Reklama
Reklama

Proroci, mesiáši a hlupáci

Svet vraj obchádza strašidlo socializmu. Slobodný trh zošnurujú nové regulácie, súkromné vlastníctvo je ohrozené chamtivými rukami štátu a súkromnú iniciatívu nahradí byrokratické plánovanie.
Počet zobrazení: 1029

Svet vraj obchádza strašidlo socializmu. Slobodný trh zošnurujú nové regulácie, súkromné vlastníctvo je ohrozené chamtivými rukami štátu a súkromnú iniciatívu nahradí byrokratické plánovanie. Aspoň to tvrdí časť prorokov hlásajúcich nevyhnutnosť neoliberálneho kapitalizmu a politických mesiášov, ktorí z nás chceli urobiť avantgardu jeho budovania (ukážeme „starej Európe“ smer!). Jediným spôsobom, ako nepriznať chybu, je trvať na tom, že všetko ide dobrým smerom a stačí len vydržať a viac sa snažiť. Keď realita popiera ideológiu, jednou z možných reakcií je fundamentalizmus.

Pravdou – smutnou či radostnou, pre koho ako – však je, že rastúce zásahy štátov do ekonomiky vo forme majetkových podielov v kľúčových spoločnostiach, stimulov a regulácií, kapitalizmus nezabíjajú. Ten takzvaný „štát“ dnes zachraňuje kapitalizmus rovnako, ako vytvoril podmienky na jeho vznik a omnoho neskôr aj premenu na „kasínový kapitalizmus“. Ten sa ukázal ako slepá ulička. Okrem iného popieral premisu, na ktorej údajne liberálny kapitalizmus stojí – že sledovaním vlastného úžitku sa podieľame na vytváraní všeobecného dobra. Merkelová, Obama, Brown, Sarkozy, Putin ba dokonca ani Tia-pao však nejdú kapitalizmus pochovať, ale zachrániť pred ním samotným. Štátna pomoc, regulácie, atď. nemajú len zachrániť banky a podniky, ale aj zvýšiť legitimitu systému v očiach ľudí, ktorí prestávajú veriť, že ak necháme brutálne zbohatnúť pár jednotlivcov, budeme sa mať všetci o trochu lepšie.

Globálny vývoj má svoj poloperiférny odraz aj na Slovensku. Mikuláš Dzurinda lákal zahraničných investorov malými alebo žiadnymi daňami. Robert Fico ich musí udržiavať podarúnkami z daní nás ostatných. Nie že by mal v tejto situácii veľmi na výber – inak by sa z daní musel starať o nezamestnaných, čo by bolo možno drahšie a určite menej populárne. Tak či onak, takto končí viera, že ľavicovú politiku a vytváranie „silného sociálneho štátu“ možno suplovať vezením na vlne, podružnými potýčkami s investormi a nesystémovými opatreniami. Z „politiky v záujme ľudí“ sa, podobne ako z „modernizácie krajiny“ pred pár rokmi, vykľúva ťahanica o to, z akého taniera nám padne pod stôl kosť.

Je jasné, ktorí hlupáci zaplatia účet. Ale aspoň si nedajme (opäť) nahovoriť, že je to cena za „socializmus“. To by sme si potom mohli nevšimnúť, že si na tejto kríze opäť niekto napchá vrecká. A neskôr by sme mohli uveriť, že alternatívou je sloboda radikálne redukovaná na svoj ekonomický rozmer, ktorú by mal obmedzovať iba „minimálny štát“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama