Knihy a deti

Knihám sa prikladá veľký význam. My čitatelia, sme vychovaní vo viere, že knihy sú čímsi vzácne, a navyše, že knihy sú autonómne ako ľudské bytosti. Nie je zriedkavosťou názor, že kniha nie je produktom svojho autora, ale je samostatnou bytosťou, ktorá síce prichádza na svet prostredníctvom svojho autora, on však zároveň funguje len ako akýsi kanál, ktorým sa kniha dostáva na svetlo sveta, aby si na ňom žila po svojom. Knihy majú mať svoje životy, do ktorých ľudia nevidia a nemôžu ich ovplyvňovať.

Hovorí sa, že knihy sú pre človeka, ktorý ich napísal, ako deti. Aj deti prichádzajú na svet prostredníctvom svojich rodičov, aby si na ňom žili po svojom. Zároveň knihy ostávajú svojmu autorovi blízke ako deti. V extrémnom prípade, tvrdia niektorí, by píšuci človek nemal mať deti, aby sa plne venoval svojim knihám. Pozornosť a láska, rodičovská láska, sa nesmie deliť medzi knihy a deti. Knihy si vyžadujú celého človeka, celého rodiča. Hovoria niektorí.

Nemám deti, ale som autorkou dvoch kníh. Navyše som dcérou otca, ktorý je sám autorom niekoľkých kníh. Nedávno som mala príležitosť vrátiť sa k svojej prvej knihe. Napísanej okolo roku 2000, s vročením 2002. Z pohľadu prirovnania knihy a dieťaťa je to ešte len školáčik, ktorý by si mal vyžadovať moju celú pozornosť. S prekvapením zisťujem, že kniha mi je akosi cudzia. Pripomína mi to denníkové záznamy, ktoré som dlhé roky starostlivo uchovávala ako čosi posvätné. Denník má byť predsa vážnou vecou, krásnou spomienkou. Nad starými denníkmi sa máme dojímať, máme si ich ceniť ako spomienku na časy, ktoré sa už nikdy nevrátia. Tak som sa dostala k svojim starým zošitom. Z pohľadu dĺžky života človeka (priemernej dĺžky života človeka, povedzme) to nie sú denníky ktovieako staré. Sama som ešte neprežila toľko, aby som mohla písať o prastarých densníkoch. Napriek tomu, z môjho pohľadu to boli staré denníky. Stredoškolské zápisky. Zápisky zo začiatku vysokej školy. A prekvapila ma ich cudzosť. Začítala som sa do nich a zdali sa mi nudné. Na niektoré veci som si ešte dokázala spomenúť. Na niektoré veci som si už nespomínala, ale ani denníky mi nepomohli. Zápiskov bolo veľa, preskakovala som strany a nepocítila žiadne dojatie. Je to, ako si predstavovať, že sa vrátim do mesta, v ktorom som kedysi žila. Keď som odchádzala z Viedne, predstavovala som si, ako sa do nej raz vrátim, na výlet. Ako budem chodiť po uliciach, ktoré som tak dôverne poznala, ako si sadnem do parku pri univerzite, ako si dám kávu v tej kaviarni oproti, na ktorej meno si ani neviem spomenúť (Café Stein, myslím). Vo Viedni som skutočne bola, cestou vlakom z Talianska v lete, rok po tom, ako som odtiaľ odišla. Po nočnej ceste vlakom som vystúpila na viedenskej Južnej stanici, ktorá mala byť tiež presýtená spomienkami. Vystúpila som po nočnej ceste vlakom a hodinu čakala na vlak do Bratislavy. V tej slávnej, milej Viedni. Motala som sa v parku pri stanici a žiadne spomienky ma neprenasledovali (spomienky predsa musia prenasledovať). Na nič som nespomínala ani cestou vo vlaku, keď som sa dívala na krajinu, ktorú som z týchto okien týchto vlakov videla nesčíselne veľakrát: na vrtule veterných elektrární, na stanice ubiehajúce v presnom poradí – Parndorf, Gattendorf, Neudorf, Pama, Kitsee. Nikde žiadne spomienky, len únava. Neželala som si nič iné, len byť doma. Predstavovať si spomienky je oveľa ľahšie, ako ich potom mať. Tak to bolo aj s tými denníkmi. Staré denníky ma sklamali ako návšteva Viedne. Po čase som ich v rámci predvianočného upratovania vyhodila.

Aj moja kniha s vročením 2002 mi je akási cudzia. O niečo bližšia mi je tá druhá, z roku 2006. Dvojročné bábätko, mala by byť môj maznáčik. Skutočne ju mám svojím spôsobom rada. Ale už sa mi vzďaľuje. Ešte radšej mám svoje novšie texty. Nepopieram, že knihy mali svoj význam. A nepopieram, že si – možno – žijú svoje životy. Že si ich niekto prečíta a potešia ho. Ale k svojim deťom by som chcela mať iný vzťah. Rovnako, ako dúfam, že môj otec má ku mne iný vzťah ako k svojim knihám. Knihy si cení, ale o niektorých nevie, kde sú.