Reklama
Reklama

Oko za oko, elektrinu za vodu

Tentoraz odmietol zaistiť tranzit elektrickej energie z Turkménska. Akoby náhodou to bolo len pár dní po tom, čo Dušanbe naznačilo, že by mohlo na jar siahnuť na vodu, čo by sa nepríjemne dotklo Taškentu.
Počet zobrazení: 1018
9_marusia-m.jpg

Dalo by sa povedať „postsovietska klasika“. Tadžikistan znovu, ako po iné roky, prežíva energetickú krízu a tak ako po iné roky v tom má prsty Uzbekistan.

Tentoraz odmietol zaistiť tranzit elektrickej energie z Turkménska. Akoby náhodou to bolo len pár dní po tom, čo Dušanbe naznačilo, že by mohlo na jar siahnuť na vodu, čo by sa nepríjemne dotklo Taškentu.

Už sme v Slove informovali, že Tadžikistan (aj Kirgizsko) má k dispozícii najväčšie vodno-energetické zdroje v Strednej Ázii a Uzbekistan má najväčší vodný deficit. Preto je logické, že podstatné nedorozumenia týkajúce sa vodnej rovnováhy sú práve medzi týmito dvoma krajinami. Pre obojstranne ostré reakcie musel nakoniec svoje vyhlásenia týkajúce sa vstupu Ruska do budovania vodno-energetických kapacít v Tadžikistane korigovať aj prezident Ruskej federácie. Dnes už nehovorí o tom, že ich Rusko postaví, ale že „Rusko sa bude zúčastňovať energetických projektov v Strednej Ázii, len ak bude konsenzus všetkých dotknutých strán...“ Vo vzťahu k Tadžikistanu a Uzbekistanu sa myslí predovšetkým komplex Rogun.

Každý argument je dobrý
Toto malé a súbežne veľké víťazstvo I. Karimova je súčasťou prístupu Taškentu k Dušanbe. Navyše pravidelne, a treba povedať, že aj nezmyselne, uzatvára hranicu so svojím susedom, buduje transportné siete tak, aby obchádzali Tadžikistan, a vníma etnických Uzbekov žijúcich na severe susednej krajiny, ktorí v niektorých miestach tvoria väčšinu, cez prizmu stratégie rastúcej zodpovednosti Uzbekistanu v regióne. V týchto dimenziách aspoň pracujú uzbeckí geostratégovia. Je preto pochopiteľné, že kamuflujú historickú skutočnosť, že etnokultúrny pôvod a dedičstvo Samarkandu (rodiska I. Karimova) a Buchary patrí Tadžikom. Tieto sa však do sféry Uzbekistanu dostali až v rámci realizácie sovietskej konštrukcie zväzových republík podľa J. V. Stalina. Nakoniec, aj alogická dislokácia vodno-energetických výrobných a využívajúcich kapacít – to je potvrdenie par excellence tejto kremeľskej konštrukcie najväčšieho Gruzínca. Ale čo tam po dejinách, ak sa z nich nikto nechce poučiť. Nemajú význam.

Ostrá protestná nóta, ktorú doručilo Ministerstvo zahraničných vecí Tadžikistanu veľvyslancovi Uzbekistanu v Dušanbe, v ktorej sa okrem iného uvádza, že „zasahovanie do vnútorných záležitostí Tadžikistanu, zverejňovanie vedecky nepodložených faktov o budovaných vodno-energetických komplexoch zavádzajú svetové spoločenstvo rôznymi domnienkami a výmyslami“, bola hádzaním hrachu na stenu. Taškent nepohol ani brvou a trvá na garanciách typu, že sa budované energetické objekty – najmä Rogun – nezmenia súčasnú vodnú bilanciu a uzbecké poľnohospodárstvo nepocíti deficit vody. Čo, samozrejme, nie je možné!

Prekážkou ľudia či príroda?
Neskôr Rašid Gulov, hlavný inžinier spoločnosti Barki Todžik, čo je monopolná energetická spoločnosť Tadžikistanu, rozriedil okorenenú situáciu slovami: „V najbližšom období pôjde do Uzbekistanu delegácia, ktorá bude rokovať s partnermi o kontrakte.“ Či o plnení alebo podpise nového, nie je jasné. Veď v roku 2008 sa kontrakt narodil, až potom, čo osobne rokoval prezidenti E. Rachmon s I. Karimovom. Pritom Karimov Rachmona nemá rád a správa sa k nemu ako mazák k bažantovi. Zatiaľ.

V rámci spomenutého tranzitu mal Tadžikistan dostať na jeseň a v zime 1,2 mld. kW/h elektrickej energie. Do jeho pozastavenia turkménski energetici dodali a Uzbeci preniesli len 400 mil. kW/h. Čiže tých rozhodujúcich 800 mil kWh/h mal dostať a využiť teraz, keď je zima najkrutejšia. Taškent s úsmevom tvrdí, že tranzit je pozastavený z dôvodu rozsiahlej havárie na trase Karakul.

Dušanbe sa snaží výpadok nahradiť okamžitou výrobou elektriny v elektrárni Nurek. Lenže tá vyrobila za týždeň len 36 mil. kW/h, pričom spotreba krajiny je na úrovni 42 až 43 mil. kW/h. Z vodnej nádrže pritom denne zmizne 36 centimetrov vody, pričom norma je maximálne 25 cm. Dnes má hladina výšku 864,57 m a z technologicko-perspektívnych dôvodov nesmie klesnúť pod úroveň 857 metrov. Ak by hladina klesla pod túto úroveň, okrem toho, že nie je jasné, ako sa bude správať hrádza (experti hovoria, že jej deštrukcia nehrozí) je, naopak, jasné niečo iné. Pod priehradou bude na jar a počas horúcej čilly sucho.

Čo bude zajtra?
Javí sa, že trestajúci de facto potrestá sám seba. Lenže, je to ako v tom známom slovenskom vtipe o bačovi a činnosti jeho ženy a valacha v noci kolibe, keď sa nakoniec pozrel, zamyslel a povedal: „Zvonku to tak vyzerá...“

V opare okolo Uzbekistanu, aj keď sa to nezdá (týka sa to však celej Strednej Ázie) prezident veľmi dobre vie, že platí dobré (nielen stredoázijské) heslo: „Kto nevie klamať, ten nevie vládnuť!“ A aj to, že ľubovoľné geopolitické salto mortale sa mu vždy vyplatí.

Vie to aj „bažant“ E. Rachmon, šéfujúci krajine od roku 1992, okolo ktorého sa konsoliduje reštartovaná miestna elita a ktorý počas dvojdňovej návštevy v prvej dekáde februára presvedčil Brusel, že na neho sa môže akože spoľahnúť, pretože jeho politikom povedal, čo počuť chceli. A tam sa všetci tešia z „...hmatateľného progresu...“, lenže profesionálni bruselskí naivisti netušia, že realita bude iná. Dnes je to oko za oko, elektrina za vodu.... a zajtra, keď sa bažant stane mazákom?

Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama