Nepokradneš
Po celom meste sú rozvešané fotky hercov, spevákov, športovcov. Všetci sa dali vyfotiť s Ivetou Radičovou. Pripomínajú mi jeden môj školský výlet. Boli sme v Tatrách a stretli sme medveďa. Na ulici v Tatranskej Lomnici! Každý z nás chcel mať s ním fotku. To je predsa sila, ja a medveď! Poobede, lížuc zmrzlinu, stretli sme svojho hrdinu. Medveď nebol medveď, ale miestny Jano, mal už trochu pod čapicou, medvediu kožu vliekol za sebou. Strašne sme boli sklamaní. Ale na fotke to dodnes vyzerá tak dobre!
Po meste vidím krásne fotky. Dokážeme to, moja reč, sú si isté naše bratislavské hviezdy. Za socializmu im kradli tvár. Teraz pokojne vystupujú v ukradnutej kampani Baracka Obamu. Rozmýšľam – pozabudli, ako radostne vítali jeho predchodcu Georga W. Busha na zimnom bratislavskom námestí? Neprekáža im zrada ideálov, ktoré vyznávali spolu so svojím atlantickým dobrodruhom? Stačilo vziať kopirák a prekresliť duchom celkom opačnú kampaň? Ak dokážu toto, čo ešte dokážu? Angažujú pani profesorku Ivetu Radičovú do Slovenského národného divadla? Zahrá si s dcérou poslankyne za SDKÚ tenis? Zaspieva si v súťaži o postup do Eurovízie?
Keď si náš tatranský medveď vyzliekol kožu, bol z neho obyčajný Jano. A keď po voľbách zhodí svoju kožu naša kandidátka, vyskočí spoza jej chrbta Mikuláš Dzurinda. Opäť sa stane víťazom bez toho, aby vyhral. O to ide v týchto voľbách. Ivan Gašparovič a Iveta Radičová sú významné figúry na veľkej šachovnici politiky. A kto túto partiu vyhrá, potvrdí, alebo vyvráti všetky doterajšie prieskumy o preferenciách. Je to referendum o tých, ktorí voľby vyhrávali, ale nevládli, lebo víťazili kabinetné intrigy. Až do roku 2006. Preto by mali ísť všetci, čo majú volebné právo, k urnám. A spomenúť si pri tom aj na dobre platených úradníkov z Dzurindovej vlády. Napríklad na toho z ministerstva práce. S cynickým úsmevom oznamoval, aké dobroty jeho páni pre starých, chorých a odkázaných pripravili. Spomínam si na invalidného dôchodcu, pohybujúceho sa za pomoci palíc a bez vyvinutých prstov na ruke. Dostával od štátu dôchodok, a on si – no, len si to predstavte – dokázal nájsť aj zamestnanie! Dobeľhal sa na barlách kamsi do úradu v Prešove, tam dlaňami s kýptikmi prstov čosi vyrábal a k penzii dostal pár korún navyše. Správu o tomto človeku priniesla vtedy televízia a dala slovo i sluhovi (hovorcovi) svojho pána. Ubezpečil nás, že s podobnými prípadmi bude koniec. Nepochybuje, že sa podobných prípadov, ktoré zneužívali sociálny systém, nájde viac. Preto ministerstvo práce zruší príspevok „na palicu“, lebo veď koľko babiek a dedkov si v starobe „prilepšilo“ vďaka tomu, že sú nevládni a musia používať francúzsku barlu. Koľkým sa zo spoločného prispievalo na ošetrovanie bezvládneho člena rodiny. Starajte sa, je to predsa váš príbuzný, nie štátny! S tým bude koniec, sľuboval hovorca sociálnych ministrov (ktorý potom zakotvil v PENTA). Darebáci boli iba tí neschopní. Tak ich vykresľovala „reformná“ vláda, a potom sa išla zabaviť na Ples v Opere.
Dnes nám ponúka smotánková spoločnosť svoju vieru, že to opäť raz dokážu. Už vedia, že neporazia dvojtretinovú väčšinu v riadnom súboji. Preto treba inak zabrať. Hoci aj za cenu toho, že vykradnú duchom úplne opačnú kampaň amerického prezidenta. Pani Radičová a jej hviezdy vyskakujú zo stránok novín, ba i z cestovného poriadku. Neprekáža im, že Obamovo „Dokážeme to!“ bolo pôvodne heslom vykorisťovaných hispánskych roľníkov na juhu Spojených štátov. Že ním hovoril o otrokoch, ktorí razili cestu k slobode, o robotníkoch, ktorí sa organizovali, o ženách, ktoré sa dožadovali volebného práva – áno, presne takto to doslova zaznievalo v jeho prejavoch. Že kandidát proti establišmentu ním hovoril o slabých a utláčaných, ktorí to napriek nepriazni osudu dokázali! Pani profesorka (a dobrý priateľ Dzurinda) by mali zostať ready podľa vzoru Bush. Tam boli hodnoverní. Inak je človeku z tej falše až zle.
