Osočovateľom Ruska (1831) Alexander Sergejevič Puškin
V rokoch 1830 – 1831 vypuklo v Poľsku protiruské povstanie, ktoré Rusko krvavo potlačilo. Alexander Sergejevič Puškin aj ako odporca cárizmu adresoval nasledujúce verše francúzskym poslancom a novinárom, ktorí poľskému povstaniu prejavovali otvorené a veľmi demonštratívne sympatie. V konflikte videli zámienku na priamu ozbrojenú intervenciu proti Rusku.
O čom to tárate?
Čo vaše sliny zmôžu?
Prečo zas na Rusko púšťate toľkú hrôzu?
Čo vás tak vzrušilo? Nový bunt na Litve?
Zadržte: je to spor Slovanov so Slovanmi,
domáci, starý spor, osudovo nám daný.
Oddávna tieto sváry trpké
stíhajú naše kmene, viem;
neraz už sklonila sa v búrke
raz ich, raz naša rodná zem.
Kto vyhrá v tom nerovnom boji:
spupný Ľach, a či verný Rus?
Či ruský oceán slovanské riavy spojí?
Nevyschne sám? Nuž hádaj, skús.
Nechajte nás: vám sú len trosky
tie krvou popísané dosky;
nepreniknite nikdy, nie,
to nepriateľstvo rodinné.
Čo je vám Praga, čo je Kremeľ?
Tvárite sa, že trpíte
zaťatým bojom, čo zas zhrmel –
a nás, nás nenávidíte...
Prečo však? Priznajte si stroho:
zato, že požiarom Moskvy v deň mrazivý
zmietli sme drzú vôľu toho,
pred ktorým ste sa triasli vy?
A že sme modlu povalili,
čo ríšam ukazovala len tvrdú päsť,
a vlastnou krvou vykúpili
Európe voľnosť, mier a česť?
Sú to len šermy slov – voľné je pole činov!
Či starý bohatier, spiaci dnes
pod perinou, nevládze na pušku bodák si nasadiť?
Tak málo zaváži, čo ruský vladár povie?
Je nám spor s Európou naozaj niečo nové?
Odvykol si Rus víťaziť?
Čo azda málo nás? Od Permu
po Tauridu, od chladných fínskych skál
za hrou sĺnc po Kolchidu,
od Kremľa, čo sa striasol raz,
až k múrom Číny driemajúcej
nevstane v zbroji blýskajúcej
ruská zem vari na rozkaz? ...
Táraji, pošlite k nám teda
do Ruska synov poštvaných:
nájdu si u nás miesto
leda pri hroboch im nie neznámych.
Preložil Ivan Kupec
