Odpútajte sa, prosím! alebo Smrť rigidite
Nič nie je pravda, všetko je dovolené.
Hassan-i-Sabbah
Chaos, ktorý ovládol spoločenskú realitu potom, ako sa systém dostal do problémov, pred nami otvára široké pole možností. Krízu kapitalistického spoločenského systému nemusíme chápať výhradne ako katastrofu, pretože ju môžeme zároveň vnímať ako príležitosť. To samozrejme neznamená, že budeme zľahčovať a ignorovať osobné katastrofy, ktoré kríza nepochybne spôsobí. Práve naopak, pri hľadaní odpovede na otázku, ako z krízy von, bude nevyhnutné nespútanú energiu, ktorú ľudská nespokojnosť vygeneruje, usmerniť spôsobom umožňujúcim zachovať a prehĺbiť osvietenské civilizačné hodnoty.
Máme príležitosť odvrhnúť všetko nehumánne, čo nám neoliberálna forma kapitalizmu vnútila a vyhnúť sa deštruktívnym riešeniam, aké podobná kríza svetu priniesla v prvej polovici dvadsiateho storočia. Úspech závisí predovšetkým od toho, či nespokojnosť pozitívne pretvoríme na impulz, ktorý oslobodí ľudskú kreativitu a spustí spontánne aktivity v (zatiaľ) paralyzovaných miestnych komunitách.
Sociálna demokracia na rázcestí
Veľmi dôležité pre vývoj spoločenskej situácie bude, k akej politike sa prikloní tradičná sociálna demokracia. Keď sa pozrieme na politické zmeny v Európe počas posledných tridsiatich rokov, ukazuje sa, že sociálnodemokratické strany boli takmer celý čas v hlbokej defenzíve, viedli politiku neustálych ústupkov a niektoré sa stali dôležitým systémovým prvkom alebo dokonca hlavnou hybnou silou neoliberálneho kapitalizmu. To posledné platí predovšetkým o britskej Labour party pod vedením Tonyho Blaira. Počas jej vlády sa vo Veľkej Británii zvýšila nerovnosť medzi ľuďmi, znížila sociálna mobilita a zhoršil sa prístup chudobnejších ku kvalitnému vzdelaniu. Posledné Blairove roky vo vláde poznačila militantná imperialistická zahraničná politika, ktorú sprevádzalo zavádzanie represívnych „protiteroristických“ zákonov. Nič z toho kedysi nepatrilo medzi priority politiky sociálnej demokracie. Vo väčšine európskych krajín sa sociálnodemokratické strany pokúšali predovšetkým o obranu sociálnych práv občanov, na ktoré tvrdo útočili neoliberálni ideológovia a politici. Politike ústupkov sa podriadili aj tie strany, ktoré mali silnú ľudovú podporu. Jedným z dôsledkov nedôvery v silu tradičných sociálnodemokratických strán bolo v poslednom desaťročí ich štiepenie, vznik nových ľavicových strán a ich vstup do parlamentov. Dobrým príkladom je vzostup nemeckej strany Die Linke, holandskej Socialistickej strany alebo gréckej Koalície radikálnej ľavice (SYRIZA).
Vo východnej Európe komplikuje pozíciu sociálnodemokratických strán skúsenosť s reálnym socializmom a vznik veľmi vulgárnej ideológie antikomunizmu. Takmer každý pokus o posilnenie sociálnodemokratickej politiky sa v jej rámci bez ohľadu na jeho faktické dôsledky interpretuje ako návrat k diktatúre. Výborným príkladom je nedávny súboj o „slobodu slova“ na Slovensku. Vláda Smeru sa pokúsila zavedením silnejšieho práva na odpoveď čiastočne zrovnoprávniť väčšinu ľudí s majiteľmi médií, inzerentmi a novinármi pri prístupe k verejnému mediálnemu priestoru. Korporátne médiá spustili kampaň, ktorá mala verejnosť presvedčiť, že sa vláda snaží obmedziť slobodu slova. Nová zákonná úprava platí už niekoľko mesiacov a je jasné, že sloboda slova žiadnym spôsobom neutrpela. Klamári však pri presadzovaní svojho úzko skupinového záujmu úspešne poškodili povesť sociálnej demokracie (aspoň u časti populácie). Deštrukcia sociálnych systémov v krajinách bývalého východného bloku očividne aj pre túto zhubnú ideológiu prebehla rýchlo a prakticky bez odporu. V porovnaní s krajinami východnej Európy je dnes väčšina z pätnástich krajín pôvodnej EÚ socialistická. Ak chcú tradičné sociálnodemokratické strany prispieť k humánnemu prekonaniu krízy, mali by sa vrátiť k svojim koreňom a zbaviť sa strachu z presadzovania socialistických myšlienok pri riešení spoločenských problémov. Inak im neustále bude hroziť marginalizácia alebo prerod na populistické elitárske strany, ktorých programy a rétorika budú v priamom rozpore s ich činmi. Analogický proces má za sebou napríklad čínska Komunistická strana.
Spupnosť neoliberálov i sociálnych demokratov
Systém, ktorý práve kolabuje, je v rozpore so záujmami väčšiny svetovej populácie. Pravicové riešenia žiadny posun k lepšiemu neponúkajú. V lepšom prípade by ich výsledkom bolo zachovanie status quo, o horšom sa ani neoplatí špekulovať. Veď komu môže vyhovovať spoločenské usporiadanie, ktoré dokáže v priebehu zopár mesiacov pripraviť o prácu milióny ľudí? A komu by vyhovovalo niečo ešte horšie? Navyše, časť pravice tvrdí, že kríza je „normálna“ súčasť systému a mali by sme ju nechať prebehnúť bez zásahov až do konca. V podstate to znamená, že na osudoch miliónov ľudí nezáleží. Záleží len na tom, aby sa „ozdravený“ systém v plnej sile vrátil a pokračoval v „prirodzenom“ chode, až kým pri ďalšej „normálnej“ očistnej kríze znovu neoberie ľudí o prácu. A tak ďalej, zrejme „na večné časy“. Preto sa radšej skúsme pozrieť na riešenia, ktoré by mohli byť prospešné aj pre väčšinu ľudí.
V chaotickej situácii nemá zmysel rigidne trvať na tradičných riešeniach. Koniec krízy je v nedohľadne a zatiaľ nedokážeme odhadnúť, aká veľká časť svetového hospodárstva jej padne za obeť. V tomto kontexte môže mať príklon ku keynesiánskym rozvojovým impulzom pri podpore vytvárania pracovných miest v podobe obrovských vládnych investícií do budovania verejných stavieb rovnako kontraproduktívne, nestabilné a krátkodobé výsledky ako neoliberálne nafukovanie rôznych bublín. Slovenská sociálnodemokratická vláda sa napríklad rozhodla, že podporí výstavbu diaľnic. Na nejaký čas to samozrejme môže priniesť veľkému počtu ľudí prácu. Mali by sme si však položiť otázku, nakoľko budú postavené diaľnice užitočné, keďže hlavným dôvodom pre ich výstavbu je predovšetkým rozvoj medzinárodného obchodu a individuálnej automobilovej dopravy, ktoré môže kríza úplne zdecimovať. A keď po niekoľkých rokoch výstavba skončí, diaľničná bublina praskne a problém so zamestnanosťou sa môže vynoriť znovu. Takéto projekty majú len krátkodobý význam a je nevyhnutné, aby ich dopĺňali opatrenia, ktoré budú vytvárať stabilnú, dlhodobú a udržateľnú zamestnanosť.
Neoliberálne a tradičné sociálnodemokratické riešenia majú niekoľko spoločných negatívnych čŕt. Vytvárajú megalomanské projekty, v ktorých sa prejavuje určitá spupnosť ľudského rozumu. V prípade neoliberalizmu je paradoxné, že práve jeden z ideových jeho otcov – zakladateľov, F. A. Hayek, túto spupnosť, ktorú nazval konštruktivistickým racionalizmom, veľmi tvrdo kritizuje. V čom spočíva táto hubris? Práve v prílišnej viere v ľudský rozum a preceňovaní jeho schopností pri rozhodovaní o usporiadaní veľkých spoločenských celkov. Etatistická ľavica tejto viere vždy podliehala pri posilňovaní štátu a centralizácii rozhodovacích právomocí. Neoliberálna pravica zas pri konštruovaní globálnych inštitúcií. Oba tieto postupy viedli k odtrhnutiu ekonomiky od skutočných ľudských potrieb. Podobným megalomanským postupom sa musíme vyhnúť a transformovať ekonomiku tak, aby viac neslúžila obmedzeným záujmom globálneho kapitálu alebo všemocnej strany, ale skvalitňovaniu ľudského života a komplexnému rozvoju spoločnosti. Rovnako nesmieme zabúdať, že spupnosť týchto predstáv priviedla svet na pokraj ekologickej katastrofy, ktorá ohrozuje prežitie nášho a mnohých ďalších biologických druhov.
Viac ľudskosti
Akú pozitívnu úlohu tu môže zohrať sociálna demokracia? Ak nájde odvahu posunúť sa smerom „doľava“ k socialistickým, libertariánskym alebo anarchistickým myšlienkam, môže zabrániť násilným otrasom a zachrániť humanistický odkaz osvietenstva. Odvahu bude potrebovať, pretože pri tom bude musieť čeliť vplyvným ideológiám konzumerizmu, industrializmu a globalizmu. Ak sa jej to nepodarí, môžeme čeliť hrozbe krvavých vojen, revolúcií alebo nastoleniu neľudskej diktatúry (napríklad v podobe čínskeho kapitalizmu s prvkami otrokárstva alebo niektorej z verzií fašizmu). Krajnou možnosťou je úplný rozklad spoločnosti, v globálnom meradle je však tento scenár celkom nepravdepodobný.
Základnými princípmi nového ekonomického usporiadania by mali byť ekonomická diverzita a ekonomická subsidiarita. Diverzita je dôležitým prvkom stabilných a udržateľných systémov. Najlepšie to vidíme na príklade biologických systémov, ktoré sú vďaka nej flexibilné a úspešne dokážu prežívať veľmi dlhý čas. Nerešpektovanie diverzity vytvára nestabilitu – dobre to vidieť na príklade slovenskej ekonomiky, ktorá sa v priebehu posledných desiatich rokov stala celkom závislá od automobilového priemyslu. Stačí, aby sa do problémov dostala len jedna z mamutích automobiliek a Dzurindov ekonomický „zázrak“ sa okamžite otriasa v základoch. V prípade ekonomiky, v ktorej pôsobí množstvo menších podnikov v rôznych výrobných odvetviach, by podobná situácia nastať nemala. Rovnako dôležité bude prehodnotiť systém medzinárodného obchodu. V mnohých odvetviach hospodárstva spôsobilo rozvíjanie globálneho obchodovania katastrofálne škody. Najhorším príkladom je zrejme medzinárodný obchod s potravinami, ktorý na jednej strane umožnil niekoľkým korporáciám dosiahnuť astronomické zisky, na druhej strane však zlikvidoval poľnohospodárstvo v mnohých rozvojových krajinách. Jedným zo sprievodných znakov prekvitajúceho potravinárskeho biznisu sa tak stal rekordný počet samovrážd indických farmárov. Rozvoj lokálnych ekonomík by mal mať jednoznačne prednosť pred podporou medzinárodného obchodu. Miestne ekonomiky by mali byť pod kontrolou miestnych komunít. Zabezpečila by sa tak ich ochrana pred nežiaducimi dôsledkami výroby. Spolu s rozvojom ekonomickej demokracie a subsidiarity by sa mala prehĺbiť aj politická demokracia. Okrem toho, nezmyselné prevážanie výrobkov, ktoré si dokáže miestna komunita zabezpečiť sama, po celej planéte, spôsobuje zbytočné ekologické škody, zvyšuje nerovnosť medzi ľuďmi a prospech z toho má len zopár vlastníkov globálnych korporácií.
Potrebná kreativita
Ohromný potenciál, ktorý by sa dal pri prekonaní krízy použiť, v sebe skrývajú rôznorodé organizácie občianskej spoločnosti. Vlády ich však často považujú za svojich nepriateľov. Rozumná vláda by sa mala usilovať túto averziu prekonať. Pre sociálnodemokratickú vládu, ktorá sa dokáže vzdať politiky „tretej cesty,“ by to mal byť logický krok. Ak sa jej to nepodarí, nemala by aspoň aktivity týchto organizácií brzdiť. Historická skúsenosť však hovorí, že sa na to nemôžeme spoliehať. A tak môže podstatná časť aktivity pri prekonávaní najhoršieho obdobia spočinúť na pleciach týchto veľmi obetavých ľudí. Práve teraz vzniká priestor na zapojenie širšej verejnosti do množstva rôznorodých plánov, ktoré majú mimovládne organizácie rozpracované. Ľuďom k precitnutiu sa z otupenosti, ktorú kapitalistická kultúra prináša, môže často stačiť len nápad, či prvý impulz. Rovnako netreba podceňovať spontánne aktivity, ku ktorým sa sami odhodlajú. Skvelým príkladom je zaberanie tovární v Argentíne. V situácii, keď pre kapitál prestane byť podnikanie zaujímavé, môže byť stále zaujímavé pre príslušníkov miestnej komunity, ktorí prídu o prácu. Najväčšou prekážkou sa v tejto situácii stáva rigidný prístup k vlastníctvu. Ak sa ľudia k podobnej aktivite odhodlajú, mali by mať podporu vlády. Chátrajúcu ruinu a „hladovú dolinu“ totiž takýto čin môže premeniť na fungujúci podnik a komunitu so spokojnými zamestnancami – vlastníkmi, ktorí sa o seba starajú sami. Argentínska vláda to v kritickej situácii dokázala a ušetrila si tak starosti o tisíce ľudí.
V chaotickej situácii si nemôžeme byť istí, aké riešenia budú pri prekonávaní krachujúceho ekonomického usporiadania úspešné. Všetko, čo ľuďom môže pomôcť, by však malo byť dovolené.
Úlohou všetkých rozumných ľudí, či už „hore“ alebo „dole“ by preto malo byť oslobodzovanie ľudskej aktivity a kreativity. Len tak sa vyhneme katastrofe a jej nekonečným opakovaniam.
