Afganistan Obamovi: ukončite okupáciu
Nový prezident Spojených štátov amerických Barack Obama chce posilniť americké jednotky v Afganistane. Okupačné sily NATO a USA však nikdy neboli v tejto krajine také nepopulárne ako dnes. Eman je aktivistkou (v kontexte Afganistanu by azda bolo lepšie označenie bojovníčka) za práva žien a pôsobí v organizácii RAWA. V rozhovore okrem iného hovorí, že to, čo Obama musí urobiť, je ukončenie okupácie.
Zhovárala sa Sonali Kolhatkar
Mnoho amerických ľavičiarov oslavuje víťazstvo Obamu v prezidentských voľbách. Súčasne s tým, ako sa zaviazal ukončiť vojnu v Iraku, však prisľúbil, že zvýši počet jednotiek v Afganistane. Čo si myslíš o Obamovi a jeho vyhláseniach týkjajúcich sa politiky v Afganistane?
– Môžeme ho pokojne hodnotiť na základe jedného z posledných rozhovorov, v ktorom povedal, že nemá pocit, že by sa musel ospravedlniť afganskému ľudu. Nemyslíme si, že toto stanovisko je výsledkom chýbajúcich informácií. Nemá pocit, že by sa nám mal ospravedlniť za zlú politiku americkej vlády voči našej krajine v minulých troch desaťročiach? Nemá pocit, že by sa mal ospravedlniť za podporu americkej vlády fundamentalistom, ktorá posledných tridsať rokov vytvorila, vyzbrojila a podporovala brutálne skupiny nepriateľské voči ženám, ako je napríklad Severná aliancia a ďalšie fašistické skupiny? Nemá pocit, že sa musí ospravedlniť za to, že obsadili našu krajinu pod zástavou demokracie, takzvanej vojny proti terorizmu a práva žien, ale potom uzatvárali kompromisy s teroristami ako Severná aliancia, ktorá sa v páchaní kriminálnych činov vôbec v ničom neodlišuje od Talibanu? Títo vrahovia boli naozaj prvými, ktorí zničili našu krajinu. A dokonca ani po siedmich rokoch veľmi dlhej a veľmi drahej „vojny proti terorizmu“ sa terorizmus v Afganistane nepodarilo vykynožiť. Naopak, terorizmus sa posilnil a Taliban tiež získava čoraz väčšiu moc. Ak k tomu prirátame, že v poslednom čase USA rokujú s najhľadanejším teroristom Gulbuddin Hekmatyarom a vedú rozhovory s Talibanom, je jasné, že ide o totálny rozpor s cieľmi, ktoré vyhlasovali ako hlavný cieľ obsadenia Afganistanu. Podľa Obamových vyhlásení vo volebnej kampani sme presvedčené, že jeho pozícia sa vôbec nelíši od tej, ktorú zastávala Bushova vláda. A keďže prvé Obamovo posolstvo našej krajine bolo vojnové, nemôžeme mu dôverovať.
Myslíš si, že sa okupačné jednotky mali stiahnuť? A ak áno, čo sa v Afganistane stane, ak ho opustia jednotky NATO a USA?
– RAWA je pevne presvedčená, že nech sa stane čokoľvek, stiahnutie zahraničných jednotiek by malo byť prvým krokom, pretože dnes za prítomnosti tisícov vojakov, za prítomnosti mnohých cudzích štátov v našej krajine, je situácia pre väčšinu, predovšetkým pre chudobných ľudí v provinciách mimo Kábulu, už dokonca taká zlá, že horšia ani byť nemôže. Dnes títo ľudia trpia neistotou, vraždami, únosmi, znásilneniami, útokmi kyselinou na školáčky (to sa stalo len prednedávnom). Trpia hladom, nezákonnosťou, chýbajúcou slobodou slova (napríklad novinár Parwiz Kambakhsh sedí vo väzení). Za sedem rokov okupácie sa nepodarilo nastoliť mier, bezpečnosť, istotu, demokraciu či práva žien, ako to na začiatku Spojené štáty americké sľubovali. Som presvedčená, že sedem rokov úplne stačí, aby sa jasne preukázalo, že demokraciu a mier nemôžu priniesť cudzinci. Jedno aj druhé môžeme dosiahnuť len sami, prostredníctvom demokratických inštitúcií a jednotlivcov. Je to našou úlohou a my sme zodpovední za to, aby sme sa spojili ako alternatíva k okupácii, povstali, postavili sa na odpor a organizovali náš ľud. Samozrejme, že je to veľmi ťažké. Nikto nedokáže predpovedať, ako dlho to bude trvať, koľko krvi ešte pretečie, koľko obetí bude nevyhnutných, aká cena sa bude musieť zaplatiť. Ale toto je jediné riešenie a RAWA to vždy zdôrazňovala. V súčasnosti stoja naši ľudia medzi viacerými frontmi. Na jednej strane je Taliban, na druhej letecké útoky Spojených štátov amerických a na tretej strane v rôznych provinciách warlords (vojnoví páni) Severnej aliancie. Panuje tu politická konfúzia. Stiahnutím zahraničných vojsk by sme sa prinajmenšom oslobodili od jednej z týchto strán. Zastávame názor, že aj po stiahnutí vojsk majú voči Afganistanu morálnu povinnosť, keďže práve oni ekonomicky podporovali nebezpečných fundamentalistov. Dodávali im zbrane, ktoré pre bezpečnosť našej krajiny predstavujú obrovskú hrozbu. Ak sú USA a ich spojenci k nám takí priateľskí a myslia to vážne, mali by sa pokúsiť pomôcť nám úplne iným spôsobom. Môžu to dokázať odzbrojením ozbrojených skupín. Môžu to dokázať tým, že ukončia akýkoľvek spôsob podpory, pomoci a kompromisov s fundamentalistickými skupinami a umožnia nám stíhať vojnových zločincov z posledných troch desaťročí.
