O rodnom cintoríne na izraelský spôsob
(Meir Shalev: Modrý vrch, Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava, 2005, preložil Oto Havrila, 496 strán) Izraelského spisovateľa Meira Shaleva prirovnávajú ku klasikovi magického realizmu G. García Márquezovi. Potvrdzuje to už jeho románová prvotina z roku 1988, ktorá však v slovenčine vyšla až pred štyrmi rokmi. Dej románu, v ktorom sa realistické až naturalistické momenty snúbia s fantastičnom, sa odohráva v prostredí poľnohospodárskej družstevnej osady v Jezreelskom údolí. Príbehmi zo života dediny, založenej ešte pred vznikom štátu Izrael, sprevádza čitateľa rozprávač príbehu - hrobár Baruch. Cintorín, ktorý vybudoval na mieste rodného ovocného sadu a kam sa postupne odoberajú protagonisti príbehov - prisťahovalci z druhej alije (prisťahovaleckej vlny do Palestíny), tvorí pomyselný pevný bod ukotvujúci Modrý vrch v čase.
Kniha Modrý vrch sa v hebrejskom origináli volá Ruský román. Močiar v Jezreelskom údolí totiž premenili na úrodnú pôdu ruky židovských pionierov – mladých nadšencov, ktorí na začiatku dvadsiateho storočia prúdili z cárskeho Ruska a Ukrajiny do britskej Palestíny s malým kufríkom a veľkými ideálmi. Baruchova rodná dedina vyrastá v ovzduší rozochvenom revolučným entuziazmom: Po krajine putujú skupiny mladých prisťahovalcov – príležitostných robotníkov, ktorí buď vyžijú z jedného pomaranča na deň, pretože ich živia ideály, alebo zomrú na maláriu, nezvyknutí na prudké slnko zasľúbenej zeme. Sionistickí socialisti, komunisti aj ortodoxní chasidi zakladajú kibuce a družstevné dediny, sporia sa o najsprávnejšie spoločenské usporiadanie, v neľahkých podmienkach zúrodňujú močiare a kultivujú púšť. Mladí pionieri – neskorší „otcovia zakladatelia“, nemajú na začiatku ani len domy, bývajú v plátených stanoch spolu so svojím dobytkom. A Ja´akov Mirkin z krymského Makarova na mieste budúceho cintorínu vysádza prvé zo svojich chýrnych ovocných stromov...
Hra s časom
Doba, do ktorej sú zasadené príbehy Modrého vrchu, je dôležitým faktorom. Nie preto, že by sa kniha chcela stať beletrizovanou učebnicou izraelského dejepisu, ale preto, že umožňuje Meirovi Shalevovi rozohrať majstrovskú hru s časom. O deji v prítomnosti v Modrom vrchu totiž nemožno hovoriť – príbeh je mozaikou spomienok, ktorej kamienky spisovateľ dôkladne premiešal a rozhodil do priestoru takmer piatich stoviek strán. Kniha je pomyselnou prechádzkou po Baruchovom cintoríne, pretože protagonisti jednotlivých príbehov buď sú, alebo jedného dňa istotne budú obyvateľmi jeho hrobových miest. Príbehy otcov zakladateľov a ich potomkov sa navzájom prepletajú, mnohé sa vo viacerých podaniach opakujú a nezriedka si navzájom protirečia. Jednotlivé postavy v nich znenazdajky mladnú, sú pochované, na ďalšej strane knihy sa narodia a až potom emigrujú. Ostáva teda na čitateľovi, aby kamienky z tejto zložitej mozaiky pozbieral a poskladal z nich život rozprávača, jeho rodiny aj ostatných obyvateľov dediny. Ku spisovateľovej cti slúži, že po prečítaní knihy čitateľovi z týchto literárnych puzzle skutočne ani jeden kúsok nechýba.
„Veľké“ historické udalosti autor celkom neignoruje, no ani nezdôrazňuje. Vojna je v Modrom vrchu personifikovaná v podobe britskej vojenskej posádky, ktorej dôstojníci prichádzajú do osobného kontaktu s dedinou. Rozprávačov strýko Efraim bojuje, vráti sa zmrzačený (podobne, ako bol v roku 1948 v izraelskej vojne o nezávislosť zmrzačený spisovateľov vlastný strýko) a ovplyvní tým svoj osud a nepriamo aj osud dediny. (Práve táto udalosť totiž podmieni rozhodnutie starého pioniera Ja´akova Mirkina premeniť svoj sad na „vzdorocintorín“ proti vôli celej dediny a vychovať z osirelého vnuka Barucha vykonávateľa svojej rafinovanej poslednej vôle.) Inak vojna vystupuje iba ako sporadicky spomenuté výbuchy otriasajúce krajinou kdesi na obzore. Ťažisko príbehu spočíva v láskach a rozchodoch, narodeniach a úmrtiach, v každoročnom kolobehu poľnohospodárskych prác, okorenenom výnimočnými udalosťami vystupujúcimi do osudov jednotlivcov aj dedinského kolektívu – teda v histórii, ktorá sa na stránky učebníc nikdy nedostane, hoci ducha doby vyjadruje svojím spôsobom rovnako výstižne.
Jemne ironizovaná história
Meir Shalev si iste na opis pionierskej minulosti „otcov zakladateľov“ nezvolil štýl blízky marquézovskému magickému realizmu náhodne. Život imigrantov je vykreslený s prvkami báje, príbehy a spomienky získali dlhoročným tradovaním formu rozprávky aj v ústach samotných protagonistov. Potomkovia pionierov ako rozprávač Baruch alebo Mešulam Cirkin sú nasiaknutí rozprávkovými príbehmi o mladosti svojich dedov a otcov, ich pohľad na realitu je tým celoživotne poznačený. Práve prostredníctvom hojných prvkov absurdna a nadprirodzena, ktorými pešpikoval spomienky na kolonizovanie zasľúbenej zeme a nadšené revolucionárstvo imigrantov, sa Shalevovi podarilo poukázať na idealizáciu a heroizáciu, ktorá v izraelskom povedomí obostiera túto etapu vlastných dejín. A možno sa nad ňou aj popod fúz pousmiať. V „bájach“ o Robotníckom krúžku Fejge Levinovej, ktorého traja členovia a jedna členka dali impulz na založenie dediny v Jezreelskom údolí, možno totiž rozpoznať iróniu a skrytú kritiku glorifikácie svojich koreňov. Členovia Robotníckeho krúžku sa ešte za svojho života stávajú žijúcimi legendami, kolujú o nich vymyslené fantastické príbehy, na ich farmy a neskôr aj na hroby prúdia davy turistov. Mešulam Cirkin, pomätený syn jedného z nich, venuje celoživotné úsilie vybudovaniu múzea otcov zakladateľov, fanaticky zbiera staré rárohy, handrkuje sa o písomnosti a fotografie, podvodom získa chýrnu dojnú kravu a vypchatú si ju postaví na verandu. Vrcholom výsmechu z nikam nevedúceho pokriveného staromilstva je scéna, keď sa Mešulam rozhodne vrátiť do údolia pôvodný močiar a podniká sabotérske útoky na zavlažovacie potrubie. Irónii sa nevyhli súdruhovia z kibucov, ktorí na schôdzach odhlasúvajú mená pre novorodené deti či nasprávnejšiu stravu pre ťarchavé súdružky, ani chasidovia, kotrí sa na svojich družstvách snažia všemožne oklamať prísne náboženské normy, aby dosiahli dobré poľnohospodárske výsledky.
Netreba sa ponáhľať
Autor utkal svoj príbeh, či skôr epický obraz, premyslene a trpezlivo. Vo vysvetľovaní a objasňovaní súvislostí sa nikam neponáhľal. Príbeh je preto obohatený o mnohé prekvapenia a pripravuje čitateľovi drobné potešenia vo chvíľach, keď niektoré kúsky skladačky konečne zapadnú do seba. Ani len meno rozprávača sa nedozvieme na prvých stranách a k priezvisku dopracujeme až v polovici knihy. (Čerešničkou na torte je moment, keď ku koncu príbehu odrazu vysvitne, že jedna z postáv, o ktorej celý čas samozrejme predpokladáme, že je človekom, je v skutočnosti domácim zvieraťom.) Na správny výklad viacerých sporných udalostí si čitateľ musí názor utvoriť sám. Otázka, či Daniel Liberson skutočne vyoral do poľa meno svojej lásky Ester Mirkinovej alebo nie, ako tvrdia zasa iní, vŕta v hlave doslova do poslednej vety. Tajomstvá a rozchádzajúce sa verzie príbehov vytvárajú napätie a pomáhajú Modrému vrchu zďaleka obísť slabinu mnohých literárnych diel, ktorou je predvídateľnosť deja. Shalev má, naopak, dávkovanie odhalení (ktoré sú často príliš absurdné na to, aby boli predvídateľné) dokonale pod kontrolou. A dávkuje ich dosť „nahusto“ na to, aby udržal čitateľovu pozornosť, čo mu umožňuje široké časové rozpätie retrospektívneho deja aj veľké množstvo navzájom zosúvzťažnených postáv.
Hoci je Modrý vrch Shalevovou prvotinou, v slovenčine prvý vyšiel román Štyri hostiny. Čitatelia, navnadení na tohto spisovateľa predchádzajúcim prekladom, sa však nemusia obávať, že si Modrým vrchom pokazia chuť. Aj vďaka vynikajúcej práci Ota Havrilu, ktorý prekladal obe knihy, plynú slová a vety tohto románu hladko, podmanivo a lahodne. Shalevovým prvočitateľom kniha zasa ponúka možnosť preniknúť veľmi nenásilným spôsobom do atmosféry vidieckeho života v Palestíne či neskôr v Izraeli v prvej polovici dvadsiateho storočia, čo pre Slováka predstavuje pomerne exotické a neotrepané prostredie. No pozor, nebude to zadarmo. Na príjemný zážitok sa môžu tešiť skúsení milovníci prepracovaného štýlu a dômyselnej kompozície, no čitatelia zvyknutí na priamočiary príbeh a jednoduché plynutie deja sa musia pripraviť na vynaloženie väčšieho množstva mentálnej energie.
Meir Shalev
Jeden z najznámejších a najplodnejších súčasných izraelských spisovateľov sa narodil v roku 1948 v poľnohospodárskej komúne Nahalal. Neskôr sa presťahoval s rodinou do Jeruzalema, kde žije dodnes so ženou a deťmi, a ako syn známeho básnika Icchaka Shaleva vyrastal v literárnom prostredí. Rurálne námety a príbehy starých osadníkov však jeho dielom stále prebleskujú. Študoval psychológiu na Hebrejskej univerzite, neskôr sa stal známym producentom a moderátorom televíznych a rozhlasových programov. Pravidelne publikuje v izraelskej tlači, najmä v denníku Yedioth Ahronoth. Počas šesťdňovej vojny v roku 1967 bol nasadený v bojoch o Golanské výšiny, utrpel ťažké zranenie. (Ošetrovali ho zhodou okolností v tej stej nemocnici, v ktorej sa počas vojny o nezávislosť narodil.) V izraelskej tlači roky satiricky komentuje izraelskú vládnu politiku a apeluje proti ďalším militantným snahám, proti apartheidu Palestínčanov a za návrat Izraela za hranice z roku 1967. Meir Shalev je držiteľom množstva literárnych cien a jeho diela boli preložené do viac ako dvadsiatich jazykov. Modrý vrch patrí medzi päť najpredávanejších kníh v histórii izraelskej literatúry. V slovenčine vyšli romány Štyri hostiny (2003), Modrý vrch (2005) a najnovšie Chlapec a holubica (2008), všetky vo vydavateľstve SLOVART a v preklade Ota Havrilu.
