Nová izraelská pravica
Avigdor Lieberman, líder v súčasnosti tretej najsilnejšej izraelskej strany, sa líši od tradičnej izraelskej pravice. Pred „veľkým Izraelom“ uprednostňuje „čistý Izrael“.
Izraelský novinár Yoan Sivan upozorňuje v denníku Guardian na nebezpečenstvo, ktoré so sebou nesie vzostup politických síl reprezentovaných Avigdorom Liebermanom a jeho stranou Yisrael Beitenu (Izrael náš domov). Politik, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou stane členom vlády, presadzuje heslo „žiadna lojalita, žiadne občianstvo“ – a útočí ním na početnú arabskú menšinu, ktorá dnes žije v Izraeli.
Tradičná izraelská pravica, reprezentovaná najmä stranou Likud, presadzuje myšlienku „veľkého Izraela“. Podstatné je zachovanie čo najväčšieho územia, a tomu sa podriaďuje aj otázka mieru s Palestínčanmi. No pre novú pravicu, zosobnenú v úspechu Liebermana, je omnoho dôležitejší „etnicky čistý“ Izrael. Za hrozbu neoznačujú len Palestínčanov, ale aj vlastné arabské obyvateľstvo. Nezodpovedná, radikálna rétorika nerobí z Liebermana najlepšieho partnera pre mierové rokovania. No faktom je, že na rozdiel od tradičnej a náboženskej pravice neodmieta za každú cenu územné ústupky. Súčasťou palestínskych území sa majú podľa neho stať aj izraelské mestá s arabskou väčšinou pri hranici Západného brehu. Samozrejme, výmenou za inú palestínsku pôdu.
Lieberman je tak príkladom toho, do akej miery sa myšlienka vytvorenia dvoch štátov – Izraela a Palestíny – zakorenila v izraelskom politickom mainstreame. S výnimkou náboženských krajne pravicových strán ju akceptuje väčšina pravej strany politického spektra, centristických síl i toho, čo zostalo z izraelskej ľavice. A čo je najdôležitejšie, aj väčšina občanov. Zdá sa však, že Izrael sa blíži k minimálne rovnako zásadnej diskusii – o vlastnom charaktere.
Hoci sa na to často zabúda, Izrael nie je etnicky jednotný štát. Má početnú arabskú menšinu, ktorá je čiastočne integrovaná do politického i spoločenského života, no o skutočne multikultúrnej spoločnosti hovoriť nemožno (z pohľadu príležitostí, ktoré arabská menšina má, i toho, ako ju vníma väčšinové obyvateľstvo). Ak by sa z izraelských Arabov mal stať vnútorný nepriateľ, nebude to tragédia len pre túto menšinu, ale aj pre Izrael samotný. Takto získaná bezpečnosť by bola iluzórna. A s hroznými dôsledkami xenofóbnych snáh o „etnickú čistotu“ majú Židia vlastné, tragické historické skúsenosti.
