Pochopiť Irán znamená pochopiť jeho cestu (3)

V Iráne historicky vládli dve centrá moci. Kráľovský trón verzus náboženský trón. Šáh Mohammad Reza Pahlaví verzus Ajatolláh Chomejní. V predchádzajúcej časti tejto analýzy sme sa zaoberali šáhom Mohammadom Rezom Pahlavím, teraz to bude osobnosť Al Chomejního.
Počet zobrazení: 1988
12_hadi.qolami-m.jpg

V Iráne historicky vládli dve centrá moci. Kráľovský trón verzus náboženský trón. Šáh Mohammad Reza Pahlaví verzus Ajatolláh Chomejní. V predchádzajúcej časti tejto analýzy sme sa zaoberali šáhom Mohammadom Rezom Pahlavím, teraz to bude osobnosť Al Chomejního. Osobnosť, ktorá bola hlavnou postavou iránskej revolúcie a je ňou vlastne dodnes. Jeho príbeh je úplne odlišný od príbehu Rezu Pahlavího, ale ich túžby boli takmer identické: silný Irán s veľkými ambíciami a veľká moc sústredená v rukách jednej osoby. Namiesto postu ŠÁH je tu zrazu post AL FAKIH, ktorého určí akýsi zbor náboženských mudrcov...

Historické a náboženské centrum Iránu sa nachádzalo v meste Kam, ktorého hlas bol nezávislý a vypočutý, keďže nikdy neohrozoval kráľovský trón. Chybné kroky šáha Mohammada Rezu Pahlavího a jeho snahy nahradiť iránsky Kam irackým Nažafom ako najdôležitejším duchovným centrom šíitov mali za následok radikalizáciu náboženských predstaviteľov v Iráne. Chomejní sa v politických začiatkoch nelíšil od svojich druhov. Politiku bral veľmi všeobecne a jeho denno-denné starosti boli duchovné, len sem-tam s nejakou bezvýznamnou protestnou aktivitou sociálneho charakteru. Časom sa však začal odlišovať od ostatných tým, že popri protestných sociálnych aktivitách začal budovať svoj politický projekt. Ďalšia odlišnosť Chomejního spočívala v tom, že kým ostatní v minulosti obmedzili svoje protestné aktivity na mesto Kam, Chomejní ich preniesol do Teheránu a do ďalších veľkých miest. Náboženskí učitelia Chomejního boli vodcami predchádzajúcich teoretických zmien v Iráne, zatiaľ čo Chomejní sa stal nositeľom praktických revolučných iskier.

Chomejní
Ajatolláh Chomejní sa narodil 24. septembra 1902 a v ten istý deň reprezentanti iránskeho feudalizmu zabili jeho otca, ktorý pochádzal z rodiny sudcu. Chomejní žil 14 rokov, od roku 1964 až do roku 1979 v nútenom exile, ktorý mal tri zastávky: Turecko jedenásť mesiacov, Irak trinásť rokov a Francúzsko štyri mesiace. V každej z týchto krajín sa vyvíjal inak. Do Turecka išiel ako jeden z najvyšších náboženských znalcov a disident. Sústredil sa na výskum náboženstva a na jeho objasnenie. Nemal ešte revolučný projekt. V irackom exile však už bola situácia odlišná. V Nažafe mal Chomejní 19 prednášok, ktoré potom vydal v knihe Islamské vládnutie: moc fakíha. Táto kniha je veľmi dôležitá, lebo po revolúcii sa stala základom iránskej ústavy. Za vlády šáha Pahlavího vyšla v Iráne z konšpiračných dôvodov pod iným názvom a rozšírila sa medzi študentmi. Prvý iránsky prezident Abul Hasan Ben Al Sader, ktorý s Chomejním úzko spolupracoval v jeho francúzskom exile hovoril, že Chomejní dbal nielen o to, aby sa k tejto knihe nedostala iránska tajná služba, ale aby bola utajená aj pred liberálnym a ľavicovo orientovaným disentom, lebo podľa nej chcel moc al šáha nahradiť mocou al fakíha.

Čo je al fakíh
Al fakíh je najvyššia náboženská autorita zvolená zborom náboženských predstaviteľov a jeho moc je vyvodená od Allaha cez nich. Nie je to súčasť islamskej tradície, ale výsledok osobného náboženského bádania a aj osobnej túžby náboženských predstaviteľov po moci. Tento princíp sa vyvíjal podľa potrieb náboženských autorít.

Podľa vyjadrení najbližších spolupracovníkov prešiel sám Chomejní vo vnímaní moci fakíha piatimi etapami: v čase vládnutie Rezu Pahlavího bol kardinálne proti tomuto princípu, lebo šáh ho mohol zneužiť na upevnenie svojej moci. V irackom exile však učil svojich nasledovníkov, že tento princíp znamená len realizáciu islamských zákonov. Pritom vtedy tvrdil, že on len vytvára priestor na diskusiu, ktorá by mala v budúcnosti vyústiť do kryštalizácie tejto teórie. Pod vplyvom intelektuálov, ktorí ho obklopovali vo Francúzsku, už nerozprával o moci fakíha, ale o moci masy. Názor na to isté teda zmenil už tretí raz! Po víťazstve revolúcie, keď sa kryštalizoval zbor tzv. odborníkov, ale nemal kontrolu nad krajinou, hovoril o moci fakíha ako o kontrolnej moci bez výkonných právomocí. V posledných rokoch života však už Chomejní hovoril o absolútnej moci fakíha. Takže názor zmenil piaty raz. Ktorý z ním proklamovaných názorov bol jeho skutočný, sa dnes už nedozvieme. Podľa analytikov však Chomejní nikdy nebol mužom akcie, ale reakcie. Nemal problém zmeniť názor v súvislosti so zmenami v krajine.

Chomejní v čase „bielej“ revolúcie
Chomejního kritika Pahlavího dosiahla vrchol počas tzv. bielej revolúcie v roku 1963, keď sa Pahlaví snažil o isté reformy. Chomejní tvrdil, že sú protiústavné a že jeho cieľ už nie je vláda, ale trón. Šáha Pahlavího nazval zúfalcom a varoval ho, že ak nezmení svoju politiku, príde deň, v ktorom ho ľud vyhodí z Iránu. Za to ho potrestali domácim väzením.

V polovici roku 1964 Pahlaví podpísal zmluvu o imunite Američanov v Iráne, podľa ktorej ich Irán nesmie súdiť za nijaké činy spáchané na jeho území. Chomejní proti tejto dohode vystupoval veľmi ostro, a tak ho na rozkaz vtedajšieho predsedu vlády Hasana Ali Mansúra zatkli a väznili do 3. novembra 1964. Potom ho deportovali do tureckého exilu pod zámienkou, že jeho aktivity sú v rozpore so záujmami iránskeho ľudu, najmä s bezpečnosťou, nezávislosťou a celistvosťou krajiny. Dva týždne na to bol spáchaný úspešný atentát na Hasana Ali Mansúra.

V januári 1965 iránska vláda rozhodla poslať do exilu aj jeho najstaršieho syna Mustafu. V tureckom exile sa Chomejní zaoberal výlučne náboženskou teóriou, ktorá neobsahovala revolučnú politickú víziu. Chomejního exil však rozšíril rady jeho stúpencov v Iráne. Bol veľmi obľúbený najmä predstaviteľmi strednej vrstvy. Náboženské autority a študenti teológie za ním chodili do Turecka. Jeho rétorika začala byť po čase aj politická, a to znepokojilo Turkov. Dohodli sa preto so šáhom Pahlavím, aby ho poslal do Iraku a 5. októbra 1965 ho deportovali do Bagdadu.

V Iraku a vo Francúzsku
Pahlaví mal s vtedajšími vládcami Iraku o podobnom politickom obchode dohodu aj preto, že šíitske islamské hnutie v Iraku aj v Iráne sa navzájom veľmi podobajú. Chomejní šiel do Nažafu, čo je iracká obdoba obdoba Kamu, a nasledovala ho aj jeho žena a syn. Šáh si bol istý, že vplyv Chomejního sa časom bude zmenšovať, lebo Nažaf je iný ako Kam. Nemieša sa do politiky. Chomejní bol síce znalec, ale nie znalec Nažafu, kde bolo mnoho náboženských predstaviteľov, ktorí boli v náboženskej hierarchii dôležitejší ako Chomejní. Iránske tajné služby preto predpokladali, že iracký exil je začiatok konca Chomejního éry v Iráne. V skutočnosti však 13 rokov pobytu v Iraku znamenalo pre Chomejního budovanie tajného vplyvu v Iráne a nových vplyvných kontaktov v okolitých štátoch, okrem v Iraku aj v Libanone a Sýrii. Zhromaždil okolo seba mnoho politických disidentov a žiakov a začal im prednášať o islamskej vláde. V Iráne prijali na základe tejto teórie ústavu.

