Sloboda zekov a spomienky na Stalina (3)

Nikita Chruščov neobmedzil obžalobu zo zločinov na členov komunistickej strany, ako to robil pri predošlých príležitostiach. Chruščovove iniciatívy na zjazdoch v roku 1961 rozpútali nebývalý trojročný boj medzi „priateľmi a nepriateľmi“ destalinizácie.
Počet zobrazení: 1426
12NikitaChruscov_kugarov-m.jpg

Nikita Chruščov neobmedzil obžalobu zo zločinov na členov komunistickej strany, ako to robil pri predošlých príležitostiach. Chruščovove iniciatívy na zjazdoch v roku 1961 rozpútali nebývalý trojročný boj medzi „priateľmi a nepriateľmi“ destalinizácie. Uvoľnená cenzúra dovolila historikom kritizovať celú Stalinovu éru, a to aj dosiaľ sväto-svätú kolektivizáciu a vedenie vojny. Po zjazde v roku 1961 za kulisami však už rástla rezistencia voči Chruščovovej destalinizácii. Skončili sa rehabilitácie, ktorých bolo za Chruščova 700- až 800-tisíc. Nasledovali aj ďalšie neúspechy. Napriek Chruščovovej podpore nedostal Alexander Solženicyn Leninovu cenu za literatúru, čo Solženicyn považoval za „generálnu skúšku povstania proti Nikitovi“. Navrhnutý pamätník Stalinových obetí nepostavili.

Keď v októbri 1964 Ústredný výbor zvrhol Nikitu Chruščova, formálne obvinenie nespomenulo Stalinovu otázku. Zameralo sa na zlyhanú ekonomickú a zahraničnú politiku 70-ročného Chruščova, na jeho za zlé označené reorganizácie, a jeho náladové správanie a odmietavý postoj voči „kolektívnemu vedeniu“. No centrálnym faktorom bol jeho antistalinovský prístup k minulosti a prítomnosti. Tento bol hnacou silou jeho desaťročnej snahy reformovať sovietsky systém a teraz sa skončil prudkým konzervatívnym zvratom oficiálnej a ľudovej mienky.

Nová móda
Boli aj viditeľnejšie náznaky. Suslov predniesol podrobnosti obvinenia a Mikojan bol jediný člen ústredného výboru, ktorý sa pokúsil Chruščova brániť. (Pri tajných rozhovoroch pred formálnym zasadaním obvinili Chruščova, že „očierňoval Stalina až za hranice slušnosti.“) Všetky pochybnosti boli vyvrátené, keď nové vedenie oznámilo, že je koniec antistalinovskej politiky vo veciach minulosti a obnovilo diktátorovu historickú reputáciu. Isté je, že ľudia, ktorých sa to osobne týkalo, porozumeli zmyslu Chruščovovho zvrhnutia. (Solženicyn ho považoval za „malú Októbrovú revolúciu“ a začal pašovať svoje rukopisy do zahraničia.) Kým Berijovi ľudia vo väzení jasali, navrátilcom z gulagu bolo jasné, že „rehabilitovaní už nie sú v móde“.

Nasledujúci štatút navrátilcov z gulagu určovali v sovietskom a postsovietskom Rusku menlivé oficiálne hodnotenia Stalina a Chruščova, a to silami raz reformizmu, inokedy konzervativizmu. Na obranu existujúceho poriadku potrebovala nová konzervatívna Brežnevova vláda hrdinskú stalinskú minulosť, ktorá položila základy systému. Preto urobila koniec Chruščovovým odhaľovaniam a rehabilitáciám, vyňala ho zo schválenej oficiálnej histórie a modernizovala Stalinovu rolu zabudnúc na teror a zdôrazňujúc vojnové víťazstvo. (V roku 1970 na jeho hrobe za Mauzóleom postavili lichotivú bustu.)

Znovuzrodenie Stalina
Archívy svedčia¸ ako Chruščovovi nasledovníci opovrhli politikou svojho patróna a jeho zekov. V roku 1974 bol Solženicyn zatknutý a potom vyhostený zo Sovietskeho zväzu. Brežnevov ústredný výbor vyčítal Chruščovovi v súkromných hovoroch jeho „sociálny miš-maš“. Suslov sa sťažoval, že „ešte stále sme neeliminovali všetky zlé dôsledky Chruščovových činov.“ Podľa Brežneva bol Solženicyn za Stalina právom uväznený a „rehabilitovaný bol vlastne dvomi ľuďmi: Šatunovskou a Snegovom“. V roku 1984, v predvečer Gorbačovovho príchodu k moci, politbyro súkromne zastávalo názor, že Chruščov zbavil obete viny „ilegálne“ a povolil „hanebné ohováračky Stalina.“

