Nonono, nonono ...
Akosi neskoro som si uvedomila, že dvadsiaty január je „už zajtra“ a že je to deň, ktorý som si zapamätala ako ten, v ktorom má v Slovenskom národnom divadle v Bratislave hosťovať Divadlo Andreja Bagara z Nitry. Divadlo prinášajúce takmer vždy výnimočné zážitky. Našťastie, hoci päť minút pred predstavením, ušiel sa mi do preplneného hľadiska Opery a baletu SND akoby zázrakom hádam posledný lístok – na Adama Šangalu. Na muzikál Jozefa Paštéku, Vaša Patejdla a Kamila Peteraja, vychádzajúci z románovej predlohy L. Nádašiho Jégého, v réžii Jozefa Bednárika.
Premýšľanie
V texte na webovej stránke Divadla Andreja Bagara lákajúcom na predstavenie ústami (či počítačom?) muzikálového Adama, sa toto dielo pasuje na „širokospektrálnu javiskovú fresku slovenského prostredia prvej štvrtiny 17. storočia. Obdobia plného krutých prenasledovaní, útlaku poddaných, kupčenia s presvedčením a vierou“.
Súčasníci môžu pokojne dodať, že za štyri storočia od pomyselného Šangalovho zrodenia a popravy až po jeho vzkriesenie do muzikálovej podoby sa v tomto smere nič nezmenilo. Ani na tom nie, že Slováci sa nezabudli nielen radovať, spievať, ľúbiť a tešiť, ale nezabudli sa (žiaľ) ani nenávidieť, udávať či vraždiť. Adam na webovej stránke DAB tvrdí, že muzikál divákov zavedie do doby konzervatívnej obmedzenosti a dodáva, že či sa to všetko zlé a negatívne už stalo minulosťou dlho premýšľal – a vraj aj počas predstavenia.
Premýšľanie je okrem nesporného estetického zážitku z muzikálu azda najvýraznejší a najsilnejší pocit, ktorý sa diváka zmocní od prvých tónov a pohybov hercov aj „hercov-bábok“ na vodiacich šnúrach, až po záverečný aplauz. Postojačky.
Postojačky sme nitrianskym hercom tlieskali aj toho 20. januára. Bolo prečo. Leitmotív otázok a otáznikov, ale aj výkričníkov, ktorým sa ani pri vnímaní invenčnej Patejdlovej hudby na Čápovej scéne pôsobiacej ako významný dramatický a dramaturgický prvok nedalo ubrániť, nútil divákov premýšľať nielen o tom, čo videli a počuli. Hoci mnohí pravdepodobne skôr podvedome, predsa sa len, presne ako avizoval Adam vo svojom príhovore, spytovali – či sa to všetko zlé a negatívne už stalo minulosťou. Ale azda sa zároveň aj s potešením vžili do humorného nadhľadu, ktorý akcentuje aj zdanlivo druhoplánový motív tohto dynamického, (aj bednárikovsky) šťavnatého, ale aj (aj bednárikovsky) decentného (pretože aj taký vie Bednárik byť) a pod kožu ľudských plusov a mínusov idúceho diela. Tým zdanlivo druhoplánovým a zdanlivo dobe poplatným motívom je v piesni krčmárky Judity jej predstaviteľkou Danielou Kufelovou iskrivo vyjadrená – ak chcete živočíšna – podstata života: Nonono, nonono, vždy ide o lono. A neústupčivým až tragickým podtónom to podčiarkuje svojimi intrigami, ale aj neskoršou horkosťou z toho, čo namiesto úspechu svojho konania dosiahla grófka Praznovská v podaní Gabriely Dolnej.
A (aj) v mene ženského lona-symbolu pokračovania života, rodu, ale aj moci sa páchajú nielen krásne piesne, básne, obrazy, sochy či iné umelecké diela. Páchajú sa aj činy a zločiny, ktorých cieľom je moc. Alebo sloboda, za ktorú sa veľmi často moc vydáva?
Nedám ju z rúk
Tak rád sa vznášam sám s ľahkosťou motýľov/ a neviem zostať tam kde som bol pred chvíľou.// Nepatrím do klietky neviem žiť skrotený/ radšej smrť ako sa plaziť mám po zemi./ Milujem tajomstvá a vôňu krásnych žien/ cez kaluž preskočím a kráčam kam len chcem.// Voľnosť mi nevezmú je to len vzduch/ aj keď ma zabijú nedám ju z rúk/ aj keď ma zabijú nedám ju z rúk.
Tak znie v podaní básnika vzbura Adama Šangalu v premyslene štylizovanom podaní Milana Ondríka, predovšetkým proti nespravodlivému trestu za zmanipulovaný (aj panstvom) spôsob svojho života, ktorému nezabránil ani Boh v kresťanskom, ani židovskom či inom rúchu. Pretože si nad ľuďmi a ich skutkami, ku ktorým ich inšpiruje či núti prirodzenosť, čo do nich prostredníctvom Adama a jeho rebra pretvoreného na ženu vložil on sám, umýva ruky. Adamovi, ktorý z pohľadu božích prikázaní nie je nijaký anjel, je odplatou za neprávosť na ľudskom svete, ktorý vybočenie z týchto prikázaní nielen toleruje, ale priam do neho núti, nebo. Lebo v nebi, ako sa z básnikovho posolstva dozvedáme, nie je žiaden bôľ/ tam naň každý zabudol/ dajú ti hneď dolu kríž a ty poletíš.
Darmo Adam Šangala ušiel z rodnej dediny po poprave svojho otca, ktorý si v pánovom lese zapytliačil na bielu srnku, v muzikálovom vyjadrení pôvabnou tanečnicou symbolizujúcu smrť, ale aj slobodu a krv, ktorá sa v jej mene prelieva. Darmo sa utieka k tomu, že vie viac ako jeho krajania – pretože sa vie podpísať. Svetu nevládne vzdelanosť. Ani vtedy, ani predtým, ani potom, ani v súčasnosti. Vládne mu láska? Alebo skôr, v zatrpknutosi, že na ľudské ani na božské záludnosti života je láska prislabá, vládne iba lono? A viac ako cieľ, vládne, žiaľ, zvyčajne len ako prostriedok.
Žiaľ. Pretože ani lono, lásku zvyčajne zapaľujúci symbol a podoba vzťahov nie je odsúdeniahodný, ak sa nezneužíva. Veď čím by sme boli bez neho? A boli by sme vôbec?
Áno, aj
Muzikál Adam Šangala, je podľa Adama previedčajúceho v texte bulletinu, aby sme si toto dielo nedali ujsť, „divadelnou metaforou o Slovensku a o Slovákoch. O našich snoch, snaženiach, túžbach vyletieť k oblakom a slobodne dýchať. Letieť a dotknúť sa niečoho vyššieho, vznešenejšieho. Prekročiť tieň vlastnej malosti a obmedzenosti. Divadelný obraz aj o vás, o našich z dediny, o krstnej z mesta – o našom národe. Ako sa nám darí – väčšinou však nedarí – naplniť tieto predstavy a túžby.“
Žiada sa dodať – áno, aj. Lebo je nielen o Slovákoch a o Slovensku. A nehovorí len o tom, ako sa nám v napĺňaní túžob darí či nedarí, ale aj o tom, prečo sa nám to nedarí. Odpovede na ono PREČO nástojčivo klopú na vedomie divákov počas celého predstavenia. A z výkonov nitrianskeho súboru aj hosťujúcich protagonistov možno vycítiť, že vedia o čo v tomto diele ide a odovzdávajú toto posolstvo nielen s príjemnou nadsádzkou, ale aj s veľkou chuťou. A vnímaví diváci to s chuťou prijímajú. A ak náhodou nie, tak neskôr ľutujú. Ako študentka s prezývkou Nebraska, z Gymnázia Jána Hollého v Trnave, ktorá vo svojom blogu spolužiakom pripomína:
„Koľkí z vás si ešte spomenú na ten osudný deň, keď sme boli zo školy v divadle na Adamovi Šangalovi? Škoda, že si na to málokto pamätá, lebo sa vtedy hral hokej a Slovákom išlo o postup, preto sme viac pozornosti venovali rádiu ako Adamovi. Ale tých pár vecí čo si pamätám (No no no, vždy ide o lono... veď ma už pustite mamo!... Si krajšia ako panenka Mária v našom kostole) ma donútilo kúpiť lístky a išlo sa znova. Bolo to fakt úžasné, neviem, prečo sme uprednodstnili hokej... Odporúčam ísť si to pozrieť do DAB v Nitre.“
A toto odporúčanie možno len odporúčať.