Na budúci rok vyprší funkčné obdobie Hamida Karzaia. Čo by sa podľa teba muselo stať pred voľbami, aby znamenali zmenu, ktorá prinesie pre Afganistan niečo pozitívne. Existuje vôbec nejaká šanca?
– Pred nami je dvojo volieb: parlamentné a prezidentské. Čo sa prezidentských týka, všetci vedia, že o tom, kto bude nasledujúcim prezidentom, rozhodne Biely dom. Naše verejné voľby sú len formalitou. Sme si však isté, že budúci prezident nebude ani nezávislý, ani naozajstný demokrat. Náš ľud teda nehľadí na nadchádzajúce voľby plný nádeje. V súvislosti s parlamentnými voľbami je dôležité skonštatovať, že rovnako, ako predchádzajúce, uskutočnia sa pod hrozbou zbraní, náletov a pod vplyvom peňazí. Rozhodne ich teda nemôžeme označiť za férové a slobodné. Aby mohli byť slobodné a férové naozaj, bolo by podľa nášho názoru potrebné najskôr odzbrojiť mocných warlordov súkromných armád v rôznych provinciách. Inak to bude len opakovanie posledných volieb. Napríklad, podľa jedného zákona volebnej komisie sa nesmú na voľbách zúčastniť warlordi. Pri posledných voľbách vzniesol náš ľud u volebnej komisie námietku proti zločinným kandidátom a drogovým barónom a predložené boli aj dôkazy. Nikto ich však nevzal do úvahy a do parlamentu sa dostali najhľadanejší zločinci. Objavilo sa len niekoľko výnimiek, ktoré naozaj zvolil ľud. Väčšinu však predstavujú vrahovia, kriminálnici a násilníci.
Na poslednom zhromaždení RAWA pri príležitosti siedmeho výročia začiatku americkej vojny, siedmeho októbra minulého roka, si povedala: „našu slobodu môžeme získať len my sami.“ Akú mocou má vaša základňa v Afganistane? Máte dosť sily povstať a viesť svoju krajinu?
– Žiaľ, demokratické sily sú z mnohých dôvodov veľmi slabé. Základné dôvody sú dva. Prvý predstavujú finančné problémy, pretože neexistuje žiadna podpora zo strany vlády, a vplyvné medzinárodné sily ako Organizácia spojených národov sa nikdy nezaujímali o podporu demokratických skupín, osôb a hlasov. Druhý dôvod slabosti demokratických síl sú bezpečnostné príčiny, ktoré tieto zoskupenia výrazne obmedzujú. Sme presvedčené, že základný zdroj sily pramení v našom ľude. Dnes ľudia stratili nádej pre falošné sľuby západu, ktoré sa týkali etablovania demokracie. Majú však už dosť aj fundamentalizmu Talibanu, Severnej aliancie, Gulbuddina Hekmatyara a ďalších. Ak sa dnes uskutočňujú demonštrácie, ktoré organizuje náš trpiaci unavený ľud, budú zajtra ďalšie protesty omnoho organizovanejšie demokratickými silami. Nesmieme preto strácať nádej. Skupiny sú slabé, ale existujú. Podľa mňa je povinnosťou demokratických zoskupení kdekoľvek na svete podporovať demokratické hnutia v Afganistane. Mali by ukázať praktickú solidaritu.
Na začiatku nášho rozhovoru si nebola veľmi optimistická v súvislosti s proklamovanou politikou Baracka Obamu v Afganistane. Akú radu by si dala novozvolenému prezidentovi na začiatku jeho funkčného obdobia?