V priebehu dvadsiatich rokov medzi Chruščovom a Gorbačovom boli policajti éry teroru prepustení z väzení s dobrými penziami, no mnohí „z rehabilitovaných sa prestali cítiť rehabilitovanými“, vraveli viacerí mne a mojim známym. Väčšina z nich si žije konformistickým životom a dávajú im pokoj, ale značný počet súhlasí s Antonovom-Ovsejenkom: „Každý čestný človek má povinnosť napísať o Stalinovi pravdu. Je to povinnosť voči tým, čo umreli jeho rukami, pre tých, čo prežili tú temnú noc a pre tých, čo prídu po nás.“ Koncom 60-tych a v 70-tych rokoch 20. storočia niektoré obete využili svoje postavenie a usilovali sa hovoriť pravdu v cenzurovaných médiách; medzi nimi oslavovaný spisovateľ Trifonov a populárny dramatik Michail Šatrov, ktorého otca zastrelili a matku poslali do gulagu. Iní písali len „do zásuvky“, a ďalší nechávali svoje spisy s témami „zločinu a trestu“ obiehať ako samizdaty či publikovať v zahraničí. Niektorí sa stali vedúcimi reprezentantmi verejného disentu, napríklad Andrej Sacharov; rodičia jeho manželky boli obete.

Chruščov mi vrátil život
Ak berieme do úvahy ich vek a roky strádania, väčšina navrátilcov sa pravdepodobne nedožila veľkého obratu za Gorbačova. Jeho vyhláseným poslaním bolo nahradiť stalinský systém demokratickým, to znamená, že mal na pretras predložiť celú zločinnú históriu. A tak koncom 80-tych rokov zaplavila sovietske médiá vlna článkov, románov, divadelných hier, filmov a televíznych reportáží. Hoci väčšina z nich volala po národnom „pokání“, výsledkom nebol „druhý Norimberg“, po ktorom volali niektorí radikáli, ale predsa len mediálny súd nad stalinizmom; v jeho čele sa vytvorila nová spoločnosť Pamäte, inšpirovaná Chruščovovým nesplneným návrhom. (Jeden z jej zakladateľov, Arzenij Roginskij, bol tiež synom obete.)

Kým tlač v znamení glasnosti vyhľadávala skôr „katov na penzii“, Stalinove obete sa predstavovali pri podujatiach na pamäť „národných mučeníkov“. Jedno z prvých, už v roku 1989, si uctilo Chruščova. V preplnenej sále bolo veľa zekov, niektorí plakali. Väčšinou poznali tmavé stránky Chruščovovej kariéry – mal krv na rukách, nepovedal celú pravdu o minulosti a po roku 1953 aj on vydával represívne príkazy. Nezmenšilo to ich vďačnosť: „Chruščov mi vrátil život.“ Medzi rokmi 1987 a 1990 Gorbačov oficiálne rehabilitoval ďalší milión jednotlivcov a potom osobitným dekrétom všetky ostatné Stalinove obete. Reagujúc na tieto akcie ho Gorbačovovi nepriatelia zvykli obžalúvať, že jeho antistalinizmus sa zakladá „na ideológii bývalých zekov“. Čiastočne je to pravda: Väčšina jeho blízkeho okolia boli Stalinove obete, vrátane jeho samotného; Gorbačovovho starého otca zatkli v roku 1930; starého otca jeho manželky zastrelili. No napriek všetkej pozornosti a sľubom, ktoré dal Gorbačov Stalinovým obetiam, mnohí prežívajúci ostali žiť v biede. Keď v roku 1991 jeho vláda krachovala a rozpadávala sa, stratila schopnosť poskytnúť náhrady, ktoré uzákonila.

Nové Rusko a hrdina Stalin
Pomotaný štatút obetí sovietskej éry pokračoval v postsovietskom Rusku. Boris Jeľcin, jeho prvý prezident, formálne zbavil viny všetkých občanov, ktorým sa vyčítalo niečo politické od roku 1917, nielen za Stalina; týkalo sa to aj ich detí, ktoré mohli žiadať finančnú náhradu. Okrem toho vyhlásil Pamätný deň obetí a vydal zákon, podľa ktorého mali obete a ich príbuzní prístup k tajným spisom, ktoré sa ich týkali. Vo všeobecnosti sa stali udalosti obdobia teroru familiárnym znakom postsovietskej ľudovej kultúry, a to vrátane jej hlavného média, televízie. Zo spoločnosti Pamäť sa vyvinula celoštátna ustanovizeň, sponzorujúca pamätníky vo viacerých sídlach gulagov a produkujúca dokumentárne štúdie o obetiach a páchateľoch. V roku 2004 Antonov-Ovsejenko, medzitým už 90-ročný muž, konečne otvoril s pomocou starostu Moskvy malé a málo známe (dosiaľ jediné) Múzeum dejín gulagu.

