Delenie, rozdeľovanie, vydeľovanie

Je morálka vrodená? To je otázka, ktorú si kladie R. D. Precht, autor knihy sprevádzajúcej čitateľa po zákutiach ciest, po ktorých sa pohybujú vybraní filozofi, prírodovedci, psychiatri, psychológovia, učitelia v kapitole nazvanej Muž na moste. Na začiatku uvádza príbeh, ktorý sa končí sugestívnou otázkou: Urobili by ste to?
Počet zobrazení: 1675

Je morálka vrodená? To je otázka, ktorú si kladie R. D. Precht, autor knihy sprevádzajúcej čitateľa po zákutiach ciest, po ktorých sa pohybujú vybraní filozofi, prírodovedci, psychiatri, psychológovia, učitelia v kapitole nazvanej Muž na moste. Na začiatku uvádza príbeh, ktorý sa končí sugestívnou otázkou: Urobili by ste to?

O čo ide? Prostredníctvom testu na internete, ale aj inak, ju rôznym ľuďom, veriacim aj bezvercom, mužom, ženám, robotníkom, vedcom, chudobným aj boháčom, dospelým aj deťom položil bostonský psychológ Marc Hauser a oni odpovedali vždy takmer rovnako. Príbeh hovoril, že po železničnej trati sa rúti vozeň odtrhnutý z nejakej súpravy, po koľajnici, kde hrozí, že zabije piatich železničných robotníkov, čo ju v tej chvíli opravujú. Testovaní si mali predstaviť, že stoja pri výhybke umožňujúcej presmerovať vozeň na inú koľaj. Nič jednoduchšie. Lenže! Ak by to urobili, vozeň by beztak zrazil človeka; iného robotníka pracujúceho obďaleč na koľaji, kam by sa kolos dostal po presmerovaní. Zabil by však len jedného robotníka. To je menej ako päť. Takže komu dať prednosť?

A čo urobiť, ak sme v tej istej situácii, ale na inom mieste, pýtal sa Hauser. Teda keby testovaní namiesto pri výhybke stáli na moste nad traťou a uvedomili si, že vozeň odtiaľ nemožno zastaviť inak, ako zhodením niečoho na koľajnice. Niečoho veľkého. Niečoho, čo tam však nie je. Pravda, až na... až na vedľa nich stojaceho vysokého tučného človeka. Toho by stačilo postrčiť. Jeho telo by po dopade na koľajnicu rozbehnutý vagón zastavilo. Otázka znela, či by to testovaní urobili.

Výsledky ukázali, že v prvom prípade by výhybku prehodili a jedného človeka na záchranu piatich obetovali skoro všetci testovaní. Prevažná väčšina by však tučného chlapa z mosta nezhodila. Je to osobnejšie a väčšmi ako prehodenie výhybky to skôr evokuje vraždu, ako záchranu človeka.

Ako sa teda zachovať, čo urobiť, aby to bolo morálne, či z hľadiska morálky aspoň ospravedlniteľné? Alebo aj – čo neurobiť? Autor v knihe rozoberá, že z hľadiska psychiky testovaných nebolo jedno, či budú za niečiu smrť zodpovední aktívne, alebo pasívne. Inými slovami, či niečiu smrť spôsobia „len“ prehodením výhybky, alebo zhodením človeka z mosta.

Čitateľ – praktik by mal, na rozdiel od výskumníka, zrejme nutkanie brať do úvahy aj skutočnosť, že ktosi z piatich robotníkov by si možno v poslednej chvíli ten naverímboha sa rútiaci vozeň všimol a keby už nestihol varovať ostatných, pokúsil by sa aspoň odskočiť.

Alebo by čitateľ – praktik pripustil ešte aj nejaké ďalšie riešenie tejto modelovej situácie. Pretože príbeh aj otázky pre tých, čo odpovedali na test boli vystavané tak, aby sa vedec ich prostredníctvom dozvedel čosi o zákutiach ľudského vnútra, je modelovosť situácie pochopiteľná aj ospravedlniteľná. Ja som však napriek akceptovaniu tejto skutočnosti priam hltala každý ďalší riadok, pretože som dúfala, že autor príbehu, Marc Hauser, dá testovaným na rozhodovanie ešte jednu možnosť: aby namiesto obetovania iného človeka skočili uháňajúcemu vozňu do cesty sami, alebo sa pod kolesá vozňa vrhli spolu s ním – dve telá by mali väčšiu šancu zastaviť ho, ako jedno, čo ako veľké. A ak im ju nedal, bola som presvedčená, že na tento fakt poukáže autor knihy. Čakala som však márne.