Chomejní napríklad tvrdil, že „islamské náboženstvo nie je obmedzené na vzťah medzi človekom a jeho Bohom, ale je to viac: islam je politické náboženstvo“. Aby si v Nažafe neurobil medzi náboženskými predstaviteľmi nepriateľov, nekonkuroval im ani nestál o verejnú prestíž. Obmedzil sa na prednášky a ich samizdaty, ktoré sa distribuovali v Iráne. Pri prevrate v roku 1968 sa v Iraku dostala k moci strana Al Baas (Obroda), ktorá veľmi brutálne udrela na islamské hnutie v krajine a na náboženské inštitúcie. To negatívne ovplyvnilo aj činnosť iránskych disidentov, a v roku 1971 ich z Iraku veľké množstvo vyhostili. Bola to vlastne odpoveď pre Pahlavího, ktorý ozbrojoval Kurdov na území Iraku. Iracká tajná služba sa snažila získať vplyvných iránskych disidentov vrátane Chomejního na svoju stranu. On odmietol a požiadal o možnosť opustiť Irak. Namiesto toho jeho dom strážili bezpečnostné zložky a on ho na protest neopustil, takže bol vlastne v domácom väzení až do smrti najstaršieho syna Mustafu, 23. júla 1978. Hovorilo sa, že ho otrávili a Chomejní sa preto rozhodol opustiť Irak.

V októbri 1978 mu dovolili odísť do Francúzska, ktoré ho prijalo s podmienkou, že tam nesmie byť nijako politicky činný. Súhlasil, ale jeho samizdaty a kazety stále putovali do Iránu. Chomejní ostal vo Francúzsku len do 1. februára 1979, ale za štyri mesiace pobytu poskytol novinárom 450 rozhovorov.

Počiatočná neviera
Jeho činnosť a jeho vplyv v Kame bol obrovský a neodhalila ho ani americká tajná služba, ktorá mala v Iráne agentov všade, aj medzi študentmi, liberálmi a ľavičiarmi. Medzi náboženskými predstaviteľmi sa nedokázala pohybovať aj preto, lebo iránsky šáh sa bál, že Američania nadviažu kontakty s náboženskými kruhmi a zbavia ho moci.

Abul Hasan Ben Al Sader tvrdil, že keď bol Chomejní v Nažafe a v Iráne sa začali protesty, nebol pripravený zúčastniť sa ich. Pokladal ich za bezcenné a zasiahol do nich až po 40 dňoch, keď po veľmi masívnych protestných zhromaždeniach v januári a apríli 1978, pretože až ich vnímal ako perspektívne.

Aj vo Francúzsku váhal a bol neistý, lebo všetky správy, ktoré prichádzali z Iránu hovorili o tom, že táto revolúcia nevie čo chce, a keď sa hovorí o islamskej vláde, nikto nevie definovať čo to znamená. Vo Francúzsku vnímali iránsku revolúciu negatívne, takže Chomejní si nebol istý, že zvíťazí. Pre prípad, že revolúcia bude neúspešná, si vo Francúzsku kúpil dom, aby tam potom zostal žiť. Málokto vtedy predpokladal, že iránska revolúcia zvíťazí tak rýchlo. Skôr si podaktorí mysleli, že ju bude potrebné zmeniť na ozbrojenú. Chomejní od samého začiatku hovoril, že treba zvíťaziť prostredníctvom ľudového hnutia. Od víťazstva a prechodu k budovaniu štátu sa Chomejní radikálne zmenil.

Rady ako rozkazy
Chomejní v Paríži bol iný, ako Chomejní v Iráne. V Paríži ho obklopovali intelektuáli rôzneho razenia, v Iráne náboženskí predstavitelia, charakterizovaní ako radikáli a radikálnejší. Vo Francúzsku hovoril o demokratickej, v Iráne o islamskej republike. Bol presný, keď v jednom zo svojich prejavov hovoril, že v islamskej republike bola vec ľudu vecou proroka a jeho nasledovníkov. Iránska vláda mala byť ako ich vláda. Tieto názory vyvolali nevôľu liberálov, národne orientovaných predstaviteľov aj iránskej ľavice, lebo ako tvrdí iránsky analytik Mechsen Kadjúr „iránska revolúcia nebola islamská, ale národná, pretože sa na nej zúčastnili predstavitelia liberálneho prúdu, národný front aj ľavicovo orientované prúdy. A v rannom štádiu si ani náboženskí predstavitelia nepredstavovali, že v revolúcii môžu mať najvyššie slovo.

