Apartheid, alebo spoločný štát?
V diskusiách na tému izraelsko – palestínskeho konfliktu sa obyčajne skôr či neskôr nakoniec vynorí „historický“ kontext legitimity nároku na územie, o ktoré zvádza zápas Izrael s Palestínčanmi. V tom momente sa akákoľvek diskusia dostáva do mŕtveho bodu. Nech vezmeme do úvahy ktorýkoľvek príklad medzinárodného územného sporu, história nám bude nanič. História totiž spory nerieši, iba ich konštatuje. A to je málo. Skutočnú váhu ostria konfliktov a násilia denne zažívajú ľudia žijúci v ich ohnisku.
Každá zo znepriatelených strán má tisíc argumentov podporujúcich ich nevyvrátiteľný nárok na sporné územie. Z tejto perspektívy musí nezainteresovaný pozorovateľ po vypočutí jednej aj druhej strany dať za pravdu obom. Ako je teda možné dosiahnuť stav, že jedna strana je schopná presadiť svoju verziu „legitimity svojho nároku“ nad druhou? Odpoveď? Víťazom v súčasnej aréne svetovej reálnej politiky sa – aspoň v súčasnosti – stáva ten, komu sa podarí rozšíriť medzi svetovou verejnosťou svoju verziu „historickej pravdy“ čo najrýchlejšie a najefektívnejšie, a dokáže si túto výhodu udržať čo najdlhšie.
Tomuto procesu ďalej nahráva aj určitá zotrvačnosť, ktorá začne pôsobiť potom, ako si na niečo vytvoríme názor. Potom je ťažšie nás presvedčiť o opaku, o inom riešení. Najmä, ak má tá druhá verzia len veľmi malú šancu, že sa nám vôbec dostane do uší.
Informačná vojna
Hlavnou zbraňou v izraelsko – palestínskom konflikte, ktorý neustáva ani po vyše šesťdesiatich rokoch, je informácia. Nie F16 a ich riadené strely – ak by totiž svetová verejnosť a vlády neboli ochotné tolerovať smrť a skazu, ktorú spôsobujú druhej strane, boli by nepoužiteľnou kopou veľmi drahého železa.
Izraelská okupácia, letecké bombardovanie či tankové pozemné vojenské operácie na jednej strane, vystreľovanie podomácky, z umelého hnojiva zostrojených palestínskych rakiet na strane druhej, sú len príznakom a priamym dôsledkom neriešenia skutočnej podstaty problému.
Vojenská prevaha ponúka silnejšej strane iba neistú a pochybnú výhodu. Zámerom je udržať status quo čo najdlhšie, a tým získať čas na uskutočnenie trvalých zmien v rozvrstvení obyvateľstva a infraštruktúry. Slabšej palestínskej strane to prinesie utrpenie a poníženie, ktoré spätne prilieva olej do spaľujúceho ohňa odporu, nenávisti a túžby po odplate za stratu domova (750 000 Palestínčanov bolo prinútených opustiť dediny a mestá na území súčasného Izraela v rokoch 1947/48, a pôdu, ktorú im odcudzili), odplate za to, že im súčasný stav znemožňuje dôstojný, plnohodnotný život.
Dehumanizácia protivníka
Izraelská okupačná politika na palestínskom Západnom brehu a v Gaze vytvára z týchto oblastí obrovský rezervoár frustrácií a emócií. Ich hladina stúpa s každou ďalšou násilnou akciou proti Palestínčanom vzdorujúcich okupácii. S každým izraelským pokusom túto hrádzu zvýšiť a opevniť sa zvyšuje hladina a tlak, ktorým spätne pôsobí. A aby sme zdanlivo začarovaný kruh uzavreli, izraelská vláda na zdôvodnenie pokračovania násilnej ilegálnej okupácie transformuje energiu tlaku stĺpca nahromadenej frustrácie – tryskajúcej v sporadických násilných odvetných činoch Palestínčanov – na argumentáciu spätne obhajujúcu prvotnú okupáciu.
Ozbrojený odpor, ktorý sa dá s istotou očakávať pri každej vojenskej okupácii, je možné užitočne obrátiť v prospech ešte nemilosrdnejšieho postupu agresora. Spolu s domácou mediálnou kampaňou dehumanizácie protivníka, ktorá má pripraviť svedomie obyvateľstva na straty na životoch v tábore nepriateľa, je všetko pripravené na vykonanie etnických čistiek, genocíd či iných zločinov proti ľudskosti.
Takúto úlohu dnes nesie označenie vojna proti teroru. Teroristu symbolizuje bradatý muž s arabskými črtami tváre a typickou šatkou okolo hlavy, prípadne s kalašnikovom v ruke. Nikoho nenecháva na pochybách, že to je ten zlý. Tento obraz je iba najnovšou podobou starého rasizmu, ktorého symbolická hodnota je identická so symbolom žltej Dávidovej hviezdy pred vyše polstoročím.
Podpora postavená na lži
Túto politiku však Izrael môže robiť, len kým sa môže oprieť o svoju vojenskú moc, ekonomickú silu a svetovú verejnú mienku. Úspešnosť závisí aj od podpory spojencov. Bez nej nie je možné beztrestne bombardovať husto osídlené mestá, zabiť stovky civilistov a tisíce zraniť. Rozhodujúca je, samozrejme, podpora Spojených štátov amerických. Bez ich priamej diplomatickej pomoci by vláda Izraela nebola nikdy schopná situáciu udržať.
Tu sa však reťazec závislosti Izraela od nevyhnutnej podpory nekončí. Na jeho konci sú ľudia, občania a voliči vlád, ktoré svojimi krokmi istú politiku podporia, alebo odsúdia so všetkými ekonomickými a inými bilaterálnymi dôsledkami.
Podmienkou existencie a funkčnosti akejkoľvek politickej doktríny, alebo politickej stratégie je jej podpora verejnosťou – hoci aj založená na lži a prameniaca z nevedomosti.
V tomto konkrétnom prípade je však ignorovanie argumentov palestínskej strany, alebo ich prekrúcanie a démonizovanie absolútnou podmienkou na udržanie status quo, ktorého hlavným zámerom je získať čas. Každý rok, ktorý uplynie, pritom znamená, že návrat do východiskovej situácie je čoraz komplikovanejší. Taká je stratégia izraelských vlád minimálne od šesťdňovej vojny roku 1967, odkedy Izrael ilegálne okupuje palestínske územie, hrubo porušujúc rezolúciu OSN č.: 81 z 29. novembra 1947 o rozdelení Palestíny na izraelskú a palestínsku časť, ktorá zároveň umožnila vznik Izraela.
Historickým paradoxom je, že národ, ktorý čelil hrozbe vlastného zániku v dôsledku politickej doktríny, adoptoval v čase, keď dostal možnosť vytvorenia štátu, veľmi podobné praktiky a v princípe totožný postoj k inému národu. Je to tragédia pre Palestínčanov, hanba nás všetkých a najťažší zločin Izraela.
Revolučný obrat
Na prelom v izraelsko-palestínskom konflikte je nevyhnutný pád starej doktríny vytvorenia židovského štátu, čo samo o sebe neznie o nič lepšie ani demokratickejšie ako islamská republika alebo katolícky štát. To, aký štát má, alebo nemá byť, by mali rozhodnúť ľudia, ktorí v ňom žijú, ale mali by o tom rozhodnúť na základe svojich potrieb pre dôstojný život. Podmienkou však je, že sa silnejší Izrael dobrovoľne, otvorene a sebavedome vzdá pokračovania násilia na ľudských právach Palestínčanov. V takom prípade sa však bude musieť obrátiť chrbtom k súčasnej expanzívnej agresívnosti, ktorá dominuje vo všetkých aspektoch zahraničnej a vnútornej politiky. Nemožno to charakterizovať inak, ako zrútenie doterajšieho systému a jeho ideológie, ktorá pevne zviera všetky štruktúry štátnej moci od samotného začiatku budovania židovského štátu. Takéto zmeny sú väčšinou ťažko predstaviteľné a najvýstižnejšie ich možno pomenovať ako revolučné. Impulz nutnosti revolučnej zmeny však môže vyvolať aj vonkajšia udalosť. Napríklad obrat v zahraničnej politike Spojených štátov amerických voči Izraelu.
Podobu a priority alternatívnej izraelskej politiky by mala v prvom rade diktovať nutnosť vytvorenia rovnakých podmienok židom, muslimom i kresťanom, v jednotnom sekularizovanom štáte, ktorého hlavnou úlohou by bolo dohliadať na spravodlivý občiansky a sociálny chod spoločnosti, odškodnenie obetí a kompenzovanie ekonomických strát. Nastolením silnej sociálnej inkluzívnej politiky by vláda nového spoločného štátu musela vynaložiť všetko svoje úsilie na vytvorenie objektívnych podmienok čo najväčšej všeobecnej rovnosti. Ak sa takýto model javí utopický alebo nereálny, akú perspektívu má spoločnosť, ktorej budúcnosť je postavená na permanentnej okupačnej vojne? Nie je utopické domnievať sa, že sa raz karta neobráti? Nie je spoločný štát s muslimami v mieri lepší ako režim apartheidu výlučnej židovskej štátotvornosti v permanentnom ohrození existencie?
Rozdelenie na izraelský a palestínsky štát nie je a asi ani nikdy nebolo riešením. Izraelský žid musí objaviť v palestínskom muslimovi rovnakého človeka ako je on, a naopak. Podmienkou, aby sa to mohlo stať, je však zastavenie hlučnej hysterickej propagandy nenávisti a rasizmu, „vojny proti teroru“ a tanca násilia a smrti na Blízkom východe.
