Obsahom nová, formou ako obyčajne
V Turkmenistane pokračuje proces „enijazovizácie“ spoločnosti. Jeho súčasťou je aj výroba a schvaľovanie modernizovaných strategických dokumentov. Od druhej polovice januára má krajina novú vojenskú doktrínu.
Hoci presné údaje o veľkosti, operabilite a stavu výzbroje ozbrojených síl Turkmenistanu nie sú k dispozícii ani pre odborníkov, pretože dlhodobo politicky a informačne uzatvorená krajina si naďalej stráži každú informáciu, je možné predpokladať, že jej stav je biedny. A to nehľadiac na to, že pri zániku Sovietskeho zväzu krajina zdedila najväčšiu leteckú skupinu v rámci Strednej Ázie. Na dvoch sovietskych základniach pod Ašchabadom a pri meste Mary vtedy ostalo zhruba 300 funkčných vojenských lietadiel a vrtuľníkov rôzneho typu a zamerania.
Lenže exprezident Saparmurat Nijazov nemal armádu v láske. Opieral sa o svoju logiku neutrality – armádu netreba a môže ma ohroziť. Tak sa dostala na hranu spomenutej biednosti, či skôr degradácie. Na druhej strane obľuboval vnútorné silové štruktúry (tajná služba, milícia, vojská ministerstva vnútra….) o ktoré sa staral vzorovo. V inej logike: poriadok v spoločnosti (môj a pre mňa) musí byť!
Nový prezident Gurbangula Berdymuchamedov po podpise príslušného prezidentského výnosu o novej doktríne dovysvetlil, že aj tento dokument bol vypracovaný v súlade so štatútom neutrality a zakotvuje nemožnosť pripojenia Turkménska k akýmkoľvek vojenským alianciám a blokom. Ďalej zakazuje na území krajiny rozmiestňovať cudzie vojenské základne, získavať, vyrábať a rozmiestňovať jadrové zbrane a iné typy zbraní hromadného ničenia a zapájať sa do lokálnych a regionálnych konfliktov mimo územia Turkmenistanu.
Termínovo bol podpis výnosu načasovaný k návšteve amerického generála Davida Howella Petraeusa, veliteľa EUROCOM. Ten počas svojho turné po niektorých krajinách Strednej Ázie sondoval o.i. aj možnosť prípadnej náhradnej dislokácie leteckej základne z Kirgizska do Turkménska. Manas a americkí letci nakoniec po prikývnutí Biškekom a priplatení Pentagónom za nájom ostávajú (zatiaľ) na svojom mieste, takže táto téma akosi svojvoľne sublimovala.
Napriek hrozivo jasnému textu doktríny tak nakoniec všetko pre generála v Ašchabade dopadlo dobre. Teda stredoázijsky – sľúbiť všetkým a čo najviac, ak nie všetko!
Dôstojnícka elita, pretože tá sovietska už, prirodzene, odchádza, sa v ére S. Nijazova pripravovala výlučne doma vo Vojenskom inštitúte pri Ministerstve obrany Turkménska. V súčasnosti však už študujú turkménski dôstojníci v Turecku, Pakistane, USA, na Ukrajine a najmä (najviac) v Rusku. Dokonca sa na jeseň 2008 uskutočnili prvé taktické manévre a oficiálne bolo zverejnené, že ročný vojenský rozpočet je na úrovni 80 miliónov dolárov.
Vráťme sa však k stredoázijským sľubom. Prezident G. Berdymuchamedov sa s generálom dohodol, že vojenská spolupráca Turkménska a USA bude pokračovať. Ak bude treba, Turkménsko je ako účastník NATO programu Partnerstvo pre mier tiež pripravené vytvoriť podmienky na vznik tylových základní pre zásobovanie vojsk NATO v Afganistane.
Nezávislí experti si však myslia, že táto ponuka je v rozpore s takou vyzdvihovanou neutralitou krajiny. Neutralita ako taká však nie je prekážkou pre modernizáciu armády. O to viac, že krajina susedí s nestabilným Afganistanom a má dlhodobo nevyriešené teritoriálne a administratívne spory s Uzbekistanom. Pre Taškent to je ak nie zlá, tak aspoň nepotešujúca správa. No a čo sa týka vývoja v Strednej Ázii, ten bude stále zamotanejší. Práve sa totiž skončila štátna návšteva prezidenta Ruska Dmitrija Medvedeva v susednom Uzbekistane a treba sa pozrieť, čo v stredoázijskom štýle nasľuboval prezident Islam Karimov.
Autor je spolupracovník týždenníka Slovo