Po návrate do Iránu začal Chomejní riadiť moc v krajine z Kamu. Ministri a najvyšší predstavitelia štátu za ním tam chodili a prijímali jeho rady ako rozkazy. A on nariadil nové základy legislatívnej a výkonnej moci. Na jeho pokynoch bola vytvorená najvyššia revolučná poradná rada a všetci jej členovia boli buď jeho bývalí žiaci a najbližší spolupracovníci, alebo disidenti, ktorí mu boli blízki vo francúzskom exile. Presne 15. februára 1979 nariadil Chomejní vytvorenie dočasnej vlády, ktorá mala realizovať rozhodnutia zboru poradcov revolúcie. Dbal o to, aby členovia tejto vlády neboli z predstaviteľov náboženských frakcií, ale mali de facto najvyšší vplyv na riadenie štátu.

Diktatúra kléru a šáh Chomejní
Snahy náboženských predstaviteľov vytvoriť vládu výlučne zo svojich radov vyvolali žiadosti predstaviteľov iných prúdov vládnuť na svoj obraz. Niektorí chceli demokratickú liberálnu vládu, niektorí islamskú, dokonca aj komunisti chceli vládu robotníckej triedy. Medzníkom bolo, keď Chomejní prišiel s návrhom na ľudové referendum o spôsobe vládnutia. Niektorí žiadali, aby predmetom referenda bola otázka, či Iránci súhlasia s demokratickou islamskou republikou, ale Chomejní to odmietol a trval na tom, aby otázka znela: Súhlasíte, aby v Iráne bola islamská republika?

Takmer 98 percent ľudí sa vyslovilo za, a tak 1. apríla 1979 v Iráne vyhlásili islamskú republiku a Chomejní vymenoval výbor z náboženských predstaviteľov a legislatívcov, aby vytvorili islamskú ústavu. Hlavný problém bol princíp moci fakíha iránski liberáli a ľavicovo orientovaní predstavitelia charakterizovali tento princíp oprávnene ako diktatúru kléru.

Iránci znova išli do ulíc a tiekla aj krv. Chomejní zneužil situáciu a vytvoril revolučné gardy, lebo prestal dôverovať predstaviteľom armády, keďže väčšina dôstojníkov mala liberálne tendencie. Otvorený boj medzi predstaviteľmi kléru a zvyškom národa trval deväť mesiacov. Vyhrali islamisti, lebo stále radikalizovali iránsku ulicu.

Spomeňme si na krvavé potláčanie Kurdov ako aj na rukojemnícku drámu Američanov. Pre iránskych islamistov bola najväčšia služba vojna v Iraku. Na fronte zomieralo množstvo mladých ľudí.

Za tretieho prezidenta islamskej republiky zvolili 2. októbra 1981 člena náboženskej rady, Ahmada Chamejního, najbližšieho spolupracovníka Ajatolláha Chomejního. Pri inaugurácii mu Chomejní povedal: „Vašou úlohou je zachovať tento režim. Musíte robiť všetko a napriek všetkým prekážkam, aby v Iráne pokračoval.“ Dva roky a osem mesiacov po víťazstve revolúcie mali najvyšší náboženskí predstavitelia v rukách post prezidenta, premiéra aj predsedu parlamentu. A z fakíha Ajatolláha Chomejního sa stal nekorunovaný šáh.

Čo bolo za tým?
Ako sa Chomejnímu podarilo pretvoriť Irán na svoj obraz? Bolo to šťastie, súhra náhod, či naozaj tvrdá politická drina? V prvom rade za to mohol vďačiť svojej charizme, a vplyvu, ktorý si aj cez ňu vybudoval a dokázal spojiť inak roztrieštený klérus. Nemalú úlohu zohrali aj vonkajšie faktory: roztrieštenosť ostatných revolučných síl od liberálov až po ľavičiarov, radikalizácia spoločnosti zo strany islamistov, ktorí s Chomejním logicky sympatizovali, ale aj iránsko – iracká vojna. Islamisti ju trochu zneužili na to, aby mohli poslať na front všetkých, čo sa osvedčili v boji proti šáhovi. Je to logické – nenechajú si schopného súpera vedľa seba. Až dnes je jasné, do akej miery bola jedným z faktorov tejto krízy aj nešikovná politika Západu, ktorý vyhlásil voči Iránu ekonomické sankcie. Chomejního však posúvala dopredu najmä nezlomná túžba po moci. Lebo z Chomejního sa stal zrkadlový odraz Pahlavího, a svoju pozemskú púť ukončil 3. júna 1989.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984