Reklama
Reklama

Toľko odborníkov!

Mrazivý január. Pokladníčka v Auparku má krátke rukávy, no i tak od tepla vlhké čelo. Kupujem si USB-kľúč, pod pazuchou držím bundu a pot sa mi leje po chrbte. Plynová vojna zúri, ale nás sa nedotkne. Obchody – ako vždy v zime – prekúrené.
Počet zobrazení: 1038

Mrazivý január. Pokladníčka v Auparku má krátke rukávy, no i tak od tepla vlhké čelo. Kupujem si USB-kľúč, pod pazuchou držím bundu a pot sa mi leje po chrbte. Plynová vojna zúri, ale nás sa nedotkne. Obchody – ako vždy v zime – prekúrené.

S chrbtom mokrým ako v augustových horúčavách vychádzam z Auparku. Chodím zásadne peši, z petržalskej strany cez most do mesta, popod Hrad hore do kopca. Chodníky, kedysi postavené pre ľudí, sú plné zaparkovaných áut, stoja tesne pri múroch a plotoch. Voľno je len pred garážami, tam sú však chodníky prerobené na príjazdové cesty. S chodcami sa nepočíta, mestských policajtov nevidno. Starú cestu lemujú nové domy. Boháči v sklenených škatuliach tuho kúria. Čím väčšia škatuľa, tým väčší bazén. Fitko. Plazma. Chladnička, mraznička, sušička, pred škatuľou tereniak, limuzína, kombíčko. Nenásytné zvery, ktoré nenásytne žerú. Plyn, elektrinu, benzín, naftu. No a? Kto na to má, ten má, čo mňa do toho?

Premýšľam nad úvahami analytikov, ako nám vnucujú predstavy svojej istoty. Ak netečie plyn ukrajinským potokom, narazíme si iný. Bezpečnejší. Z Iránu, z Azerbajdžanu, cez Kaspické more, cez Turecko, cez Maďarsko. Čo potok, to istota... Ak hrozí tma, kúpime elektrinu vo Francúzsku, Nemecku, alebo hoci aj v Tramtárii. Čo je dnes bezpečné, keď sa tovar stáva prostriedkom vydierania? A čo bude nasledovať potom? Platenie výkupného? Akými prostriedkami? Podľa horoskopu starých Mayov nastáva rok zemetrasení. Grécko a Bulharsko, Litva a Lotyšsko, ba aj chladný Island pocítili prvé záchvevy. Demonštranti nežiadajú politickú slobodu, ale slobodu žiť a prežiť. Zázračné „reformy“ ich ožobráčili. Proti demonštrantom policajti, vodné delá, slzotvorný plyn. Slovenské médiá o nepokojoch informovali kuso, niektoré vôbec nie. Tie vzbury majú svoju ničivú hĺbku, a treba sa ich obávať. Kým ich nepustíme do televízie, ako keby ani neboli. No ony sú, a hrozia. Žiaden zamat, ak sú ľudia hladní, ak im je zima a strácajú strechu nad hlavou.

Opäť si otváram knihu Stefana Zweiga Svet včerajška. „Ak sa pokúšam nájsť primeranú definíciu čias pred I. svetovou vojnou, keď som vyrastal, dúfam, že budem najpresnejší, ak poviem: bol to zlatý vek istoty,“ píše tento kronikár habsburskej monarchie. „V tejto dojímavej dôvere, že si každý môže zabarikádovať svoj život, upchať i tú najmenšiu štrbinku pred akýmkoľvek vpádom osudu, spočívala napriek všetkej solídnosti a skromnosti nazerania na život, veľká a nebezpečná spupnosť. Devätnáste storočie so svojím liberalistickým idealizmom bolo úprimne presvedčené, že je na priamej a neomylnej ceste k najlepšiemu zo všetkých svetov. Ľudia s pohŕdaním hľadeli na predchádzajúce epochy, ich vojny a núdzu a revolty ako na časy, keď bolo ľudstvo ešte nedospelé a málo osvietené. Teraz však bude už len záležitosť desaťročí, kým sa definitívne prekoná posledné zlo a násilie.“

A potom...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama