Mať G(g)uráž
Matka Guráž, naša mať na najhoršie časy. Naveky. Naveky, pretože guráž žiť musí v sebe človek dolovať stále. Naveky, lebo sú žiaľ, večné aj vojny, čo zrodili matičky Guráže. Ženy, ktoré musia mať mimoriadnu guráž prežiť, aby prežili aj ich deti. Ženy, ktoré vojne držia palce, lebo im dáva obživu a ktoré ju zároveň nenávidia, lebo berie život.
V tomto zmysle možno za večného označiť aj jedného z najvýznamnejších divadelných autorov 20. storočia Bertolta Brechta, ktorý svojou Matkou Guráž nastavil zrkadlo ľudskej pažravosti vo všetkých jej podobách. A Slovenské národné divadlo ju v naštudovaní hosťujúceho režiséra Martina Čičváka, dramaturga Martina Kubrana, scénografa Toma Cillera, s kostýmovou výtvarníčkou Marijou Havran(ovou) uviedlo v premiére 31. januára veľmi aktuálne. V čase, keď sa svet znova začína topiť v kríze, a keď dejepisom trochu podkutí ľudia uvažujú, či to bude jedna z tých obrovských – celosvetových kríz, z ktorých sa ľudia nevedeli (alebo nechceli?) dostať inak ako vojnami. Ľudským besnením, ktoré zo svojho repertoáru nevynechá nikoho.
Živý orchester uprostred scény v naštudovaní Petra Kofroňa pod vedením Antona Popoviča vyjadruje v predstavení vojnový huriavk až nepríjemne verne. A tak isto, teda trochu kakofonicky, trochu preexponovane, akoby so strachom z vojny v pätách, vyznievajú aj piesne Paula Dessaua v podaní hlavných protagonistov. A rovnako sa k divákom obracia aj matka Guráž Emílie Vášáryovej. Trochu kakofonicky, trochu preexponovane, s bolesťou, ktorú si pripúšťa, ako sa raz o takomto prežívaní životných úderov vyjadrila herečka Zita Kabátová, „len po kolená“. Navonok „po kolená“, ako vnútri, nevie nik. Tak žije svoj život veľa matiek. Mlčiaci krik jej drobnej nemej Katrin v podaní Táne Pauhofovej je naliehavejší a hlasnejší. Počiatočné hrdinstvo aj neskoršie bolestivé poznanie syna Eilifa (Robert Roth) tiež. Podobne ako premeny človeka nemilosrdne presne glosujúca Ivette Poitierová Moniky Hilmerovej. A výsledok? Ako hovorí v bulletine Emília Vášáryová: „Nepoučíme sa. Zmierujeme sa s osudom. Lebo to je asi údel človeka.“
Naozaj?
