Neprivierajte mi nohu do dverí!
Ján Gordulič (28) známy najmä ako Jano z Pošty pre teba si rád zahrá golf v Rakúsku či na televízore v obývačke, v knižnici má kultovú knihu o reklame, a po bratislavských cestách sa valí pri zvukoch francúzskej elektronickej hudby.
Mal si niekedy dlhé vlasy?
– Mal. Približne od pätnástich do dvadsiatich.
Počúval si rockovú hudbu?
– Počúval som, samozrejme, Nirvanu, neskôr Pearl Jam, Guano Apes, Rage Against The Machine a tak. V deväťdesiatom ôsmom som bol textár, spevák a frontman kapely Rusty Cage, mali sme asi 3 koncerty, jeden z nich vo vypredanom DK Vajnorská.
Rozmýšľal si niekedy nad piercingom alebo tetovaním?
– Nikdy. Mám nízky prah bolesti a nemám rád veci, ktoré sa nedajú odstrániť.
Skúšal si byť niekedy vegetariánom?
– Nie. Mám celkom rád mäsko, aj keď len v rozumných množstvách.
Čo si myslíš o biopotravinách? – Biopotravinám fandím, ale nijako extra na nich nelipnem. Ale želám si, aby raz bol celý svet bio a fairtrade.
Vieš variť?
– Variť viem podľa kuchárskej knihy, ale možno tak na sedemdesiat percent. Najradšej varím riadne štipľavé chilli con carne.
Kedy sa ti naposledy stalo, že si zaspal s červenou šiltovkou na hlave?
– Nikdy. Nosím ju len pár minút, kým nakrútim dokrútky. Inak nevlastním a nepreferujem takmer nijaké pokrývky hlavy.
Máš nejaký vyslovene negatívny zážitok z Pošty pre teba okrem vstávania s vrabcami a presúvania na druhý koniec republiky?
– Keď mi ľudia zatvárajú dvere pred nosom, kričia na mňa a sú v strese. Bez riadne podpísanej zmluvy nemôžeme nič z nakrúteného použiť, tak mi prosím neprivierajte nohy do dverí!
Napriek „pracovnému úboru“ v tejto relácii máš celkom prehľad o módnych trendoch, vieš sa kriticky vyjadriť o vkuse iných či poradiť. Kde sa obliekaš? (A kde nakupuješ?)
– Obliekam sa všade. Robím väčšie nákupy na jar a na jeseň, ale keď vidím pekný kus, kúpim si ho. Väčšinou však nakupujem v zahraničí a radšej si počkám na výlet do Viedne či na dovolenku, lebo u nás sú veci zúfalo predražené, alebo na druhej strane predávané vo veľkých počtoch, takže ich má už každý...
Nedávno si vraj urobil veľmi dobrý biznis. O čo išlo? Asi si nezaniesol Ogilvyho do antikvariátu (David Ogilvy je legenda svetovej reklamy, tvorca celého radu brilantných reklamných kampaní a zakladateľ jednej z najväčších svetvých reklamných agentúr. Pozn. red.)
– Dostal som prvýkrát v živote ponuku písať reklamné spoty. Navyše pre Adelu Banášovú a Sajfu, ktorých si veľmi vážim. Klient, moderátori aj režisér boli veľmi spokojní a ja sa veľmi teším, že v telke idú reklamy na základe mojich scenárov...
Tak to som s tou knihou nebol až tak ďaleko od pravdy... Kam chodievaš dovolenkovať? Bol si sa už alebo pôjdeš sa lyžovať? Si dobrý lyžiar?
– Nelyžujem sa vôbec, ale raz by som sa chcel naučiť snoubordovať. V zime rád chodím do tepla.
Možno by sa to dalo skĺbiť tak, že by si si na začiatok zasnoubordoval v obývačke, ako tam hrávaš aj golf či tenis. Na tvojej chladničke visí novinový článok o cynickom prepísaní automatického odkazu v záznamníku Tesca, ktorý kedysi na Vianoce urobil hacker menom Niko, čo je tvoja stará prezývka. Vieš, kto to mohol urobiť?
– Neviem o tom nič.
