Iránske prezidentské voľby: pripravuje sa duel
V júnových prezidentských voľbách v Iráne sa proti sebe postaví bývalý prezident Muhammad Chátámí a súčasný Mahmúd Ahmadinedžád. Nádejou Chátámího sú Iránci, ktorí túžia po zmene zahraničnopolitického kurzu.
Šesťdesiatpäťročný politik, do ktorého vkladajú nádeje umiernené a reformné sily, vstúpil do predvolebného boja váhavo. Po predchádzajúcich politických neúspechoch sa na niekoľko rokov stiahol z verejného života a kandidatúru prijal len pod tlakom: „Bolo by zlé povedať nie, keď od vás chce každý počuť áno.“ Jeho podporovatelia zozbierali tisíce podpisov, presviedčali ho, že on jediný je schopný poraziť Ahmadinedžáda a vyviesť tak krajinu z izolácie, do ktorej ju dostal radikalizmus a atómová politika súčasného prezidenta.
Pred islamskou revolúciou Ajatolláha Chomejního v roku 1979 bol Chátámí na čele Islamského centra v Hamburgu a angažoval sa v exilovej iránskej politike. Po prevrate sa vrátil do Teheránu a stal sa ministrom kultúry. V čase, keď si radikálne náboženské krídlo upevňovalo postavenie voči iným skupinám vedúcim revolúciu proti šachovi, bol jednou z popredných postáv opozície voči rastúcej moci konzervatívneho kléru. V roku 1992 musel kvôli liberálnej politike odísť z úradu, na politickú scénu sa však vrátil vo veľkom štýle v roku 1997, keď vyhral 70-percentnou väčšinou prezidentské voľby. Podporili ho najmä mladí ľudia a ženy.
Veľké očakávania Ak sa Chátámí do politického zápasu, ktorý vyvrcholí 12. júna, zapojí naozaj naplno, môže Ahmadinedžáda poraziť. Proti jeho radikálnemu populizmu môže postaviť svoj intelekt, vďaka ktorému je v krajine veľmi rešpektovaný; ale aj náboženskú autoritu – v šiítskom posvätnom meste Qom študoval teológiu a v Isfaháne filozofiu. Jeho výhodou tiež bude, že sociálne a ekonomické reformy, ktoré sľuboval súčasný prezident, nepriniesli krajine prosperitu a chudobnejším vrstvám bohatstvo. Aj po období rekordne vysokých cien ropy trápi štát takmer 30-percentná inflácia a vysoká nezamestnanosť. Najmä mladí ľudia cítia odcudzenosť a bezperspektívnosť, čo silne konzervatívna kultúrna a spoločenská politika súčasného režimu ešte zhoršuje.
To však samozrejme nezaručuje, že ich prirodzenou voľbou bude Chátámi. Predchádzajúca politická skúsenosť je pre neho výhodou, no súčasne aj veľkým bremenom. V období zastávania prezidentskej funkcie sa stihol poučiť, že aj ako hlava štátu má obmedzený manévrovací priestor. Jeho pokusy o demokratizáciu režimu a liberálnejšiu politiku narazili na konzervatívnych klerikov okolo Ajatolláha Chomejního. Ich vplyv v domácej a zahraničnej politike je stále veľký – právomocou schvaľovať „morálnu“ kvalifikáciu kandidátov do volieb môžu ľahko odstaviť politikov, ktorí sa im nepáčia. Z parlamentu tak môžu odstaviť reformistov a liberálov a urobiť z legislatívy opozíciu prezidentovi. Pre mnohých Chátámího stúpencov bolo sklamaním, že sa nedokázal voči mulláhom presadiť. Hoci by ho v júnových voľbách určite volili ako „menšie zlo“ oproti súčasnej hlave štátu, bude ich musieť najprv presvedčiť, že sa voliť vôbec oplatí.
Nízka volebná účasť už Chátámímu podrazila nohy v roku 2005. Nevoliči sklamaní z nenaplnených sľubov ostali doma, a tým darovali víťazstvo Ahmadinedžádovi, ktorý sa mohol spoľahnúť na tvrdé jadro konzervatívneho elektorátu a na motivovaných Iráncov presvedčených jeho radikálnym populizmom.
Barometer nálad Prípadné víťazstvo Muhammada Chátámího by dávalo veľkú nádej na uvoľnenie v napätých vzťahoch jeho krajiny s USA a EÚ – najmä po zmenách v Bielom dome a novom kurze, ktorý voči Iránu ohlásil prezident Barack Obama. Jeho „dialóg civilizácií“ môže byť platformou, na ktorej konštruktívne rokovania nahradia doterajšie hrozby vojenských útokov či konšpiračné teórie o „darebáckych štátoch“. V tejto oblasti by mu mohli nechať konzervatívni klerici voľnejšiu ruku.
Horšie to bude vo vnútornej politike. Presadzovanie princípov právneho štátu, sociálne reformy a vytváranie otvorenejšej spoločnosti s liberálnejším kultúrnym a politickým životom a slobodnejšími médiami narazia na odpor. Konzervatívne sily, ktoré ovládajú políciu a justičný aparát, sa môžu brániť zatýkaním jeho reformných nasledovníkov, raziami, zatváraním médií a ďalšími akciami proti umiernenému krídlu.
Chátámího krídlo chce liberalizáciu v rámci existujúceho systému, postupné otváranie islamského štátu. Mnohí mladí ľudia v Iráne, ktorým je súčasný režim odcudzený, však majú radikálnejšie predstavy. Výsledok júnových volieb bude závisieť od toho, či budú ochotní prijať „starých reformátorov“ ako menšie zlo. Ak nie, konzervatívci vyhrajú, no veľa dôvodov na radosť mať nebudú. Bude to totiž znak rastúceho odcudzenia a možno aj radikalizácie, ktoré môžu podkopať islamský režim omnoho rýchlejšie než Chátámího reformy.
Autor je stálý spolupracovník Slova
