných dohôd, Charty OSN, Záverečného dokumentu KBSE, Washingtonskej zmluvy atď., flagrantným spochybnením medzinárodného práva, ktoré (akokoľvek nedokonalé) je jedinou hrádzou obmedzujúcou svojvôľu a schopnou minimalizovať zákony džungle v svetovej politike. Nestabilný svet bez pevného globálneho poriadku, v ktorom po kosovskej a irackej vojne už nič neplatí, by nás mal desiť oveľa viac ako jeden konkrétny akt.

Na čele Kosova stojí zločinec
Musí nám byť jasné, že k takémuto kroku by sa neodhodlali ani samotní Albánci, ak by nemali požehnanie mocných. A to prišlo už 10. júna 2007, keď v Tirane George Bush vyhlásil, že ak Bezpečnostná rada OSN nedospeje k dohode a Kosovo vydá jednostrannú deklaráciu o nezávislosti, Washington ju uzná. Tým americký prezident (po koľký raz už) nasypal Európe soľ do otvorených balkánskych rán a Priština dostala pre svoje separatistické zámery zelenú.

Napokon, text deklarácie sa písal vo Washingtone a v Bruseli a počúvať kosovského premiéra Hashima Thaciho čítať naučené frázy o uznávaní demokratických princípov bolo urážkou pre každého, pre koho tieto hodnoty niečo naozaj znamenajú. Toho Hashima Thaciho, ktorého ešte roku 1998 registrovalo americké ministerstvo zahraničných vecí ako teroristu. Toho Hashima Thaciho, ktorý 26. apríla 1999 vo vysielaní albánskej televízie odsúdil ako vodca teroristickej organizácie UCK lídra demokratických kosovských Albáncov Ibrahima Rugovu na smrť ako zradcu. Jeden z Albáncov, ktorý svedčil v haagskom procese, vo svojej výpovedi uviedol nielen to, že Hashim Thaci osobne vraždil Srbov, nielen to, že chladnokrvne zabíjal Albáncov odmietajúcich režim kosovských teroristov, ale aj to, že svojim obetiam vyrýval nožom do hrude kresby. A tento brutálny zločinec má byť uznaným partnerom európskych štátnikov?

Akú váhu a význam má v tomto kontexte oficiálne proklamovaný medzinárodný boj proti terorizmu? Prečo nerehabilitovať aj IRA, ETA alebo Hamas? Prečo nestačilo ani šesťdesiat rokov na vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu, kým otázka Kosova sa musí riešiť radikálne a neodkladne? Všetky tieto otázky dlhodobo potvrdzujú neuveriteľné pokrytectvo politiky západných spojencov. A tí istí ctihodní luhári, ktorí vládnu tomuto svetu, tí istí stratégovia sofistikovaných lží, ktorí sú schopní na objednávku vravieť rovnaké nezmysly dnes ako pred deviatimi rokmi, nás idú vyzývať k „pragmatickým“ a „reálnym“ pohľadom.

Týždenník SLOVO bol roku 1999 jediným slovenským periodikom, ktoré dôsledne oponovalo vojenskému riešeniu kosovského konfliktu. Varovali sme práve pred scenárom, ktorý sa dnes napĺňa. Rovnako ako v roku 2003 pred vypuknutím irackej vojny. Všetky naše predpovede sa do bodky naplnili. Napriek tomu mainstreamové médiá označujú krutú pravdu za extrémistickú a ideologicky poplatné komentáre skorumpovaných analytikov (ktorí sa dodnes neospravedlnili za nezmysly, ktoré šírili) za seriózne. Je to zvláštna kultúra rešpektovania expertov, ktorým nič nevychádza.

Otázka dnes nestojí tak, či má alebo nemá byť Kosovo samostatné – to je otázka z roku 1999. Otázka dnes stojí, akým spôsobom k tejto samostatnosti medzinárodné spoločenstvo dospeje. Ak to nie je proces intenzívnych, hoci aj zdĺhavých rokovaní s Belehradom, ktorý úzkostlivo chráni tamojšiu srbskú menšinu, ale jednostranný krok škandalózne odobrený nie náhodou najväčšími vinníkmi krízy, potom to nie je riešenie problému, ale iba jeho posunutie do inej roviny, v ktorej zostane neriešiteľný. Potom to nie je akt spravodlivosti, ale absolútne bezprecedentný príklad medzinárodnej lúpeže časti územia suverénneho štátu, aký od čias Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže svet nevidel.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
25. marec 2014, 10:37

Veľmi potrebná pripomienka

Eduard bol začiatkom roka šéfredaktorom tlačeného Slova a boli to jediné noviny na SLovensku, ktoré zaprotestovali proti bombardovaniu Juhoslávie a proti tomu, čo sa deje a čo chystá euroatlantická civilizácia v Kosove.

Nech už dnes má akékoľvek iné názory a nevieme sa zhodnúť na ľavici politického spektra, v otázkach spravodlivosti voči Juhoslávii a voči Kosovu ako vytvoreniu "lumpenštátu" má slovenská ľavica jasno. Prvý bod, na ktorom sa všetci zhodneme.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
25. marec 2014, 10:38

oprava: začiatkom roka 1999...

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama