Reklama
Reklama

Dzurindova kľučka

Sledovala som hlboko v noci v ruskej televízii debatu významného ruského žurnalistu a znalca politiky Vladimíra Poznera s americkým veľvyslancom v Moskve. „Pre Spojené štáty americké sú rozhodujúce ich záujmy,“ povedal pán John Bajerli. Kedysi to takto pekne vyslovila pani Thatcherová. Dlho po nej pán Fico – ale ten za to dostal!
Počet zobrazení: 569
4-Vader-m.jpg

Sledovala som hlboko v noci v ruskej televízii debatu významného ruského žurnalistu a znalca politiky Vladimíra Poznera s americkým veľvyslancom v Moskve. „Pre Spojené štáty americké sú rozhodujúce ich záujmy,“ povedal pán John Bajerli. Kedysi to takto pekne vyslovila pani Thatcherová. Dlho po nej pán Fico – ale ten za to dostal!

Takže tak – v politike sa všade na svete (napriek slovenským propagandistom) uplatňujú záujmy. Záujmom je spravodlivé rozdelenie bohatstva prírodného i spoločenského medzi všetkých členov spoločnosti. Podľa demokratických zásad je spravodlivé to, čo sa stane výsledkom spoločenskej zmluvy. Tá vzniká na základe výsledkov parlamentných volieb.

Spoločenskou zmluvou na Slovensku je dnes solidarita a vlastenectvo. Slovenská pravica si vo svojom novom programe, ktorý nazvala záchranným plánom pre Slovensko solidaritu už tiež osvojila. A vzápätí ponúkla vláde svoju pomoc, ako vec dosiahnuť. Pochválila sa za veľkorysosť a v záujme Slovenska navrhla zabudnúť, čo sme si, to sme si. Aký je jej skutočný záujem?

Počúvala som poslanca Mikloša v televíznej debate s ministrom Počiatkom. Poslanec Mikloš žiadal, aby sa už vládni predstavitelia nepozerali dozadu. Zároveň za základ ďalšej možnej dohody kládol uznanie zásluh politiky Dzurindovej vlády. Dve veci, ktoré sa navzájom vylučujú. Lebo hospodársky zázrak na Slovensku bol v skutočnosti v lacnej pracovnej sile a štedrom rozpredaji strategických podnikov, čo naostro odhalila plynová kríza: z vlastných zásobníkov sme draho kúpili plyn, ktorý sme predtým vo vlastných zásobníkoch lacno predali. To bol obchod! (Ale – ako hovorí poslanec Mikloš a poslanec Dzurinda, ako dobre, že sme mali teraz zahraničných partnerov, ktorí nám teraz ochotne pomohli.)

Pravicová vláda vyznáva zásadu pridávať bohatým, pretože tak sa najviac pomôže chudobným. Inšpirovala sa americkým modelom, ktorý do života uviedol americký prezident Reagan. Jeho kritik ekonóm John Kenneth Galbraith „reaganomiku“ ilustroval príkladom: keď sa dá dosť ovsa koňovi, niečo zostane aj pre vrabce zobúce na ceste trus. Kvalitný ovos koňovi a trus vrabcom bola a je aj ponuka slovenskej pravice. Na jej stratégii sa v podstate nič nezmenilo. Vo svojom záchrannom balíku ponúka znížiť dane a poskytnúť „dobré podnikateľské prostredie“. Všetky sociálne dodatky v programe pravice môžeme chápať ako službu v predvolebnej kampani pani Radičovej. Ak by ich boli mysleli vážne, za osem rokov svojej vlády by ich vari boli uplatňovali.

Aký úžitok môže mať z prebudeného záujmu opozície vláda?

Zopakujme si čísla: z vyše päťdesiatich štyroch percent voliacich slovenských občanov v roku 2006 sa k pravicovej politike bývalej vládnej koalície prihlásilo súhrnne tridsaťosem percent ľudí. (V absolútnych číslach to nie je ani dvadsať percent občanov Slovenskej republiky s právom voliť.) Za solidaritu – teda metaforicky za prerozdelenie kvalitného ovsa všetkým, koňom aj vrabcom, hlasovalo súhrnne päťdesiat percent voličov súčasnej koalície. Čo si mysleli tí, ktorí voliť nešli, (necelých štyridsaťšesť percent občanov s právom voliť) môžeme sa iba domnievať. Sociologička Zuzana Kusá v roku 2006 na stránkach Pravdy výstižne napísala, že nad Slovenskom veje biela zástava rezignácie.

Potom sa čosi stalo. Predseda vlády Robert Fico si zvolil riskantnú cestu, ako zostaviť vládu. Po Dzurindových handlovačkách bol vo vláde víťaz volieb. Aj dovtedajší nevoliči uverili, že sa vláda nezostavuje intrigami v kabinetoch, ale zaváži hlas voliacich. Preferencie vládnej koalície v období vládnutia ustavične stúpajú. Podľa januárového prieskumu by Smer – sociálnu demokraciu volilo 48,5 percenta opýtaných, SNS 12 a ĽS HZDS 8,7 percenta. V súhrne je to 69,2 percenta opýtaných pre vládnu koalíciu. Môžeme sa domnievať, že solidarita a vlastenectvo, ktoré tvorí základ vládneho programu súčasného kabinetu, funguje ako spoločenská dohoda. Preto snaha pravice (preferencie január 2009: SDKÚ 12, 8, SMK 7,4, KDH 6,4) vnútiť vládnucej ľavici svoj pohľad na svet nemôže mať úspech. Ale určite má svoj skrytý zámer: nasadiť najsilnejšiemu v koalícii slučku „spolupráce“. Nahlas hovoria Dzurinda, Hrušovský a Csáky o pragmatizme v boji s krízou.

