Ruky
Ján mi chýba, intenzívne, až bolestivo. Pýtam sa (samej seba), prečo mi takto nechýbal niekto iný.
Stretli sme sa na internete, moderne a tak, ako som tomu nikdy neverila. Napísal, že prišiel do mesta, v ktorom ja sama bývam len niečo vyše roka, len nedávno, a vraj hľadá ľudí, s ktorými by sa tu a tam, mohol stretávať. A ja viem, aké to je, aké to bolo, pred tým rokom a pol, takže sa stretneme, v daždi, v snehu pomiešanom s dažďom. Z oblohy padá koktail dažďa a snehu, keď ho uvidím, som tam prvá, pod slávnou sochou svätého. Chodí zhrbene, v jeho chôdzi je niečo zvláštne. Pre mňa je to úloha, cítim sa ako turistická sprievodkyňa, ako keď sa Zuzana vydávala, za holandského manžela v slovenskej Bratislave, a ja som dostala za úlohu postarať sa o holandských hostí. Stretli sme sa vtedy s Holanďanmi pred inou sochou, v inom meste, ale ja s rovnakým úsmevom, a rovnako sa mi nechcelo, rovnako som sa pekne obliekla a učesala, s úsmevom, takmer profesionálnym, som ich privítala, odviedla na hrad a potom do reštaurácie. Teraz mi je však zima, pod svätou sochou, a nechcem, aby mi zmokli vlasy, mám červený kabát a kapucňu. Ale usmievam sa rovnako a rovnako podávam Jánovi v ústrety vystretú ruku. Mám nacvičený ten stisk, pevný, profesionálne úprimný, tak som stisla ruku bankovej úradníčke, keď som si vybavovala hypotéku, tak stískam ruky pacientom, keď ich vystrašených, vediem (vystrašená) do zadnej miestnosti na rozhovor.
Na rozhovor podľa presných pravidiel. Na presne štruktúrovaný rozhovor, keď už dopredu, keď už vtedy, keď im podávam ruku s tým pevným stiskom, presne viem, čo sa ich opýtam. Čo ma bude zaujímať a čo ma zaujímať nebude. Oni to ešte nevedia, im len podáva ruku niekto, kto si ich vypočuje, dúfajú, komu to všetko konečne vyrozprávajú a kto tomu konečne porozumie. Odborníkovi, odborníčke, ktorá to všetko rozpletie, ktorá bude vedieť, o čom hovoria. V skutočnosti viem, čo mi povedia a viem, čo im odpoviem. A viem, kedy budem mať toho dosť, kedy budem vedieť všetko, čo potrebujem, a kedy ma to teda prestane baviť, kedy ich preruším a spýtam sa, či majú ešte oni nejakú otázku. Lebo ja už nijaké otázky nemám, ja už všetko viem, a nič z toho, čo by mi oni ešte chceli nástojčivo povedať, ma nezaujíma.
Podobne podávam ruku Jánovi, v ten svätý večer. Predpokladám, že to viem dopredu, a chcem ísť čo najrýchlejšie do najbližšej reštaurácie, kde nebude pršať a bude tam teplo, kde mi nezmoknú vlasy, kde mi zmoknuté vlasy čo najrýchlejšie uschnú. Kde si dám pohár vína a budem presne vedieť, čo poviem v nasledujúcej vete, a ako sa pri nej usmejem. Rozprávam pri tom, rozprávam veľa a rýchlo, ako turistická sprievodkyňa poskytujem informácie. O štvrti, kde sú samé dobré reštaurácie, akoby som tam denno-denne chodievala, o tej štvrti, kde chcú bývať v tomto meste všetci cudzinci, lebo predpokladám, ešte stále predpokladám, že predpokladám správne, že ho to bude zaujímať. Cudzinca. Lenže tá štvrť s dobrými reštauráciami je teraz priďaleko, hlavne v tom daždi a snehu, v tej zime. Takže tam nepôjdeme, hovorím, aby to nikomu ani nenapadlo, motať sa popri rušných uliciach ktovie kam, a tak sme o chvíľu tam, v teplej reštaurácií, v indickej reštaurácií. Ja sa usadím, teraz je to už všetko jedno, teraz budeme večerať, a ja presne viem, čo budem pritom hovoriť. A prinajhoršom nebudem hovoriť nič, lebo budem mať plné ústa, s plnými ústami sa predsa nerozpráva, občas okomentujeme jedlo, a ja poviem Jánovi niekoľko informácií o sebe, podobne ako o meste. O pekných štvrtiach, kde sú dobré reštaurácie, a kde chcú všetci bývať, najmä cudzinci, lebo tí, čo sú tu doma, nás teraz, dnes večer a v tejto indickej reštaurácii, nemusia zaujímať.
