Základné imanie politických strán
Základné imanie je dôležitým nástrojom uplatňovania vlastníckych práv a presadzovania záujmov v súkromných firmách. S majoritou sa spájajú nie len väčšie rozhodovanie či zisky, ale aj výraznejšie podnikateľské riziko. Politické strany sú organizácie, ktoré sa usilujú o iný ako finančný zisk. Medzi nimi a firmami nájdeme veľa podobných znakov.
Nemyslím na povinnosti platiť dane, viesť účtovníctvo alebo spracovávať audítorské správy. Politické strany majú svoj topmanažment, ktorý ich riadi dovnútra a reprezentuje navonok. Volí ho členská základňa a bez ohľadu na to, či ide o mestského, okresného, krajského šéfa či „vrchného generála“, stále hovoríme o akomsi politickom volenom zhromaždení, ktoré vyjadruje vôľu členskej základne. Niekde rozhoduje snem, inde kongres alebo primárky. V prvom rade ide o ľudí so straníckou legitimáciou. Aj vtedy, keď si ju niekto preberie účelovo, len na to, aby zvýšil politické základné imanie. Zahlasoval, a tak si splnil historickú úlohu. Posledný Kongres Občianskej demokratickej strany v Čechách zdôraznil potrebu a reálnu hodnotu základného imania – straníckych knižiek. Postaral sa o to minister pôdohospodárstva Peter Gandalovič. Jeho práca s členskou základňou bola vskutku dôsledná. Obedom a pivom získal v niektorých obciach stovky nových členov. Ich hlasy bolo následne počuť na každej úrovni straníckeho rebríka až rovno k tým najvyšším priečkam. Gandalovič je podpredsedom občianskych demokratov. Ďalší minister Aleš Řebíček bojoval rovnako, ale imanie si navýšil o menej stovák nováčikov. Prehral. Ale s ním aj celý stranícky systém. ODS bola krátka na podfuk a klamstvá. Stačilo rozšíriť členskú základňu, hoci možno aj o nevoličov. Hlavne, že právo rozhodovať bolo správne nasmerované. Dokonca za cenu neférovej hry. Účel posvätil prostriedok a zároveň otvoril tému politickej kultúry. Za čo považuje takáto strana voliča, keď sa jej podpredseda uberá smerom podivných praktík? Občianski demokrati sa zvíjajú v existenčných problémoch. Čo voľby, to fiasko, čo reforma, to experiment. „Topolánkovci“ potrebujú hlbokú vnútornú sebareflexiu práve preto, aby sa očistili aj od metód, akou bolo „lanárenie“ nových členov. Vnútorná nestabilita je signálom, že organizácia má svoje vlastné problémy a starosti. Potom jej neostáva dostatok času ani energie na to, aby sa naplno venovala tomu, prečo vznikla. Skôr ako témy pre ľudí má témy pre seba. Namiesto verejných záujmov prevládajú súkromné a osobné. Napokon, tak ako vo firmách, aj v stranách nemusí navýšenie základného imania znamenať väčšie príjmy, ale aj väčšie riziko.
To už je vecou volieb a mierou tolerancie voličov. Je len na nich, či dokážu prepáčiť stranícke prešľapy a ako sa vyrovnajú s tým, že politici môžu podobné praktiky uplatniť aj na inom ihrisku. Na tom, do ktorého ich občania vpustia.
Autor je politológ, prednáša na Prešovskej univerzite