Lenže aj vláda – súdiac podľa krokov, ktoré robí – vie, že sa musí správať pragmaticky. Vie, že musí vyjednávať aj so sociálnymi partnermi, aj so zamestnávateľmi, aj s podnikateľmi. No byť vo vláde a vymeniť svoj program za program politickej opozície – to je asi príbeh zo sci-fi.

Tučné roky, keď svet zažíval eufóriu z otvorenia, tým aj bezhraničného uplatnenia nových technológií, sú za nami. Svet je stále otvorený, ale na zázrak nových technológií, ktoré by priniesli nový rozkvet, sa čaká. Či to bude čakanie na Godota, nevie nik.

Slovenský zázrak, spočívajúci v rozpredaji strategického majetku z „čiernej diery“ a v ochote ľudí robiť za nízke mzdy v odnožiach nadnárodných automobiliek a iných „šrotovní“, sa už tiež vyčerpal. Pravica ponúka „pragmatické“ riešenia, za ktorými je skryté to isté kopýtko, ktorým kopala počas svojej vlády.

Blížia sa dôsledky krízy, no blížia sa aj parlamentné voľby. Zaujímavé bude sledovať, ako sa zachovajú koaliční partneri slovenských sociálnych demokratov. U koho chcú hľadať podporu. Ideológia je to posledné, čím by sa znepokojovali. Pravicou dnes démonizovaný Ján Slota po voľbách v roku 2006 prezradil, ako by on začal vyjednávania o novej vládnej koalícii. „Som technokrat,“ povedal. „Začal by som s tým, kto skončil ako druhý.“ (Druhá, ako vieme, bola Dzurindova SDKÚ – DS.) Dá sa teda predpokladať, že pragmatikom zostane a bude sa držať najsilnejšieho. A spomeňme si tiež, že nebyť zásadného odporu KDH, bol by Dzurinda po voľbách v roku 2006 vyhandloval vládu s Mečiarovým HZDS, takže tam tiež nehrozia animozity.

Dnes sú pomery síl na Slovensku pomerne jasné. Realisti vidia, že to po budúcich voľbách pravdepodobne bez Smeru-sociálnej demokracie nepôjde. A vládnuť by sa tak chcelo! Mečiar postupne stráca, no rád by sa zachránil tým, že bude robiť vo vláde prieky (t. j. hrať sa na opozíciu). Dzurinda a Mikloš nemajú kde brať. Nemôžu to nevedieť ani tímy odborníkov, ktorými sa hrdia. Ak kríza dopadne na Slovensko plnou silou – a nemá sa mu prečo vyhnúť – voliči sa slovenským neoliberálom nevrátia. Naopak. Pravica je spojená s pocitom voličov, že práve ona zničila ich životné istoty. Zbavila ich neznesiteľnej ľahkosti bytia... Vo všetkých doterajších prieskumoch (INEKO, FOCUS) väčšina opýtaných odpovedala, že sa im žije horšie, ako pred novembrom 1989. Oveľa lepšie sa žije siedmim percentám opýtaných. Medzi tými, ktorým sa žije lepšie, sú najmä voliči SDKÚ DS. Na Slovensku napriek masívnemu mediálnemu pretláčaniu zlej nálady a napriek začínajúcim prepúšťaniam z práce Robertovi Ficovi osobne dôveruje 39,6 percenta opýtaných (január 2009, zdroj MVK). Pritom je pozoruhodné, že druhým najnedôveryhodnejším (30,5 percenta opýtaných) je Mikuláš Dzurinda a druhou najnedôveryhodnejšou dvojicou Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Podľa týchto čísel sa zdá, že práve títo dvaja pomáhajú premiérovi Ficovi v popularite.

Preferencie sú iba jeden ukazovateľ, no seriózny sociológ aj podľa nich môže hodnotiť náladu spoločnosti. (Neseriózny povie, že sa ľudia majú teraz lepšie, len o tom nevedia...)

Politická opozícia na Slovensku hľadá cestu zo slepej uličky. Bývalý minister spravodlivosti a podpredseda Dzurindovej vlády Daniel Lipšic požiadal napríklad kolegov o sebareflexiu za škandály a za kupčenie s poslancami za druhej Dzurindovej vlády. Samozrejme, narazil. Výsledkom dobre mienenej žiadosti o sebareflexiu môže byť spor, ktorý slabú opozíciu ešte viac spochybní. Strana maďarskej koalície zostruje svoju agendu, ráta s chaosom pri kríze. Opozičné strany už nemôžu pretláčať neoliberálne témy samy. Preto podávaná ruka opozície môže byť v skutočnosti úskočná Dzurindova kľučka. V mene vyšších ideálov a záujmu o Slovensko zavesiť sa Robertovi Ficovi na krk ako slučka. A v príhodnej chvíli zatiahnuť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama