Voľby: nádej na návrat k moci
Ak sa tzv. analytici sťažovali, že kampaň pred prvým kolom prezidentských volieb je nudná, tak pred druhým sú už asi spokojní. Kampaň sa zostrila až neuveriteľne vzhľadom na to, o akú funkciu vlastne ide – veď slovenský prezident nemá takmer žiadne reálne právomoci, aby ovplyvňoval politiku. Takže je zjavné, že ide o niečo iné, resp. o niekoho iného. Predvolebná kampaň zmenila prezidentské voľby na referendum proti vláde.
Zdá sa mi, že do značnej miery k tomu prispela kampaň Ivety Radičovej, ale v konečnom dôsledku určite aj spôsob, akým sa za Ivana Gašparoviča bijú vládne strany, osobitne Ficov Smer. Iveta Radičová totiž falošne presvedčila mnoho ľudí, že je alternatívou voči súčasnej vláde. Nie je ňou, ale primárne nie preto, lebo sa sama verejne uchádza o podporu vlády, menovite jej predsedu Roberta Fica a jej stranícky šéf Mikuláš Dzurinda verejne vyzýva Vladimíra Mečiara, aby podpredsedníčku SDKÚ-DS podporil. Toto sú len predvolebné hry a zatiaľ čo Dzurindove koketovanie s Mečiarom nie je ani náhoda, ani novinka, Radičová nadbiehanie Ficovi určite vážne nemyslí. Iba chce získať jeho voličov.
Iveta Radičová však nemôže byť alternatívou voči vláde najmä preto, lebo – ako som už spomínal – prezidentove postavenie je slabé. A ukazuje sa, že ani principiálne na to nemá, lebo robí presne to isté, čo kritizuje u druhých. Napríklad rozdeľuje ľudí. Na svojich predvolebných bilboardoch hovorí o „ľuďoch, ktorí chcú spravodlivé Slovensko“. V TA3 sa vyhovárala, že tým myslela aj I. Gašparoviča, ale to je naozaj primitívne zavádzanie tvrdiť, že na svojich propagačných plagátoch vlastne propaguje aj protikandidáta. Svojim sľubom, že ona ako prezidentka „zariadi“ spravodlivé Slovensko iba pokračuje v štýle svojho straníckeho šéfa Mikuláša Dzurindu a jej sľub má takú hodnotu, ako jeho prísľub dvojnásobných platov z roku 1998. O tom, že I. Radičová podľahla populizmu svedčia aj jej sľuby zo stretnutí na juhu Slovenska, keď tvrdila, že im zvýši životnú úroveň, aby sa mali ako v Žiline.
Osobitnou kapitolou je premena kampane I. Radičovej na marketingovú smršť. Okrem predvolebných novín v každej schránke sa jej leták objavil v takmer všetkých celoslovenských denníkoch, v prvom kole to zasa bola vložená „skladačka“, Radičovej spot vyskakuje z nejednej internetovej stránky. V tomto smere výrazne preskočila svojho protikandidáta, ale je zjavné, že tie milióny, ktoré takáto masívna reklama stojí, musel niekto za I. Radičovú zaplatiť. Lenže jej finančné pozadie je rovnako zahmlené, ako u iných.
Vyjadrenia analytikov, vyhlásenie niekoľkých mimovládnych organizácií, ale predovšetkým evidentný útok médií na I. Gašparoviča a naopak, v prospech I. Radičovej pripomína atmosféru roka 1998. Režiséri tohto divadielka sa usilujú vytvoriť dojem, že ide akoby o záchranu demokracie, slobody a „spravodlivosti“ a mesiáškou sa má stať podpredsedníčka SDKÚ-DS. Tí, ktorí tejto chimére podliehajú, by si mali spomenúť, čomu verili pred jedenástimi rokmi a ako ich očakávania z víťazstva SDK napokon skončili.
Tak ako vtedy, aj dnes ide o niečo úplne iné. Slovenská pravica vidí šancu na volebný revanš, lebo vidiny dobrého výsledku v parlamentných voľbách sa už vzdala. Verí, že Radičovej úspech by pre ňu mohol byť pozitívnym impulzom. Nie pre „spravodlivé Slovensko“, ale pre návrat k moci.
Autor študuje politológiu
