Šťastnú cestu!
Z Vladimíra Mečiara zostali pred takmer dvadsiatimi rokmi vo VPN všetci paf. Prišiel odkiaľsi z Nemšovej, obyčajný podnikový právnik, a ten chlap vraj všetko vedel. Zasvätene hovoril o ministerstve vnútra, zasvätene hovoril o tajných službách, zasvätene hovoril o štruktúre vlády, zasvätene hovoril o organizácii parlamentu, zasvätene hovoril azda aj o stratosfére. Mal vynikajúcu pamäť. Mal odvahu. Mal chvíle, keď odchádzal za medveďmi. Stratil sa, a iba Anna Nagyová vedela, kde ho nájsť. Keď ho nahnevali, bol zlý. Nepoznal kamaráta. Sám hovorieval, že v politike sú len nepriatelia, úhlavní nepriatelia, a koaliční partneri. Po výrazy nechodil ďaleko. Na zasadaní vlády sa vraj znezrady opýtal svojho podpredsedu Jozefa Kučeráka, koľko váži. „Pre mňa ste šesťdesiatpäť kíl hovna,“ povedal vraj pred užasnutými ministrami (tvrdí vo svojich spomienkach Fedor Gál a Petr Pithart).
Z Vladimíra Mečiara boli revolučnú chvíľu všetci paf. Potom sa pokúšali zničiť ho. Politici ho ustavične odvolávali, spríbuznení novinári ho ustavične ohovárali, on sa im striedavo vyhrážal, striedavo im na rozlúčku dojímavo vyspevoval. Bol ako Zorro-pomstiteľ. Vždy znova sa vrátil. Vždy znova vyhrával voľby.
Už sa zdalo, že je nezničiteľný.
Až odrazu... Súčasná vládna koalícia je slovne ľudová, a teda aj populárna, no ničím významným neporušila trajektóriu predchádzajúcej vlády. Iba je šikovnejšia a nezanedbáva sociálny dialóg. Dobre vychádza s bankármi aj s odborármi. Svojou politikou však zničila opozíciu. Dzurinda s Miklošom nemajú čo hrať. Sami tvrdia, že ich úlohy bez veľkých problémov rozohrávajú súčasní ministri. Sami tvrdia, že od nich opisujú. Čertí ich to, voličom pripomínajú, že oni boli na scéne krajší. Tak prečo ich, doparoma, nezvolili? Aj trikrát do týždňa si sadajú pred kamery a rozmetávajú figúrky vlády ako v hre „člověče, nezlob se“. Podlizujú sa novinárom, nabádajú ich, aby vrážali klin do vládnej sústavy. Nedarí sa. Poslucháči, diváci, čitatelia sa smejú. Nepomáhajú ani všetky spojené inštitúty, v ktorých sa hniezdia tí istí inštituristi.
V takejto opozičnej mizérii sa Vladimír Mečiar rozhodol zabrať. Nastúpil na cestu, ktorú pred časom nastúpila Strana demokratickej ľavice. Keď to nedokáže Dzurinda a spol., začal robiť vláde zle sám. Politický partner je ako brat – tiež vám ho niekto vyberie, pustil Vladimír Mečiar aforizmus. Vieme, ako je to medzi bratmi – len čo otec zavrie oči, je po láske, zostáva len majetok. Na dedičnom poli býva veľa hriechu.
Po takmer dvadsiatich rokoch je zo seba paf azda už iba náš hrdina. Zdá sa, že je na najlepšej ceste zopakovať kurz Strany demokratickej ľavice. Prepadnúť sa do dejín.
Netreba sa báť, opozícia vyrastie, ba jej kontúry badať – ale celkom inde ako sú mainstreamové potoky umelých dobre platených inštitútov či vlád. A tak je to správne.
