Chcem a chcem a chcem
Český premiér Topolánek a jeho ODS naozaj chce americký radar. Chce ho veľmi. Zdá sa, že viac než Američania.
Plány na stavbu amerického radaru v Čechách, ktorý by bol súčasťou protiraketovej obrany USA, dostali minulý týždeň takmer politické K.O. Opoziční sociálni demokrati, ktorí sú proti radaru, pretlačili hlasovanie o jeho ratifikácii na rokovanie dolnej komory parlamentu (senát schválil zmluvu už koncom minulého roka) a premiér Topolánek stiahol dokument len v poslednej chvíli. Tušil, že by prehral. Proti radaru už nie sú len sociálni demokrati a komunisti, ale aj koaličná Strana zelených. Tá, po mnohých politických obratoch, najnovšie odporúča, aby sa s hlasovaním počkalo na jasné vyjadrenie prezidenta Obamu. To je, koniec koncov, veľmi racionálny postoj. Bude to americký, nie český radar. A Američania oň, zdá sa, strácajú záujem.
Odklad
Kľúčové slová pravdepodobne zaznejú na summite NATO v Štrasburgu a Kheli. Pre amerického prezidenta Obamu to bude prvá oficiálna návšteva Európy a český premiér (v tandeme s poľským) bude od neho žiadať jasné vyjadrenie. Je dosť možné, že sa dočká slov, ktoré počuť nechce.
Už pri prvej príležitosti na predstavenie zahraničnopolitického kurzu – na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove – dala nová americká administratíva jasne najavo, že chce naprávať vzťahy s Ruskom, najväčším kritikom radaru. Viceprezident Joe Biden hovoril o potrebe „stlačiť reset“ a o spolupráci s Ruskom. Podľa neho budú Spojené štáty americké pokračovať v plánoch na stavbu radaru, no len ak sa technológia ukáže ako nákladovo efektívna a ak bude fungovať. Preložené z diplomatického jazyka – otvoril si dvere na ústup. O tom nakoniec svedčí aj reakcia ruského vicepremiéra Sergeja Ivanova, ktorý označil prejav za „veľmi pozitívny“.
Zmena sa odrazila aj na vyjadrení šéfa českej diplomacie Karla Schwarzenberga pred jeho februárovou návštevou v USA. Hoci si bol istý, že radar bude raz postavený, očakával „zdržanie“ asi päť rokov.
Nový vietor vo Washingtone
Pokles amerického entuziazmu pre protiraketový štít nepramení len zo snahy o zlepšenie vzťahov s Ruskom, ale aj z problému, na ktorý upozorňovali viacerí americkí experti – vojenská hodnota zariadení v Poľsku a Česku je pochybná. Poukazovali na nedostatočne overenú schopnosť zariadenia skutočne vystopovať a zostreliť balistickú raketu, nedostatočne dokázanú hrozbu podobného druhu zo strany Iránu (keďže zariadenie malo byť údajne určené na ochranu pred jeho možným útokom) a na to, že príliš drahý a neefektívny projekt berie peniaze a energiu riešeniu omnoho reálnejších bezpečnostných hrozieb. Okrem toho, Moskva považuje stavbu štítu za svoje bezpečnostné ohrozenie (pričom je druhoradé, či to vníma len ako vec symbolického statusu alebo skutočnú vojenskú hrozbu). Čistým výsledkom stavby radaru a raketovej základne v Čechách a Poľsku by tak bolo zhoršenie bezpečnostného prostredia pre USA (o Európe ani nehovoriac).
Pre Bushovu administratívu boli tieto argumenty podružné. Radar a základňa boli najmä politickým projektom, spôsobom, ako si tesnejšie pripútať niektoré európske krajiny a popri zahranično-politických katastrofách si zapísať aj jeden „podarený strategický ťah“. Obama je však v inej pozícii. Má pred sebou minimálne jedno funkčné obdobie, v ktorom by mu hrozilo, že bude musieť skladať účty za ďalší nepodarený a predražený projekt. Okrem toho, vážne hospodárske problémy znižujú ochotu Spojených štátov amerických platiť za projekty s pochybnou efektívnosťou.
Realizmus
Lenže českého premiéra a ODS závan racionality v americkej politike zatiaľ nezasiahol. Svoj radar skrátka chcú. Aj pre nich je to predovšetkým politický projekt. Historické traumy a hlboko vkorenený euroskepticizmus českej pravice urobili z radaru fetiš zabezpečenia „národných záujmov“ a samostatnosti. Ich kalkulácia je jednoduchá: Česko z východu ohrozuje Rusko (a zo západu možno aj Nemecko). Európska únia nemôže byť garantom našej slobody – ak ostane hybridom medzi jednotným trhom a spolkom štátov, bude slabá, ak sa zmení na federálnu Európu, slobodu nám vezme. Jediným garantom sú preto Spojené štáty americké. A ich ochota brániť českú slobodu výrazne vzrastie, ak budeme hostiť strategický prvok ich vlastnej obrany. Preto radar musíme mať. A preto je radar dôležitejší, než nejaká Lisabonská zmluva. Z tohto pohľadu vyzerá pochopiteľnejšie aj podmieňovanie ratifikácie Lisabonskej zmluvy súhlasom s radarom. Pre ODS to nie je otázka politickej prestrelky s opozičnou ČSSD (ktorá je za Lisabonskú zmluvu a proti radaru), ale aj otázka ideologická. O to ťažšie sa bude hľadať riešenie.
Logika českej pravice je jednoduchá, no stojí na niekoľkých zlých predpokladoch. Tým prvým je údajná strata slobody v silnej Európe. ODS, stále silno ovplyvnená Klausovým euroskepticizmom (ktorý vychádza viac z emotívneho nacionalizmu, než neoliberálneho odmietania „európskeho superštátu“), nie je schopná prijať opakovane potvrdzovaný fakt európskej integrácie – spoločné postupy a pravidlá, harmonizácia či spoločné politiky suverenitu štátov neoslabujú, ale zvyšujú schopnosť vlád konať, reagovať na vývoj. Ukazuje sa to v oblasti pravidiel jednotného trhu, menovej politiky, v boji proti cezhraničnému zločinu, medzinárodno-obchodných vzťahoch, v energetike... Pravda, ak si pod suverenitou nepredstavujeme možnosť byť čiernym pasažierom, čerpať výhody z toho, že nerešpektujeme pravidlá, ktoré ostatní dodržiavajú.
Druhým je predpoklad o dobrých zámeroch Washingtonu. Tomu ide, prirodzene, predovšetkým o jeho vlastné záujmy. Česká republika nebude v tom vzťahu nikdy partnerom, ale len žetónom, ktorý možno v geopolitickej hre vymeniť.
Na summite NATO možno český premiér zistí, že vlajku, za ktorú bojoval a ktorú bol ochotný brániť vlastným telom, dokonca na úkor svojho mena v európskej politike, už niekto stiahol. Obamovo rozhodnutie o protiraketovom štíte totiž nebude závisieť od toho, aké presvedčivé argumenty si so svojim poľským kolegom vymyslí, ale len od kalkulácií analytikov vo Washingtone.