– Sme presvedčené, že ak americká vláda nemá voči našej krajine nijaké zlé, expanzionistické a iné skryté zámery, musí akceptovať, že dlhý čas kopila chyby a robila zlú politiku, a musí ju zmeniť. Na začiatku deväťdesiatych rokov podporovali USA antidemokratické, ženám nepriateľské sily a doteraz sa z toho nepoučili. Ešte vždy sa spoliehajú na rozličné fundamentalistické skupiny a dohadujú s nimi kompromisy, čo situáciu v krajine výrazne zhoršuje. Na jednej strane ešte vždy podporujú vojnových pánov a drogových barónov Severnej aliancie a spolupracujú s nimi. Na druhej strane sa sťažujú na drogy, korupciu a neistotu. Toto celé je zahanbujúca hra s osudom nášho národa, ktorý nechce vojská a vojnu. Náš ľud túži po spravodlivosti, mieri a demokracii. A keďže Spojené štáty americké napriek miliardám dolárov, ktoré v posledných rokoch vynaložili na vojenské jednotky, stroskotali, som si istá, že budú zlyhávať, aj keď sem budú posielať stále viac a viac vojakov – až kým americká vláda nezmení svoju politiku v Afganistane.
Na záver nášho rozhovoru sa ťa ešte opýtam na to, akú radu by si dala americkému protivojnovému hnutiu? Čo od neho Afganistan potrebuje?
– Keďže vláda Spojených štátov amerických vždy podporovala fundamentalistické skupiny a ignorovala demokratické, myslím si, že americká vláda nereprezentuje všetkých Američanov. V Amerike žijú skvelí ľudia a pôsobia tam veľké mierové hnutia, ktoré vždy pozdvihovali svoj hlas proti vojne a obhajovali spravodlivý mier. Dejiny nám ukazujú, že tieto hnutia vždy ovplyvňovali vládnu politiku, napríklad počas vietnamskej vojny, a som presvedčená, že majú veľkú zodpovednosť vytvárať tlak na vládu najmä v oblasti zahraničnej politiky. Aby sa táto politika zmenila a aby sa z Afganistanu stiahli vojská. Hnutia musia ukázať solidaritu aj s demokratickými skupinami u nás. To je pre nás veľmi, veľmi dôležité. Pred nejakým časom som však kdesi čítala, že časti mierového hnutia v USA podporujú iránsku vládu. Odsudzujeme tento postoj, lebo iránsku vládu považujeme za fundamentalistickú a fašistickú. Čo sa však týka mierového hnutia, potrebujeme vašu solidaritu a tešíme sa na vašu podporu.
MEENA (1956-1987) sa narodila v Kábule. Počas jej študentských čias sa študenti v Kábule a iných afganských mestách veľmi silne angažovali v sociálnej oblasti a v aktivizácii más. Odišla z univerzity, aby sa ako sociálna aktivistka venovala mobilizácii a vzdelávaniu žien. V roku 1977, keď jej hlavným záujmom bol boj za slobodu slova a politické angažovanie širokých vrstiev obyvateľstva, založila organizáciu RAWA. Základným cieľom tejto organizácie malo byť poskytnutie hlasu znevýhodneným a umlčaným ženám. Meena začala akciou proti ruským okupantom a ich bábkovej vláde. Organizovala protesty a zhromaždenia na školách a univerzitách, aby upútala pozornosť verejnosti. Neskôr, v roku 1981, začala vydávať časopis Payam-e-Zan (Posolstvo ženy).
Meena založila Watan Schools – školy pre deti utečencov, nemocnicu a pracovné prevádzky pre ženy v utečeneckých táboroch v Pakistane. Na konci roka 1981 ju pozvala francúzska vláda, aby na kongrese Socialistickej strany reprezentovala afgánske hnutie odporu. Sovietska delegácia zahanbene opustila tento kongres v okamihu, keď Meena zdvihla prsty na znamenie víťazstva a sála jej začala aplaudovať. V tomto období navštívila aj viacero ďalších európskych krajín, kde sa dočkala priaznivého prijatia.
Jej boj proti fundamentalizmu, vtedajším okupantom a bábkovej vláde rozhneval nielen Sovietov, ale aj fundamentalistov. Preto ju 4. februára 1987 v pakistanskom meste Quetta zavraždili agenti KHAD, afganskej odnože KGB, v spolupráci s fundamentalistami.
Meena obetovala dvanásť rokov svojho krátkeho, ale veľmi plodného života boju za svoju domovinu a jej ľud. Bola pevne presvedčená, že napriek závoju analfabetizmu, hlúpej ignorancie, fundamentalizmu, korupcii a prepadu hodnôt sa raz afganský ľud vydá na cestu demokracie, slobody, práva a rodovej rovnosti.
Zdroj www.rawa.org
Pripravil Peter Nedoroščík
