Filozofia sociálneho štátu (3)

V tomto čísle nadväzujeme na dva predošlé články o sociálnom štáte, v ktorých sme sa venovali predovšetkým histórii tejto inštitúcie. V dvoch nasledujúcich článkoch sa budeme zaoberať najmä filozofickými a ideologickými otázkami. Hneď na úvod sa patrí povedať, že hovoriť o filozofii sociálneho štátu je prirodzene nadnesené, pretože žiadna ucelená filozofická ideológia, ktorá by kompletne argumentačne pokrývala inštitúciu sociálneho štátu, neexistuje. Pokiaľ však chceme nájsť politicko-filozofické krytie sociálneho štátu, zákonite dôjdeme prinajmenšom k trom filozofickým prúdom - k utilitarizmu, egalitarizmu a komunitarizmu.

Nepriamy vplyv marxizmu Nebudeme sa špecificky venovať marxizmu, ktorého vplyv na vznik sociálneho štátu bol azda najvýznamnejší, no nie v priamej teoretickej, ale skôr nepriamej politickej podobe. Marxizmus na prelome 19. a 20. storočia silne ovplyvnil požiadavky robotníckeho hnutia, ktorého tlak na vlády vyspelých krajín významne napomohol prijatiu sociálnych reforiem. Požiadavky robotníckeho hnutia však zväčša smerovali ďalej než po sociálny štát a v rámci ortodoxného marxizmu sa na sociálny štát pozeralo „zvrchu“ ako na revizionistickú požiadavku. Nedá sa však opomenúť, že sociálny štát v Európe dosahoval veľmi silnú politickú podporu predovšetkým vďaka hrozbe, že voliči v západných krajinách dajú prednosť sovietskemu modelu. Ako v tomto kontexte výstižne píše britský marxista Alec Nove: „Jeden sovietsky ekonóm dal na otázku, čo až doposiaľ socializmus dosiahol, veľmi bystrú odpoveď. Povedal, že donútil kapitalizmus, aby prijal ľudskú tvár. Asi to nie je náhoda, že spolu s diskreditáciou myšlienky socializmu v ZSSR a ďalších krajinách útočí teraz nová pravica dokonca aj na verejné školstvo a poskytovanie zdravotníckych služieb, pokúša sa o zníženie dávok sociálneho zabezpečenia a usiluje sa taktiež o privatizáciu širokého spektra verejných služieb.“

Ideový arzenál sociálnej demokracie

K základným politickým obhajcom inštitúcie sociálneho štátu patrí v anglosaskom svete tzv. nový liberalizmus (budeme o ňom vo filozofickej rovine hovoriť ako o egalitárnom liberalizme) a v kontinentálnom európskom diskurze sociálna demokracia. V anglosaskom svete zväčša ide o labouristické strany (v USA Demokratická strana), v rámci kontinentálnej Európy ide predovšetkým o sociálnodemokratické strany, prípadne neokomunistické strany, sociálno-liberálne strany, zelené strany a rôzne subjekty radikálnej ľavice. Dodajme, že v prípade sociálnej demokracie, s ktorou sa koncepcia sociálneho štátu spája predovšetkým v našich končinách, nemožno hovoriť o ucelenej ideológii. Sociálna demokracia je skôr akýmsi eklektickým prienikom egalitárno-liberálnej, keynesiánsko-utilitárnej, liberálne-komunitaristickej, radikálno-demokratickej a umiernene marxistickej politickej teórie. V začiatkoch bol v ideológii sociálnej demokracie najsilnejšie zastúpený reformný marxizmus na spôsob Eduarda Bernsteina, no po druhej svetovej vojne v sociálnej demokracii z marxizmu ostalo len torzo. Čo je však dôležité, sociálna demokracia využíva vo svojej argumentácii v prospech sociálneho štátu jednak utilitárne, liberálne, ale aj komunitárne argumenty. O všetkých spomínaných argumentačných líniách si povieme niekoľko slov. Nemožno zabúdať ani na čisto ekonomickú argumentáciu v prospech sociálneho štátu, ktorá mala svoj nezanedbateľný historický význam pri jeho vzniku (argumenty zdravej a vzdelanej pracovnej sily, ktorá podporí produktivitu práce a teda aj ekonomický rast; keynesiánsky argument podpory agregátneho dopytu; neoklasické ekonomické argumenty prostredníctvom trhových zlyhaní v oblasti verejných statkov či negatívnych externalít a pod.). V nasledujúcom krátkom filozofickom exkurze sa však nebudem prioritne venovať ekonomickej, ale skôr politicko-filozofickej argumentácii.

Utilitaristický princíp klesajúcej hraničnej užitočnosti

Ako prvý si predstavíme utilitarizmus, ktorý v určitých interpretáciách vytvára jednu z možných argumentačných báz obhajoby základných mechanizmov sociálneho štátu (progresívne zdaňovanie, sociálna pomoc, redistribúcia). Utilitarizmus sa pri tom opiera o tzv. princíp klesajúcej hraničnej užitočnosti. Ten v stručnosti znamená, že s narastajúcou mierou bohatstva jednotlivca klesá úžitok z každého ďalšieho prírastku jeho bohatstva. Inými slovami, kvantum úžitku miliardára, ktorý dospel k ďalšiemu miliónu, je omnoho menšie, než kvantum úžitku chudáka, ktorý vyhrá milión. Tá istá logika platí aj pre dane. Povedzme tisícdeväťsto korún, ktoré odvedie človek z desaťtisícového príjmu, má pre neho celkom inú váhu ako stodeväťdesiattisíc korún, ktoré odvedie milionár zo svojho miliónového príjmu. Pre jedného môže ísť o životne dôležité prostriedky na holé prežitie, pre druhého o sumu, ktorá sa môže rovnať zanedbateľným výdavkom na luxusnú spotrebu, resp. môže byť len zanedbateľnou cifrou na bankovom účte. Inak povedané, pre ľudí, ktorí zarábajú menej, predstavuje rovnaké percento z príjmu v skutočnosti väčšiu obeť, ako pre lepšie zarábajúcich. Ešte koncom devätnásteho storočia vystihol túto logiku v príznačnom tvrdení A. Cohen-Stuart: „Pre milionára – alebo radšej miliardára – nie je jeho príjem ničím väčším ako nejakou cifrou, ktorej rast už nemá žiaden vplyv na jeho spotrebu.“ Utilitarizmus a sociálny štát Je očividné, že spomínaný princíp klesajúceho hraničného úžitku, ak ho preložíme do jazyka sociálnej spravodlivosti, nadobúda radikálne redistributívny ráz, pretože klesajúca miera užitočnosti je z hľadiska všeobecného úžitku spoločnosti dostatočným dôvodom na to, aby sme previedli bohatstvo od najbohatších ľudí k tým menej bohatým. Logika klasického utilitarizmu tak v zásade vedie k myšlienke, že štát by sa mal angažovať v masívnej redistribúcii, a teda vedie k myšlienke sociálneho štátu. Niet preto divu, že obhajobe sociálneho štátu a progresívneho zdaňovania ostali verní aj mnohí moderní ekonómovia, odchovaní na utilitaristickom pojmovom aparáte, napr. Eytan Sheshinski či Edmund Phelps. Čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Phelps dokonca prirovnáva tzv. rovnú daň z príjmu k sarkastickej poznámke Anatola Francea o „rovnosti“ práva chudáka a boháča prespávať pod parížskym mostom. Podľa Phelpsa jednoznačne platí, že efektívny daňový systém, ktorý je nespravodlivý, je určite horšou alternatívou, ako menej efektívny daňový systém, ktorý však napĺňa spravodlivosť.

Keď pravicová ideológia narazí na realitu... Mnohí utilitaristickí ekonómovia však voči dôsledkom princípu klesajúceho hraničného úžitku postavili klasický argument neoliberálov, že vysoké dane ako bežný nástroj redistribúcie znižujú motiváciu k práci a spomaľujú rast ekonomiky. Znižujú tak celkový spoločenský úžitok. Svoje ideologické presvedčenie však zabudli podporiť empirickým výskumom. Pokiaľ totiž aj existuje nejaký daňový prah, za ktorým bohatí odmietajú platiť, potom je empiricky celkom neuchopiteľný. Britský teoretik Ian Shapiro napríklad upozorňuje, že vo Veľkej Británii počas niektorých labouristických vlád po druhej svetovej vojne dosahovali dane výšku presahujúcu 90 percent, no napriek tomu daný fakt nemal dokázateľný vplyv na výkonnosť ekonomiky. Navyše, ako pokračuje Shapiro, účinky miery zdanenia je takmer nemožné odlíšiť od iných faktorov, ktoré ovplyvňujú ekonomické podnikanie. V tom spočíva aj slabina politiky Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej ako vodcovských osobností tzv. Novej pravice minulého storočia. Ich teória tvrdila, že zníženie daní vlastne zvýši vládne príjmy, pretože povzbudí investovanie a ekonomický rast. Tento predpoklad je však neoveriteľnou hypotézou. Podľa Shapira je počet vzájomne previazaných premenných, ktoré ovplyvňujú ekonomické podnikanie, taký veľký, že je v skutočnosti nemožné nájsť údaje, ktoré by túto hypotézu rozhodujúcim spôsobom overili. Naopak, existujú empirické údaje, ktoré dokazujú skôr opak. Švédsky sociálny štát, typický najvyššou mierou progresívneho zdaňovania a redistribúcie, zaznamenal za roky 1990 až 2003 vyšší nárast produktivity práce než USA či Veľká Británia. Britský ekonóm Nicholas Barr v tejto súvislosti dokladá, že „miera zdaňovania a sociálnych výdajov je síce vo všetkých západných industriálnych ekonomikách vysoká, no napriek tomu je veľmi rozmanitá a nie je v žiadnej pozorovateľnej korelácii s ekonomickým výkonom.“

Progresívne zdaňovanie nie je v rozpore s rastúcou ekonomikou

Ako by sa dalo zhrnúť, názory, že snaha o sociálnu spravodlivosť, progresívne zdaňovanie a inštitúcie sociálneho štátu zákonite ohrozujú ekonomický rast sú skôr ideologickými zaklínadlami, než empiricky preukázateľnými faktami. Ako na základe výskumov dokladá ekonóm A. B. Atkinson, takýto predpoklad nie je možné dokázať. Ťažko by sa totiž na základe tejto premisy vysvetľovalo, prečo napríklad v povojnovom období rástla nemecká ekonomika rýchlejšie než britská, hoci Británia investovala omnoho menej prostriedkov na sociálne výdaje než Nemecko. Atkinson ponúka aj ďalšie empirické dôkazy, ktoré bránia spomínanej ideologickej skratke viniacej sociálny štát z úbytku efektivity. Navyše, pokiaľ platí tvrdenie, že čím viac má človek peňazí, tým viac ich chce, potom sa môže pokojne stať, že s rastúcou mierou zdanenia budú bohatí pracovať s väčším nasadením a budú aj viac investovať. Ako dodáva Shapiro, „pokiaľ budú môcť, tak možno zorganizujú prevrat alebo urobia revolúciu, aby zvrátili a zrušili progresívny daňový systém, ale pokiaľ toho schopní nie sú, azda budú skutočne pracovať intenzívnejšie a investovať viac než predtým práve kvôli vysokej hraničnej miere.“ Pravda, existujú aj sofistikovanejšie a menej explicitné formy, ktorými privilegované skupiny dokážu zvrátiť progresívne zdaňovanie, než je prevrat či revolúcia. Medzi ne patrí napríklad manipulácia verejnou mienkou pomocou spriaznených médií, financovanie intelektuálnych skupín, ktoré obhajujú ideológiu voľného trhu, lobizmus v politickej sfére a pod. Napokon, v ére globalizácie patrí medzi najefektívnejšie formy nátlaku na vlády jednotlivých štátov presun kapitálu do krajín s nízkymi daňami (tzv. stávka kapitálu). Nie je ťažké takto pomocou mobility kapitálu „vydierať“ vlády, ktoré sa pokúšajú o nákladnejšiu sociálnu politiku. K tejto otázke sa ešte vrátime v ďalšom čísle.