Si takpovediac súčasťou inventára istej kaviarne známej celkom milým personálom (raz ma nechali odísť bez zaplatenia). Svedčí to o tom, že od vdychovania a vydychovania bohémskej atmosféry ťa neodradia ani husté clony dechtu, ktoré sa s ňou dodnes neprávom stotožňujú. Organizuješ si tam aj pracovné stretnutia. Jedol si tam asi aj nejaké jedlo. Nebolo presolené?
– Jedávam tam niekoľkokrát do týždňa. Ten podnik pre jeho atmosféru a ľudí blízkych môjmu srdcu milujem. Čašníci aj majiteľ sú moji priatelia a môžem tam prísť v ktorúkoľvek večernú či rannú hodinu a niekoho tam stretnúť – alebo keď potrebujem, mať tam aj pokoj. Boli už aj dni, keď som tam raňajkoval, obedoval aj večeral.
Minule sme sa pred tou kaviarňou videli, chcel som s tebou dať reč, ale tak dlho a sústredene si telefonoval, že som to nechal na inokedy. Komu si volal, nejakej kamarátke? Dúfam, že nie je ešte pod zákonom (mám pred očami tvoju fotku z medzinárodného filmového festivalu s mladistvými fanúšičkami).
– Nespomínam si... a určite nie, aj keď mladé dievčatá, plné života a ešte nevyformované mám veľmi rád. Ale aj baby vo veku okolo dvadsaťpäť, ktoré majú ešte stále veľa energie a vedia ju už aj správne usmerniť. Aj tridsianičky, ktorým vrásky pridávajú krásu a múdrosť zasa čaro a tak ďalej…
Pomáha ti popularita obohatiť citový život?
– Často práve naopak. Pomáha pri prvom stretnutí, ľudia ma ľahšie akceptujú a pustia sa so mnou do debaty. Ale medzi Janom Gorduličom a poštárom Janom je v skutočnosti dosť veľký rozdiel.
Čo si presne robil na filmovom festivale v Auparku?
– Mal som na starosti uvádzanie festivalových súťažných premiér. Mojou úlohou bolo povedať filmovým divákom niečo viac o režisérovi, pozadí vzniku filmu a dôvode, prečo sa na festivale objavil, predstaviť hostí a po jeho skončení moderovať diskusiu s prípradnými tvorcami, ktorí s filmom prídu.
Vyjadril si sa, že Zóna je prvý film, pri ktorom si plakal. Úplne prvý?
– Prvý festivalový. Pri filmoch plačem celkom často. Tak isto, ako sa bojím alebo som šokovaný. Po filme Bastardi som sa asi päť minút nevedel poriadne vyjadriť celou vetou. Filmy ma absolútne pohlcujú, a to ma na nich baví. Podobne na mňa pôsoví dobré divadlo.
Tento rok si spolu s ostatnými scenáristami Mafstory dostal cenu za scenár. Aký to bol pocit?
– Najprv som sa čudoval, prečo sa tí ľudia, keď stoja na pódiu v opere, tvária tak dojato. A keď som sa tam postavil ja, pochopil som to. Plné divadlo plus ďalší milión divákov pri obrazovkách je už fakt šupa. Navyše tú prácu robím ako prácu, snažím sa v nej byť čo najlepší a väčšinou mi záleží na tom, aby boli spokojní moji dramaturgovia. Počuť od ľudí, že sa im to, čo robím páči, je úžasné, pretože najmä im sú moje diela určené. Je skvelé počuť, že niečo čo robím, robím dobre.
Môžeš uviesť nejakú scénku v Mafstory z tvojho pera? Čo je tvoj najväčší prínos seriálu?
– Náš prínos seriálu v rámci scenáristov je pomerne vyrovnaný. Som dosť pyšný na svoj diel o hokejistoch, o lykožrútovi a o automatoch na segedín – aj keď v tomto prípade to bol pôvodne nápad Stana Guštafíka.
Aj taký úspešný projekt ako Mafstory sa raz musí skončiť. Rozmýšľal si, čo potom?
– Dúfam, že medzitým prídu ďalšie, prípadne aj celkom moje projekty.
Tešíš sa v roku 2009 viac na príchod eura, alebo na vstup novely zákona o nefajčiaroch do platnosti?
– Asi rovnako na oboje. Na euro, lebo chodím hrávať golf do Rakúska a nikdy nemám drobné a na nefajčiarov preto, lebo nefajčím a pasívneho fajčenia by už naozaj stačilo.
Zhováral sa Memfer, myspace.com/memfer
