Odvody a dane: bludy M. Dzurindu
Mikuláš Dzurinda porozprával minulý týždeň novinárom priam dojímavý príbeh o rakúskom podnikateľovi, ktorý zamestnáva ľudí nielen na Slovensku, ale aj kdesi v Rakúsku a Maďarsku. Jeho meno sme sa síce nedozvedeli, ale jeho údajný liek na udržanie zamestnanosti u nás áno. Keď sa ho šéf opozičnej SDKÚ-DS spýtal, čo urobiť, aby neprepúšťal svojich zamestnancov v Martine, ale v ostatných fabrikách, dostal vraj bez váhanie odpoveď: Znížte dane a odvody.
Vymýšľanie si takýchto „konkrétnych“ príhod patrí do základnej výbavy politikov, tobôž, keď sú v opozícii. To, samozrejme, automaticky neznamená, že aj túto si M. Dzurinda vymyslel. Problém je v inom: porovnanie spomínaných krajín ukazuje, že z hľadiska daní a odvodov zároveň sme na tom lepšie ako naši susedia.
Sme na tom najlepšie
Takže, či už sa táto príhoda naozaj stala, alebo nie, šéf najsilnejšej opozičnej strany si vybral zlý príklad, na ktorom chcel ilustrovať, prečo sa u nás prepúšťa. Mimochodom, nepochybujte, že v Rakúsku má ten podnikateľ oveľa väčšie problémy kohokoľvek vyhodiť na dlažbu nie pre ich nižšie odvody či dane, ale pre prísnejšiu ochranu zamestnancov pred prepustením. Z tohto hľadiska je preňho naozaj (aj finančne) výhodnejšie, znížiť počet zamestnancov u nás. Avšak z hľadiska daní a odvodov to tak určite nie je. Podľa štatistík OECD sú totiž napriek ustavičnému lamentovaniu naše dane a odvody kumulatívne nižšie, než je to v Maďarsku a Rakúsku, s ktorými nás „Dzurindov“ podnikateľ porovnával.
Daňovo-odvodové zaťaženie pracujúcich vo všeobecnosti sa v odbornej reči nazýva daňový klin. Pre naše potreby sa teraz musíme vyhnúť konkrétnym prípadom, lebo počet detí, prípadne invalidov v rodine, alebo výška príjmu ovplyvňujú v jednotlivých krajinách odvodové a daňové zaťaženie rozdielnym spôsobom. Tzv. jednoduchosť daňového systému je totiž iba výmyslom (a nezmyslom) pravičiarov, civilizované štáty sa nezvyknú hanbiť za to, že daňový systém používajú nielen ako nástroj na vyberanie peňazí pre štát, ale aj ako nástroj na ovplyvňovanie ekonomiky. Preto sa v ňom zvyknú nachádzať rôzne úľavy a odchýlky podľa toho, čo chce ten-ktorý štát zvýhodniť, alebo naopak, znevýhodniť.
Zasa len propaganda Na čo najpresnejšie porovnanie teda použime jednotlivca bez detí s príjmom na úrovni priemeru v danom štáte. Štatistika OECD vychádza z údajov za rok 2007, keďže za vlaňajšok ešte nemá kompletné údaje. Podľa nej sa Slovensko s daňovým klinom 38,5 percenta z nákladov na pracovnú silu nachádza tesne nad priemerom krajín OECD, ktorý je 37,7 percenta. Treba však spresniť, že príspevky na starobné dôchodkové investovanie sú v tomto prípade z daňovo-odvodového zaťaženia vylúčené, pretože sú určené mimo sektor verejnej správy a zo strany OECD nie sú chápané ako daň. Je to aj problém ďalších krajín, ako napríklad Austrália, Holandsko.
Lenže, ak aj zarátame kompletné sociálne odvody (teda aj tie dôchodkové, ktoré putujú do súkromných DSS), ešte stále sa ukazuje, že slovenský daňový klin vzrástol len na 42,6 percenta. „Len“ preto, lebo je to v porovnaní s krajinami V4 stále najlepší ukazovateľ – Poľsko má 42,8 percenta, Česká republika 42,9 percenta a Dzurindom uvedené Maďarsko 54,4 percenta. No a pohľad na graf ukazuje, že Rakúsko s daňovým klinom vyše 48 percent je tiež pred nami.
Mikuláš Dzurinda buď klame a vymýšľa si, alebo – ako zvyčajne – dokazuje, že rozpráva o niečom, v čom sa vôbec nevyzná. Keby problematiku ovládal, mohol by rakúskeho podnikateľa upozorniť na fakty, hoci nemožno úplne vylúčiť, že v konkrétnych prípadoch konkrétnych ľudí sa daňový klin môže odlišovať od priemeru. Nuž, ale to by predseda SDKÚ-DS musel ponúkať analýzu, v ktorej sa závery robia na základe zistených faktov, a nie demagógiu, v ktorej o fakty ani nejde.
Autor je ekonomický novinár