Liberálny egalitarizmus

Ďalším z možných prístupov na obhajobu sociálneho štátu je popri utilitarizme ten, ktorý zvolili egalitárni liberáli na čele s Johnom Rawlsom v sedemdesiatych rokoch. Ich prístup vychádza z odmietnutia utilitarizmu a z vytvorenia alternatívneho (kontraktualistického) modelu argumentácie, na báze ktorého obhajovali svoje teórie spravodlivosti. Rawls vo svojej teórii vychádza z fiktívnej spoločenskej zmluvy navzájom nezainteresovaných egoistov, ktorým chýbajú poznatky o svojej sociálnej pozícii, majetku a inteligencii (sú za tzv. závojom nevedomosti). Ako takí môžu nestranne rozhodovať o sociálnej spravodlivosti. Podľa Rawlsa, pokiaľ nemôžu sledovať svoje partikulárne záujmy, zvolia si také princípy spravodlivosti, ktoré síce pripúšťajú sociálnu nerovnosť, ale iba vtedy, ak z nej budú mať čo najväčší prospech tí najchudobnejší a najzraniteľnejší. Takýto záver pritom nevyplýva z altruizmu, ale z číreho egoistického racionalizmu. Človek, ktorý nepozná svoju sociálnu situáciu, nebude riskovať, že sa ocitne v pozícii žobráka a vydedenca. Preto radšej zvolí princípy spravodlivosti, ktoré spoločnosť dovedú k sociálnemu štátu. Aby sme si lepšie priblížili ideový posun amerických liberálov, pripomeňme si, že liberalizmus 19. storočia a prvej polovice 20. storočia takmer splýval s utilitarizmom. Popri utilitaristickej interpretácii liberalizmu, ktorá sa často opierala o ideológiu voľného trhu a ekonomickú kalkuláciu, sa však na americkej pôde sformovalo aj alternatívne videnie liberalizmu. Na rozdiel od mnohých teoretikov utilitarizmu a v protiklade s kontinentálnym európskym videním liberalistickej ideológie sa autori anglosaského egalitárneho liberalizmu omnoho kritickejšie vyhranili voči inštitúcii voľného trhu, ako aj voči zneužívaniu kategórie individuálnej slobody na posvätenie trhového mechanizmu a súkromného vlastníctva. Naopak, americkí liberáli začali oveľa dôslednejšie poukazovať na nespravodlivosti trhu a zamerali sa na kritiku ekonomickej koncentrácie majetku, ktorá je s liberalizmom nezlúčiteľná. Kľúčovým cieľom liberálneho egalitarizmu sa tak stal boj s plutokraciou.

Nielen právna, ale aj materiálna rovnosť

Najvýraznejšími postavami v procese premeny amerického liberalizmu na egalitarizmus bol v prvej polovici dvadsiateho storočia filozof pragmatizmu John Dewey a v druhej polovici storočia John Rawls, ktorý predstavil svoju prelomovú koncepciu roku 1971. Na Rawlsa nadviazalo viacero liberálov, spomedzi ktorých treba upozorniť predovšetkým na autorov ako Ronald Dworkin, Bruce Ackerman či nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Amartya Sen. Výrazné liberálne a egalitárne črty nesú aj teórie komunitaristov Michaela Walzera a Willa Kymlicka, ale aj neomarxistov Rodney Peffera, Kai Nielsena, Johna Roemera či G.A. Cohena. Egalitárni liberáli si uvedomili jednu z kľúčových ambivalencií klasického liberalizmu: na jednej strane horlivý boj za formálnu politickú a občiansku rovnosť, na druhej strane panický strach z presadzovania materiálnej rovnosti. Walzer sa v tejto súvislosti pýta, prečo hodnotový rámec západnej spoločnosti tak veľkoryso zdôrazňuje, že každý človek musí mať nárok na bezplatného verejného advokáta, zatiaľ čo nedokáže natoľko dôsledne trvať na nároku každého občana na základnú materiálnu pomoc zo strany štátu? Práve dôraz na právnu rovnosť a opomínanie materiálnej rovnosti, ktorým je liberálna americká spoločnosť presiaknutá, je podľa neho príčinou tohto stavu. Podľa Rawlsa je takýto distribučno-slepý postoj klasického liberalizmu neobhájiteľný. Bez materiálneho zabezpečenia je dôraz na právnu rovnosť a individuálne slobody iba prázdnym a formálnym gestom, ktoré nemožno nazývať liberalizmom, ale skôr libertarianizmom. Ako je teda zrejmé, vzhľadom na takmer „sociálnodemokratický“ charakter amerických liberálov je zrejmé, že pojem „liberálny“ má značne odlišný obsah v Spojených štátoch amerických a v kontinentálnej Európe. Americkí stúpenci liberálnej tradície zdôrazňujú egalitárny aspekt liberalizmu (t.j. že berie ohľad na chudobných a na menšiny), zatiaľ čo európski (neo)liberáli vyzdvihujú libertariánsku stránku tejto myšlienkovej tradície a velebia slobodu, predovšetkým slobodu kapitálu.

Keď sa zneužije utilitarizmus...

Čo treba zdôrazniť, to je skutočnosť, že zatiaľ čo utilitaristický projekt stojí na myšlienke zvyšovania úžitku, egalitárni liberáli pracujú predovšetkým s konceptom ľudských práv. Oba tieto gordické uzly spomínaných teórií však môžu byť využité aj v neprospech sociálneho štátu. Pokiaľ utilitaristický dôraz na maximalizáciu úžitku uchopíme cez prizmu číreho produktivizmu, stráca sa nám distributívny rozmer teórie, ktorý je pre obhajobu sociálneho štátu nevyhnutný. Takéto využitie utilitaristických argumentov nachádzame predovšetkým u niektorých libertínskych, resp. pravicových autorov, prípadne u mnohých neoklasických ekonómov. Problémom takéhoto prístupu niektorých utilitaristických ekonómov je zúženie celej ekonomickej teórie na dosahovanie Paretovho optima, ktoré nehovorí nič o spravodlivej distribúcii. Môžeme sa tak dostať do situácie, kedy budeme ospravedlňovať také distribúcie, v rámci ktorých by celý spoločenský produkt patril jedinej osobe a zvyšok spoločnosti by hladoval. Ako upozorňuje J. Roemer, ak máme napríklad dve osoby, z ktorých jedna hladuje a druhá žije v enormnom luxuse, „paretovský“ utilitarizmus je voči ich nerovnosti indiferentný, pokiaľ je celkový úžitok oboch osôb na maximálnej úrovni. Ak prvá osoba príde aj o posledný kúsok chleba, no zároveň druhá dospeje k novej limuzíne, celkový úžitok oboch sa fakticky zvýši a z utilitaristického prístupu teda ide o žiaduci stav. Za istých okolností dokonca možno v rámci takejto úzkej utilitaristickej logiky vyhlásiť za žiaduce aj otrokárstvo. Takejto logike však prirodzene chýba akýkoľvek politický či morálny rozmer a vedie k neprijateľným záverom.

...a keď sa zneužije liberalizmus

V prípade argumentácie prostredníctvom ľudských práv dochádzame k podobnej situácii ako pri utilitarizme. Aj v tomto prípade možno predpoklad ľudských práv využiť v neprospech inštitúcie sociálneho štátu a dospieť k obhajobe tzv. minimálneho štátu. Pokiaľ pod ľudskými právami chápeme iba ideu negatívnej slobody a po vzore jedného z najvýznamnejších libertínskych autorov Roberta Nozicka ju navyše zúžime na ideu nescudziteľných vlastníckych práv, dospejeme k záverom, ktoré silne kolidujú s projektom sociálneho štátu. Tento druh argumentácie má blízko ku klasickému liberalizmu, ktorý čerpal tak z utilitarizmu, ako aj z ideí prirodzeno-právnej školy. Základným problémom takéhoto prístupu je skutočnosť, že neobmedzená vlastnícka sloboda sa chápe ako dogma a neexistuje pre ňu žiadna morálna či filozofická podporná argumentácia. Dogmatizmus je najsilnejšie cítiť v teóriách tzv. rakúskej školy politickej ekonómie. Základným axiomatickým predpokladom, resp. dogmou ekonomických libertariánov, ktorí patria do tejto školy je, že na trhu sa uskutočňujú len také výmeny, z ktorých profitujú všetci (lebo inak by sa neuskutočnili). Navyše, ako tvrdia autori ako Ludwig von Mises, Murray Rothbard či Hans-Hermann Hoppe, trh je jediný mechanizmus, ktorý verne odzrkadľuje subjektívne ľudské preferencie. Štátne zásahy do trhu preto podľa nich treba odmietnuť, a to nekompromisne vo všetkých prípadoch. Liekom na všetko je súkromné vlastníctvo a trh.

Dogmy libertariánov

Z etického hľadiska nemá takýto libertínsky dogmatizmus príliš veľkú hodnotu, a aj preto je najvýznamnejšími politickými teoretikmi ignorovaný. Napriek tomu je zarážajúce, do akých absurdných polôh sa spomínaní autori dostávajú. Popierajú zásahy štátu napríklad aj v prípade verejných statkov či negatívnych externalít. Trh podľa nich lepšie alokuje aj také statky, ako je zdravotná starostlivosť. V zásade si podľa ich ideologických schém možno predstaviť situáciu, že chudobný človek, potrebujúci nevyhnutnú zdravotnú opateru, zomrie, pretože nemá peniaze na zaplatenie lekára. Bolo to však jeho trhové „rozhodnutie“, a teda subjektívna preferencia. Inak by ju predsa neuskutočnil! V morálnej teórii ide pochopiteľne o absurdný záver. Takýchto príkladov, ktoré diskvalifikujú dogmatické predpoklady spomínaných autorov, by sa dalo nájsť neúrekom. Obchod s drogami, obchod s tzv. bielym mäsom (pokiaľ by bol zmluvne ošetrený), obchod so zbraňami – to všetko by bolo v zhode s predpokladmi libertínskych autorov. A nedajbože, aby štát zasiahol na trh napríklad s bielym mäsom... Idealizovanie subjektu a podceňovanie okolností, za ktorých subjekt uskutočňuje trhové rozhodnutia, je v teóriách rakúskej školy politickej ekonómie doháňané do neprijateľných rovín. Ako veľavravne tvrdil už roku 1848 ekonóm John McCulloch, princípy laissez faire sú v niektorých oblastiach očividne nezmyslené. Opakovať pri každej príležitosti a v každej súvislosti, že jedine laissez faire je tým najlepším riešením podľa neho pripomína skôr uvažovanie papagája než štátnika či filozofa.

Argumenty komunitaristov

Aby sme sa vrátili k nášmu krátkemu exkurzu po filozofickej argumentácii v prospech sociálneho štátu, tretí možný teoretický spôsob, ako popri utilitarizme a egalitarizme pristúpiť k jeho obhajobe, je použiť argumentáciu prostredníctvom ľudskej spolupatričnosti, komunitárneho vedomia a organickej solidarity. S týmto druhom argumentácie v anglosaských teóriách pracujú predovšetkým tzv. komunitaristi a v určitých ohľadoch k nej majú blízko aj neomarxisti. V rámci kontinentálnej Európy takúto argumentáciu využívajú mnohí sociálni demokrati, ale aj konzervatívnejší teoretici. Spomínaní autori apelujú na prirodzené ľudskú solidaritu, ktorá presnejšie vystihuje spoločenské vzťahy než trhový egoizmus. Niekto môže namietať, že v dnešnej silne pluralistickej spoločnosti ťažko hovoriť o nejakej emocionálnej väzbe medzi navzájom odcudzenými jednotlivcami. Aj keby sme však vychádzali z predpokladu, že ľudia v prvom rade myslia na seba, napriek tomu je argument komunitárnych autorov na mieste. Ak totiž niečo efektívna spoločnosť skutočne predpokladá, potom je to férová kooperácia. Na spoločnosť sa nemožno pozerať iba ako na jedno veľké trhovisko, na ktorom medzi sebou súťažia izolovaní jednotlivci. Spoločnosť a moderná ekonomika je chtiac-nechtiac postavená na spolupráci, na kooperácii – na deľbe práce. Bez kooperácie by bola ekonomika zúfalo neproduktívna a nevytvárala by žiaden prebytok. To, že dnes napríklad úspešný podnikateľ s IT dosahuje enormné zisky je možné aj preto, že sa môže plne venovať svojmu biznisu. To by nemohol, ak by nebolo deľby práce, a teda ak by niekto iný v spoločnosti nezasial pšenicu, nenapiekol chleba, nestaval domy, nevzdelával jeho deti, nevyrábal príslušenstvo do domácností atď. Prosto, spoločnosť funguje na vzájomnej deľbe práce a len vďaka tomu môže dosahovať rast. V tejto súvislosti je najpodstatnejšie, že tento kooperatívny mechanizmus musí byť výhodný pre všetkých. Iba tak možno hovoriť o férovej kooperácii. Iba tak možno vôbec začať diskusiu o sociálnej spravodlivosti.

Férová kooperácia

Ak sa pekárovi nebude vyplácať piecť chlieb, ak sa farmárovi nebude vyplácať siať pšenicu, ak sa učiteľovi nebude vyplácať vzdelávať deti, ak sa zamestnancovi fabriky nebude vyplácať vyrábať domáce príslušenstvo, tak nemožno hovoriť o vzájomne výhodnej kooperácii. Ak jeden segment v spoločenskej kooperácii dosahuje obrovské zisky a druhý segment živorí, nejde o férovú spoluprácu. Ak povedzme pekár zarobí pár tisíc korún a obchodný reťazec na predaji chleba, ktorý pekár napiekol, pár miliónov korún, tak sa môže pekár legitímne pýtať: je to férová kooperácia? Ak je spoločenská spolupráca neférová a nevýhodná, môže to mať svoje veľmi konkrétne dôsledky. Výsledkom toho, že neférovosť kooperácie prestane určité zložky spoločnosti baviť, môžu byť rôzne sociálne turbulencie, počnúc štrajkami a končiac revolúciami. Štrajk zamestnancov pritom nie je nič iné, ako ukážka toho, ako by to vyzeralo, ak by si odrazu istá sociálna skupina povedala, že viac nebude prispievať k spoločenskej kooperácii, pretože sa jej to nevypláca. Je to zároveň jasný dôkaz toho, aké škody to môže narobiť ekonomike a ako negatívne sa to môže odraziť na živote spoločnosti. Preto dnes nemožno len tak mávnuť rukou a starať sa len o svoj vlastný biznis. V modernej spoločnosti, ktorá stojí na sociálnej kooperácii a deľbe práce, je jednoducho nevyhnutné, aby sa táto kooperácia a deľba práce vyplácala všetkým jednotlivcom. Sociálny štát je preto nevyhnutnou inštitúciou na udržiavanie férovej kooperácie a spoločenskej stability.

Autor je filozof a politológ. Pôsobí ako vedecký pracovník na SAV. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)