Korupcia v mediálnych reťazcoch (2)

Korupcia médií je historicky bezprostredne spätá s rastom ich vplyvu, rozvojom politickej žurnalistiky a vznikom verejnosti. Z tohto trendu nijako nevybočovalo ani Slovensko. Korupciu v médiách v žiadnom prípade nie je možné redukovať len na podplácanie novinárov.
Počet zobrazení: 3851

Korupcia médií je historicky bezprostredne spätá s rastom ich vplyvu, rozvojom politickej žurnalistiky a vznikom verejnosti. Z tohto trendu nijako nevybočovalo ani Slovensko. Korupciu v médiách v žiadnom prípade nie je možné redukovať len na podplácanie novinárov. Oveľa častejšia, ťažšie odhaliteľná a spoločensky nebezpečnejšia je nepriama forma korupcie, ktorá je založená predovšetkým na (tajnej) dohode medzi médiami a biznisom. Korupčné praktiky vedú priamo k tzv. korporatívnej cenzúre. Médiá sa dostávajú do čoraz väčšej závislosti od monopolov a kartelov. Na Slovensku na problém korupcie v médiách po prvýkrát oficiálne upozornil Národný program boja proti korupcii schválený v roku 2000.

Jeden z prvých korupčných škandálov po nežnej revolúcii sa u nás rozpútal na jar 1998, keď sa vtedajšia Slovenská demokratická koalícia (SDK) prostredníctvom najatej PR agentúry pokúsila pred parlamentnými voľbami získať novinárov na svoju stranu. Oslovila 19 novinárov, aby za honorár 10-tisíc korún mesačne písali o SDK pozitívne. Hoci svedectvo o tomto škandále podali traja novinári, líder vtedajšej opozície Mikuláš Dzurinda podplácanie žurnalistov odmietol a časť verejnosti to považovala za pokus o diskreditáciu zo strany premiéra Vladimíra Mečiara. Faktom však ostáva, že napriek silným slovám o žalobách zo strany obvinených novinárov sa celá kauza – tak ako väčšina podobných prípadov – zamietla pod koberec.

Lyžovačkou ku kontaktom
Rovnako známou sa stala lyžovačka jedenástich slovenských novinárov z kľúčových médií (STV, TV Markíza, TV JOJ, TA3, Pravda, SME, Hospodárske noviny, Trend) v rakúskych Alpách na jar 2007, ktorú im zaplatila poisťovňa Allianz. Pritom títo redaktori sa venovali dôchodkovej reforme a Allianz figuruje ako jedna z dôchodkových správcovských spoločností. Zarážajúce sú však najmä postoje médií k tejto kauze. Kým šéfredaktor SME Matúš Kostolný to označil ako problém, svojho redaktora potrestal pokutou 10-tisíc korún a sľúbil, že sa postará, aby novinári z tohto denníka nechodili na podobné akcie, väčšina redakcií túto kauzu bagatelizovala, asi najviac Hospodárske noviny. Vtedajší zástupca šéfredaktora a dnešný šéfredaktor Peter Vavro dokonca kritizoval rozhodnutie svojho kolegu zo SME, že udelením pokuty „priznáva, ako málo dôveruje svojim ľuďom“ (HN, 7. 8. 2007). Vedúci ekonomického oddelenia HN Lukáš Pardubský akciu ospravedlňoval týmito slovami: „Podobné akcie väčšinou slúžia na budovanie kontaktov medzi zástupcami médií a firiem“ (HN, 6. 8. 2007). Oficiálne stanovisko Hospodárskych novín dokonca hovorí o tom, že na akcii nevidia nič zlé, lebo cesta môže prispieť k osobnému rastu ich redaktora, a teda aj k vyššej odbornosti jeho článkov. A vrcholom všetkého bolo vyhlásenie Združenia vydavateľov periodickej tlače, ktoré nielenže dôrazne protestovalo proti predstave, že účasť na takýchto podujatiach môže skorumpovať médiá a novinárov či ovplyvniť ich postoje, ale zároveň takéto konanie zaradili k „podstate poslania žurnalistiky v demokratickej spoločnosti“ (Sme, 5. 8. 2007). A takéto vyhlásenie podporil aj predseda predstavenstva spoločnosti Petit Press Alexej Fulmek ako vydavateľ denníka SME, ktorého šéfredaktor tieto praktiky odmietol. Signifikantný bol aj postoj predsedníčky Slovenského syndikátu novinárov Zuzany Krútkej, ktorá si vie predstaviť takúto akciu ako profesionálne prospešnú, kým jej kolega, podpredseda Českého syndikátu novinárov Jan Punčochář „by to za zbieranie informácií nepovažoval“.

Toto vnímanie jednoznačne korupčných metód slovenskými médiami naznačuje podstatu problému. Väčšina žurnalistov otvorene popiera či aspoň bagatelizuje korupciu médií, na zmienku o nej reaguje podráždene alebo sa ňou absolútne odmietajú zaoberať. Postoje novinárov môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín. Sú tí, ktorí jednoznačne odmietajú akékoľvek pokusy o ovplyvňovanie zvonka, dokonca aj familiárne pokusy politikov o tykanie a k zdrojom informácií sa stavajú profesionálne, teda kriticky. Potom sú novinári, ktorí síce nemajú zlý úmysel, ale pozornosť záujmových skupín neodmietajú vo viere (neraz naivnej), že ich pokusom o manipuláciu odolajú. Tretiu skupinu, tvoria novinári, ktorí sú priamo skorumpovaní: otvorene pýtajú finančnú odmenu za žurnalistický materiál, prijímajú úplatky za dohodnuté články (bežné sú napríklad praktiky rôznych firiem či PR agentúr, ktoré ponúkajú mesačný paušál viac ako 20-tisíc korún za to, že sa redaktor podpíše pod dodaný komentár či článok, napísaný navyše pomerne fundovane) či dokonca vydierajú aktérov rôznych káuz. Foriem korupcie je pritom nesmierne veľa, zahŕňajú exotické dovolenky na úkor cestovných kancelárií, hodnotné dary, či dokonca nákupy v zahraničí organizované potravinovými firmami aj s vreckovým. Treba zdôrazniť, že novinári často o týchto skorumpovaných kolegoch vedia a sú ochotní o tom hovoriť len pod podmienkou zachovania anonymity.

Kruckebergov index
Rozsah problému naznačil globálny výskum korupcie médií, ktorý sa uskutočnil v roku 2003. Medzinárodný tím pod vedením profesora Deana Kruckeberga z Katedry komunikačných štúdií University of Northern Iowa vyvinul Medzinárodný index úplatkárstva v spravodajstve. Index bol prvým svojho druhu a dnes je najrešpektovanejšou, najcitovanejšou a najpodrobnejšou metodikou korupcie médií na svete – za všetkých zacitujme profesora Alexeja Šitnikova, riaditeľa Inštitútu komunikačného manažmentu v Novosibirsku, prezidenta Akadémie sociálnych technológií a viceprezidenta Ruskej asociácie PR agentúr. Kruckeberg zdôrazňuje, že úplatkárstvo v médiách nie je možné odmerať priamo, preto sú neodborné výčitky, že nejde o meranie korupcie, ale len jej pravdepodobnosti, úplne scestné a slúžia skôr tým, ktorí rozsah korupcie zámerne bagatelizujú a spochybňujú. Práve pre nemožnosť priameho pozorovania bol vyvinutý podrobný metodologický index. Jeho výsledky sú pre Slovensko alarmujúce. Nielen tým, že ak sa považujeme za vyspelú krajinu, nemôžme prehliadnuť, že pred nami skončili aj také štáty ako Izrael, Chile, Estónsko, Bosna a Hercegovina. Brazília, Portoriko, Litva či dokonca Rusko. Nielen tým, že s výnimkou gramotnosti zaostávame vo všetkých čiastkových ukazovateľoch, predovšetkým však v oblasti protikorupčnej legislatívy, občianskej aktivity, transparentnosti vlády voči občanom na všetkých úrovniach, profesionálnej výchovy praktických novinárov a plurality médií. Ale aj tým, že po zohľadnení ďalších čiastkových štúdií týkajúcich sa situácie v balkánskych krajinách sa posúvame v rebríčku ešte hlbšie, spolu s inými stredoeurópskymi krajinami na chvost Európy, pričom situácia je porovnateľná skôr s Ukrajinou a Tureckom než s Fínskom a Rakúskom. Výhovorka, že sme o jeden stupienok lepší ako Česko a Slovinsko, nás v takomto kontexte nemôže uspokojiť. Kruckebergov index treba brať ako východisko, komparatívny výskum, na základe ktorého je potrebné urobiť podrobné výskumy v jednotlivých krajinách a overiť platnosť jeho záverov. Ešte raz zdôrazňujem, že ide o všeobecne uznávanú metodiku, nie cyklický výskum verejnej mienky, preto sú povrchné mediálne odsudky tohto indexu („pochybná a zastaralá analýza“) nekompetentné a účelové. Tam, kde sa doteraz čiastkové výskumy uskutočnili (napríklad v Poľsku, Bulharsku alebo v Mexiku), sa závery Kruckebergovho indexu nielenže potvrdili, ale ukázalo sa, že stav korupcie je ešte horší, než sa predpokladalo. Poľský výskum, ktorý viedla dr. Katerina Tsetsura, napríklad ukázal, že primárnu úlohu v korupcii médií tu zohrávajú PR agentúry. Pre nás je dôležité, aby sa nelichotivé ukazovatele Kruckebergovho indexu stali podnetom k serióznemu, podrobnému výskumu korupcie mediálneho prostredia na Slovensku, aby sa tento problém riešil na odbornej úrovni a aby sa nestal predmetom politických hier a mediálnych manipulácií.

Pluralitou proti korupcii Tým sa dostávame aj k riešeniam tejto situácie. Jedným z nevyhnutných krokov, odporúčaných už v Národnom programe boja proti korupcii, je zabezpečenie plurality médií. V niektorých štátoch, ako je napríklad Nemecko, Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Portugalsko či Veľká Británia, musia každé tri roky publikovať pravidelné správy o stave mediálnej koncentrácie. S podobnými opatreniami by sa malo začať aj na Slovensku. Medzi systémové opatrenia patrí aj schvaľovanie redakčných štatútov. Pri prerokovávaní nového tlačového zákona tento nástroj, ktorý navrhoval Slovenský syndikát novinárov, odmietla nielen vláda, nielen vydavatelia, ale zostali k nemu ľahostajní aj samotní aktívni novinári. Pritom skúsenosti napríklad zo susedného Rakúska ukazujú, že redakčné štatúty viedli nielen k posilneniu redakčnej nezávislosti, ale aj k poklesu korupcie. Ak chce teda premiér Fico úprimne a účinne bojovať proti korupčnému prostrediu v médiách, a nie iba zneužívať situáciu na populistické vykrikovanie a získavanie nahnevaných voličov, má k tomu všetky páky, aby tieto veci riešil legislatívne a systémovo. Slovná prestrelka s novinármi pomôže nanajvýš jemu osobne k zvýšeniu preferencií, ale nezlepší stav informovania verejnosti a neozdraví mediálnu scénu na Slovensku.

V roku 2004 vypracovala OBSE tzv. Kódex riadenia, ktorý by zabezpečil novinárom úplnú redakčnú nezávislosť. Nikto z veľkých vydavateľských koncernov (ako napríklad Ringier, aktívny aj na slovenskom trhu), tento kódex nepodpísal. Z tohto hľadiska treba privítať iniciatívu Medzinárodnej asociácie PR agentúr, ktorá s podporou ďalších piatich globálnych organizácií (Medzinárodný tlačový inštitút, Medzinárodná federácia novinárov, Transparency International, Globálna aliancia pre PR a komunikačný manažment, Inštitút pre výskum a vzdelávanie PR agentúr) vypracovala v roku 2004 Chartu mediálnej transparentnosti. Tá pozostáva z piatich hlavných princípov:
– spravodajský materiál by mal vznikať ako výsledok redakčného rozhodnutia novinárov a editorov, nie ako výsledok priamej platby či bartra
– materiál, ktorý je dohodnutý na základe platby bude riadne označený ako inzercia, sponzorstvo alebo propagácia
– nijaký novinár alebo zástupca médií by nemal navrhovať, aby spravodajstvo vznikalo z inej príčiny ako na základe jeho užitočnosti
– ak sú nevyhnutné ukážky alebo pôžičky výrobkov na to, aby si novinár sformuloval objektívny názor, dĺžka tejto ukážky by mala byť dohodnutá vopred a požičané výrobky by mali byť následne vrátené
– médiá by mali zaviesť písomné vyhlásenia týkajúce sa prijímania darov, služieb alebo výrobkov so zľavou a novinári by mali podpisom vyjadriť súhlas s takýmito pravidlami. Tieto pravidlá by mali byť prístupné verejnej kontrole.

Je signifikantné, že táto charta je medzi slovenskými novinármi prakticky neznáma.

Doterajšie skúsenosti ukazujú, že korupcia médií patrí medzi najzávažnejšie problémy tejto spoločnosti a že boj proti nej nebude jednoduchý. Vzhľadom na neochotu samotných médií je veľmi zložité nastoliť túto otázku ako verejnú tému. Odborná obec vedomá si dôsledkov týchto praktík však musí odvážne a systematicky odhaľovať tak metódy práce konkrétnych novinárov, ako aj, a možno predovšetkým, pochopiť a analyzovať zložitý systém korupčnej kultúry fungujúci v mediálnych reťazcoch. Z tohto hľadiska sme ešte len na začiatku dlhej a náročnej cesty.

Autor je vysokoškolský učiteľ
Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984