Negatívnou stránkou situácie je skutočnosť, že stále sa zmenšujúci počet prežívajúcich zekov nedostal za stratené roky života a majetky náhradu, ktorá by stála za reč. Od roku 1993 zažil záujem o Stalinov teror a jeho obete „katastrofálny úpadok“ a národný pamätník, navrhnutý ešte v roku 1961 Chruščovom a schválený koncom 80-tych rokov stále nepostavili. Začiatkom 21. storočia sú prostalinovské postoje na postupe tak v oficiálnych kruhoch, ako v ľudovej mienke; vzrastá počet vylepšovaných reputácií odpudzujúcich bossov NKVD a vyslovených zapieračov gulagov; Chruščov upadá do polozabudnutia, iba neostalinisti ho očierňujú. Čím častejšie sa hovorí, a možno aj verí nezmyslu, že všetci zekovia gulagu boli obyčajní kriminálnici, pretože predsa „Stalin neutláčal žiadneho slušného občana.“

Rozporuplný Vladimír Putin Väčšina západných pozorovateľov pripisuje postsovietske postoje priaznivé Stalinovi vzrastajúcej autoritatívnej vláde Vladimíra Putina, bývalého dôstojníka KGB, ktorý sa stal ruským prezidentom v roku 2000. Hoci sa tento problém za Putina rozrástol, mnohé jeho prvky majú svoj počiatok už v 90-tych rokoch za Jeľcina, keď boli sociálne a ekonomické ťažkosti primárnymi zdrojmi od ožívajúcich prostalinovských citov cez rehabilitáciu KGB až po úpadok demokratických praktík. Antistalinizmus sa za Putina nepotláčal. Prístup k relevantným archívom bol síce mierne sťažený, ale pretrvával; publikovali sa zväzky odhaľujúcich materiálov o ére teroru; premenovaná KGB (FSB) pokračovala v praxi naštartovanej za Gorbačova a stretla sa s niektorými zo svojich obetí; niektorým dokonca vzdala česť; pre televíziu sa robili, a v štátom kontrolovanej televízii ukazovali filmy založené na podklade populárnych protistalinovských románov, vrátane Solženicynových. Putinova úloha bola teda v tomto ohľade kontroverzná. Na jednej strane vydal široko publikované vyhlásenie v prospech jednej učebnice, ktorá podáva priaznivý obraz stalinských 30-tych rokov a samotného Stalina. Na druhej strane bol jeden z prvých činov jeho prezidentského úradu, že nariadil prehĺbené štúdium zločinov Stalinovej éry; dva z posledných činov v roku 2007 boli tie, že osobne odovzdal vyznamenanie Solženicynovi, ktorému sa neskôr usporiadal ekvivalent štátneho pohrebu; a že sa zúčastnil spomienkovej slávnosti na obete ohavnej NKVD na mieste jej vražedných polí, ktoré je súčasne cintorínom – bolo to po prvý raz, čo sa ruský líder niečoho podobného zúčastnil.

Dve Ruská
Protirečenia v Putinovom správaní reflektujú hlbokú roztržku Ruska v otázke stalinskej minulosti. Nové vedenie štátu Medvedev-Putin s ňou bude konfrontované tak alebo onak z najmenej troch dôvodov. Po prvé, hoci už žije len málo navrátilcov z gulagov, Rusko ostáva krajinou potomkov Stalinových obetí; podľa nedávneho prieskumu ide o 27 percent občanov. Po druhé, ako sa opakovane ukázalo pri päťdesiatom piatom výročí diktátorovej smrti, neexistuje štatút politickej hranice pre historické zločiny tejto veľkosti. A po tretie, napriek súčasnej vonkajšej stabilite existuje slabý konsenzus medzi ľudom a elitou o súčasnosti a budúcnosti štátu, sčasti preto, že je taký malý aj v pohľade na stalinistickú minulosť. Vo všetkých troch aspektoch sága obetí prežíva.

Text bol uverejnený na internetovej stránke časopisu The Nation 15. septembra 2008
Preložil Rastislav Škoda


Zek je výraz, ktorý sa v ruskej hovorovej reči zachoval ako označenie pre väzňa z čias výstavby Bielomorsko – baltického kanálu. Pôvodne to bola skratka výrazu „zaključonnyj kanaloarmejec“ – uväznený vojak kanála. Výraz bol vytvorený ako analógia k už existujúcim výrazom „krasnoarmejec“ – vojak Červenej armády, či „trudoarmejec“ – vojak pracovnej armády. Termín zak sa pripisuje Lazarovi Koganovi v nasledujúcom príbehu: Keď v roku 1932 navštívil Anastasij Mikojan tzv. Belomorstroj, výstavbu Bielomorsko-baltického kanálu, pýtal sa ho dozorca Kogan, ako by mali byť nazývaní tamojší robotníci – trestanci a navrhol výraz „kanaloarmejec“. Mikojan súhlasil. V dokumentoch sa používala skratka zeka, ktorá sa vyslovovala ako zek. Zdroj: wikipedia

Stephen F. Cohen je profesor ruských štúdií na New York University a spolu s Katarinou van den Houvel autor knihy Voices of Glasnost: Conversations with Gorbachev’s Reformers (Hlasy glasnosti: Rozhovory s Gorbačovovými reformátormi). Zároveň je autorom knihy Failed Crusade: America and the Tragedy of Post-Communist Russia (Zlyhané križiacke ťaženie: Amerika a tragédia postkomunistického Ruska).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984