Ja, prezident(ka)
Viem, že inak sa nedá: štátu sa patrí mať nejakú hlavu. A o možnosť ňou byť sa bijú mnohí. Lebo čo ako sa u nás post hlavy štátu občas, a občas aj zaslúžene, vysmieva, je to funkcia s istým vplyvom a nie celkom zanedbateľnými nitkami diania v rukách. Veď politika sa robí predovšetkým mimo oficiálne vymedzeného priestoru a viac neposvätenými ako posvätenými prostriedkami. Inak by sa o post hlavy štátu okrem jednotlivcov sotva ruvali aj politické strany. A tie sa rujú výdatne. Lebo, ak už nezažiarite vo vláde, nebyť ani v médiách je to isté, ako neexistovať. Mať za týchto okolností hlavu štátu zo svojich radov teda znamená mať na pár rokov postarané o bezplatnú reklamu. A byť pred voľbami v médiách a na plotoch po boku mediálnych celebritiek a celebritkov, ktorí svoje tváre a telá dávajú do hocijakých služieb, propagačný účel ešte istí – tie a tých totiž médiá pretŕčajú nonstop. Nežná, v ktorej by im to celebritky a celebritkovia vykričali ako zneužívanie, zatiaľ nehrozí. Kto sa teda ocitol po boku celebritiek, má šancu, že ľudia si pri pohľade na ne spomenie aj na nich.
Hoci – starší si pri prezidentskej predvolebnej kampani možno spomenú skôr na knihy Roberta Gravesa Ja, Claudius a Claudius boh a jeho žena Messalina. Tým skôr, že v Česku nedávno vydali podľa nich nakrútený dávny, ale v ničom nezostarnutý seriál Ja, Claudius vyprázdňujúci v čase vzniku ulice a plniaci izby s televízormi. Znamená totiž nielen ponor do dejín Ríma, ale aj do duší ľudí bažiacich po vyzdvihnutí na božský piedestál. Moci. Aj ponor do duše vzdelaného Claudia, republikána, ktorý sa dal vyhlásiť nielen za cisára, ale v duchu vtedajších tradícií aj za boha – údajne pod ťarchou okolností – ale mimo nich vraj chcel Rímu vrátiť republiku. Či to nestihol preto, lebo ho včas otrávili, vedel len on.
Vstupovať do svedomia kandidátom na prezidenta v súvislosti s ich motiváciou zasadnúť na najvyšší čestný stolec? Pýtať sa, prečo kandidujú? Kontraproduktívne. Stačí vedieť, čo dobre vedia aj oni – že okrem povinností voči štátu a občanom (hádam), a najmä svojim stranám, prináša táto funkcia aj povinné pocty. A nepovinné, zato hojné poklonkovanie. Ba tým, ktorí vo vodách manipulovania s ľuďmi a udalosťami vedia chodiť, prináša aj možnosť (pre mnohých slastnú) obracať v rozhodujúcich momentoch dlaň palcom nahor, alebo nadol, či spolupoťahovať nitky diania zároveň s tými, ktorým slúžia. Či za tých nad sebou pokladajú občanov alebo tých, z ktorých majú prospech, vedia ako Claudius – len oni. A či by boli ochotní riadiť sa namiesto honosného Ja, prezident pokornejším Ja, služobník, vie len... Boh?