Priznám sa, že mi stále vŕta v hlave, prečo psychológa skúmajúceho ľudskú morálku ani len v hypotetickej rovine nenapadlo uvažovať o tom, že by sa niekto mohol rozhodovať aj inak. A že to pri komentovaní jeho práce nenapadlo ani autorovi. Uvažovať napríklad tak, že by pri riešení katastrofickej situácie na moste rozmýšľal o obetovaní života toho, komu nijaká katastrofa nehrozí – teda o obetovaní vlastného života. V mojich očiach sa absenciou tejto úvahy obaja – psychológ aj autor – nevedomky otestovali sami. A výsledok ich testu, ktorý vyplýva spomedzi riadkov premieľajúcich pohnútky ostatných testovaných, vnímam ako oveľa presvedčivejší než všetky ich úvahy o tejto situácii a o ľuďoch v nej. Teda úvahy o tom, že pre človeka je jednoduchšie prehodiť výhybku a zabiť nepriamo, ako zabiť priamo, napríklad zhodením z mosta.

Pravdaže, v tomto prípade treba brať do úvahy, že obaja, psychológ aj autor knihy prostredníctvom príhody, ktorej sú prisúdené len dve východiská a dve riešenia, chcú na základe reakcií testovaných niečo dokázať. Konkrétne to, kde v ľudskom mozgu asi sídli zmysel pre morálku. Ak to miesto v ľudskom mozgu jestvuje, vedci naň nepochybne prídu. Či to bude mať praktický význam a umožní to urobiť nás lepšími, je vo hviezdach. Vo hviezdach však podľa všetkého nie je pud sebazáchovy jedinca, aktívny pri priamom ohrození, a vo hviezdach nie je ani naše sebectvo. Oboje výdatne využívame v každej situácii, ktorá nás ohrozuje, prípadne ohrozuje niekoho z našich bližších či vzdialenejších blížnych. A aj v menej vypätých situáciách, ako je tá z testu dávame pred riešením, ktoré by nás zbavilo morálnej dilemy, teda pred sebaobetovaním, prednosť úvahám, či obetovať päť ľudí, alebo zasiahnuť a obetovať jedného.

Rozhodovať o druhých je zdanlivo ľahšie, ako rozhodovať o sebe. Rozhodovať o sebe totiž môže veľmi často znamenať obmedziť sa. Alebo sa dokonca obetovať. Ľudí schopných takej veľkorysosti nie je veľa. Prax obetovať druhých, alebo aspoň na druhých používať iný meter ako na seba, je však veľmi rozšírená. Slovné spojenie vodu kázať a víno piť nepochybne nevzniklo z metafory, ale z faktu, ktorý sa ľuďom nepáčil, a preto sa stalo súčasťou arzenálu ľudovej múdrosti. Do novodobého arzenálu prísloví či porekadiel možno v ére rýchlych áut prejde spojenie pomalosť kázať a rýchlosť prekračovať, lebo to väčšmi zodpovedá dobe, v ktorej žijeme.

Hovorí sa, že Ja je veľký pán, ale môže to byť zlý sluha. Ak sa to Ja priveľmi vyvyšuje nad menej šťastných či menej mocných, ak priveľmi ignoruje, že jeho nositeľ sa ničím nelíši od tých, nad ktorých sa povyšuje, môže mu to podťať nohy. Kdekoľvek, nielen na pomyselnom moste zo začiatku tejto úvahy, kde rovnaké riešenie na zastavenie nebezpečne sa rútiaceho vozňa, čiže zhodenie vedľa stojaceho človeka na trať môže napadnúť aj tomu druhému.

Menej sebeckosti, menej nadutosti, zato viac férovosti, aj keď uberie z nášho pohodlia, pritom môže priniesť nielen vnútorné morálne uspokojenie. Autorita a úcta hoci aj „len“ za to, že sa kritické situácie nesnažíme riešiť len prostredníctvom iných, ale aj vlastným pričinením, nie je zanedbateľná odmena. Takisto, ako nie je zanedbateľná strata, ak pri dodržiavaní pravidiel používame na druhých iný (rozumej prísnejší) meter ako na seba. Lebo mosty nemusia vždy len spájať, ale aj rozdeľovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984