Ján povie, že si ide umyť ruky, čo je zvláštne, ale aspoň som na chvíľu sama, kým si umýva ruky. Viem, že ruky sa pred jedlom umývajú, predsa ma to však prekvapí, neviem sa rozhodnúť, či mi je sympatický, alebo ho považujem za čudného, a upokojí ma, keď si pomyslím, že môžem hocikedy odísť. Že nie som turistická sprievodkyňa, a že stačí dojesť, že odchádzať uprostred jedla by bolo trochu zvláštne, ale prinajhoršom môžem aj to. Vždy môžem vyložiť na stôl peňaženku, niečo povedať, hoci v tejto chvíli neviem čo, ale niečo by som už povedala, a prinajhoršom nemusím ani nič hovoriť; ak zaplatím, môžem odísť aj bez rečí, bez slova, a môžem hneď pred reštauráciou začať utekať. Môžem sa rozbehnúť a iste ma nebude naháňať. Môžem sa rozplakať, kedykoľvek sa môžem rozplakať, a tiež pri tom nemusím nič hovoriť, tak, ako som nič nepovedala, kaď si odchádzal umývať ruky, nijako som to nekomentovala. Môžem mať zrazu slzy v očiach a začať hneď pred reštauráciou utekať, a môžem to urobiť aj konvenčnejšie, dojesť alebo nedojesť a niečo povedať, niečo uveriteľné, ale nemusí to byť ani uveriteľné, môžem povedať úplne hocičo a odísť.
Ján sa vráti, asi s umytými rukami, neviem, aké má ruky, či čisté. Niečo hovoríme, neviem, čo. Predpokladám, že si vyberáme nejaké jedlo, nejaké indické jedlo, a že sa zabávame indickými názvami, ale Ján hovorí, že vie po hindsky, takže vie tie názvy lepšie vyslovovať, a ja som rada, že sa máme o čom rozprávať, hoci je to aj jedálny lístok. A potom sa spýtam, čo to je, tá teória strún, lebo Ján niečo také robí. Zvádza ma to hovoriť o tom, ako som nikdy nemala rada matematiku, o fyzike ani nehovoriac, historky zo školy, o tučnej prísnej profesorke fyziky na gymnáziu, zvádza ma to smiať sa a nenávidieť matematiku. Ešte stále mi je to dosť jedno, ešte stále myslím na to, čo všetko môžem hocikedy urobiť, zároveň ma to s tou matematikou začína trošku trápiť, a učiteľku fyziky z gymnázia nespomínam. V skutočnosti ju nemusím nespomínať, lebo ma v tej chvíli ani nenapadne. Ján to s teóriou strún myslí vážne, zvádza ma pomyslieť si, že rád rozpráva o niečom, v čom sa cíti istý, že teória strún je bezpečná téma k indickej večeri, a že je úplne jedno, čo si ja o tom myslím a či tomu rozumiem, podstatné je, že čas ubieha a naše jedlo sa pripravuje.
Ján sa hrbí, pijeme vodu, nakláňa sa ponad stôl, a hranou dlane znázorňuje membrány. Neviem, aké membrány. Nehovoríme rodnou rečou, chcem sa niečo opýtať, ale upúta ma Jánova ruka, umytá ruka, ktorá sa trochu chvie. Trasú sa mu ruky, všimnem si, ako pri tých rozhovoroch s pacientmi, prvýkrát si to uvedomím vtedy, keď hovorí o membránach, a potom z tých rúk nespúšťam oči, a napadá mi, ako by som sa na to za normálnych okolností opýtala. Vtedy mi napadne, že okolnosti možno nie sú celkom normálne, keď vidím, ako sa Jánovi chvejú ruky, ktorými zároveň láme indický chlieb plný vzduchu a namáča ho do štipľavej omáčky, takže pochopím, prečo mu tak záležalo na umytých, hoci chvejúcich sa, rukách.
Chcem sa ich dotknúť, tých rúk. Chcem sa na to opýtať, a nechcem to priznať, ale sama chcem rozprávať o niečom, v čom sa budem cítiť istá. Napríklad o chvení rúk. Chvenie rúk je bezpečná téma k indickej večeri, o trase rúk môžem hovoriť rovnako ako Ján o teórii strún. Je to oveľa bezpečnejšie, ako sa tých rúk chcieť dotýkať, je oveľa bezpečnejšie požiadať ho, aby tie ruky vystrel pred seba a pozorovať ich chvenie, a opýtať sa na to, a dať si to nejako nezmyselne vysvetliť a myslieť si o tom svoje. Len si myslieť svoje. Najpodstatnejšie je neprestávať si myslieť svoje, hoci aj o trasúcich sa rukách. Ale predsa len, môže mu to byť nepríjemné, takže si usilovne myslím svoje a jem ryžu so špenátom. Dojeme a hneď potom zaplatíme, čo ma prekvapí, a zaplatíme každý za seba, čo ma tiež prekvapí, hoci si to nechcem priznať. A najviac ma prekvapí, čo poviem, keď vyjdeme z prázdnej a voňavej indickej reštaurácie. Keď vyjdeme do dažďa, hoci medzitým, myslím, prestalo pršať. Keď poviem, že tu, kúsok odtiaľto, mám auto, a keďže viem, že bývame neďaleko od seba, navrhnem, že by som ho zviezla. A ešte ma prekvapí to prázdno, ktoré po ňom v mojom aute o niečo neskôr ostane.
