Vodná kríza
Nedostatok vody sám od seba nezmizne. Je globálnym problémom, a preto si vyžaduje globálne riešenie, píše v komentári zverejnenom v denníku Guardian profesor ekonómie a mimoriadny poradca generálneho tajomníka OSN, Jeffrey Sachs.
Čad či sudánsky Darfúr, v etiópska púšť Ogadene, Somálsko so svojou nekonečnou občianskou vojnou a svojimi pirátmi, Jemen, Irak, Pakistan, Afganistan, všetky tieto konflikty majú spoločného menovateľa. Ležia vo veľkom oblúku suchých krajín, kde nedostatok vody vedie k malým úrodám, úhynu domácich zvierat, extrémnej chudobe a zúfalstvu. Výsledkom sú konflikty spôsobené či živené nedostatkom vody, uvádza Jeffrey Sachs.
V takto zbedačených krajinách nachádzajú extrémistické skupiny ako Taliban živnú pôdu na rozširovanie svojich radov. Vlády, ktoré nedokážu garantovať základné potreby vlastných obyvateľov – bezpečnú pitnú vodu a dostatok úžitkovej vody pre poľnohospodárstvo, od ktorého tieto komunity často životne závisia – strácajú legitimitu. Politici, diplomati a generáli v týchto krajinách zmietaných konfliktami zvyčajne pristupujú ku krízam ako ku akejkoľvek inej politickej či vojenskej výzve. Mobilizujú armády, organizujú politické skupiny, bojujú proti miestnym ozbrojeným lídrom, či sa snažia potlačiť náboženský extrémizmus.
Sachs však upozorňuje, že takéto odpovede prehliadajú základný problém – nutnosť pomôcť komunitám zabezpečiť si prístup k vode, potravinám, živobytiu. Dôsledkom je, že Spojené štáty americké a Európa často míňajú desiatky, často stovky miliárd dolárov na to, aby vyslali jednotky a bombardéry na potlačenie povstaní či na útok na „zlyhaný štát“, no nevydajú desatinu, ba ani stotinu tej sumy na to, aby riešili základnú príčinu krízy – nedostatok vody a nedostatočný hospodársky rozvoj.
Tlak sa zvyšuje
Problém s vodou sa sám nevyrieši, varuje Sachs. Naopak, ak medzinárodné spoločenstvo nezareaguje, zhorší sa. Séria nedávnych štúdií ukázala, aká krehká je vodná rovnováha v mnohých chudobných a nestabilných častiach sveta. UNESCO nedávno vydalo Svetovú správu OSN o vodnom rozvoji 2009, Svetová banka vydala štúdie o situácii v Indii a Pakistane (India‘s Water Economy: Bracing for a Turbulent Future, Pakistan‘s Water Economy: Running Dry) a Asia Society vydala prehľad vodnej krízy na ázijskom kontinente (Asia‘s Next Challenge: Securing the Region‘s Water Future).
Tón týchto správ je podobný. Tlak na zásoby vody je v rozsiahlych oblastiach sveta, najmä v suchých regiónoch, stále väčší. Rýchlo sa zhoršujúci nedostatok je dôsledkom rastu populácie, vyčerpania povrchových vôd, znečistenia a enormných a stále tvrdších následkov človekom spôsobených klimatických zmien.
Následky sú hrozivé: suchá a hladomor, strata živobytia, šírenie vodou prenosných chorôb, nútená migrácia, a dokonca otvorené konflikty. Riešenia sa podľa Sachsa musia skladať z mnohých častí – lepšie hospodárenie s vodou, zlepšenie technológií na zvýšenie efektívnosti spotreby, nové spoločné investície vlád, podnikateľského sektora a mimovládnych organizácií.
Viacúrovňové riešenie
Sachs popisuje, ako sa s problémom popasovali na africkom vidieku v rámci projektu Millennium Villages. V Senegale napríklad daroval hlavný výrobca rúr JM Eagle viac ako 100 kilometrov potrubí, vďaka ktorým mohli chudobné komunity spolu s vládnou agentúrou umožniť prístup k vode tisíckam ľudí. Projekt sa ukázal nákladovo taký efektívny, replikovateľný a udržateľný, že sa JM Eagle a iní korporátni partneri rozhodli zopakovať ho inde v Afrike.
V budúcnosti sa však nedostatok vody nebude týkať iba chudobných krajín. Spojené štáty americké napríklad v posledných desaťročiach podporovali populačný rast v suchých juhozápadných štátoch. Napriek nedostatku vody, ktorý sa pod vplyvom klimatických zmien ešte zhorší. Vážne dôsledky sucha v povodí riek Murray-Darling musí v posledných rokoch riešiť aj Austrália. Vysychanie zasiahne aj okolie Stredozemného mora – južnú Európu a Severnú Afriku.
Vodná kríza sa prejaví v rozličných regiónoch rôzne silno, upozorňuje Sachs. Napríklad Pakistan, ktorý je už teraz suchou krajinou, bude trpieť pod tlakom rýchlo rastúcej populácie (zo 42 miliónov v roku 1950 na očakávaných 184 miliónov v roku 2010, podľa „stredného scenára“ OSN dokonca až 335 miliónov v roku 2050). Čo je ešte horšie, farmári dnes závisia od povrchovej vody, ktorá sa pre nadmerné používanie stráca. V dôsledku globálneho otepľovania sa okrem toho do roku 2052 môžu roztopiť himalájske ľadovce, ktoré napájajú rieky v Pakistane.
Podľa Sachsa je potrebné hľadať riešenia na každej „úrovni“ – od individuálnych komunít, cez riadenie hospodárenia s vodou v celých riekach (aj cez štátne hranice), až po globálne, napríklad pri zmierňovaní najhorších dôsledkov klimatických zmien. Sachs stavia na partnerstvá medzi vládami, podnikateľmi, a občianskym sektorom, ktoré podľa neho ako jediné prinesú trvalé riešenia. Ich dohadovanie a riadenie je však zložité, pretože tieto rozličné sektory majú často málo skúseností so vzájomnou spoluprácou alebo medzi nimi panuje nedôvera.
Spoločné výzvy
Väčšina vlád nemá dosť prostriedkov na to, aby vodnú krízu vyriešila. Ministerstvá nemajú dostatočné ľudské kapacity. Hľadanie riešení si vyžaduje široké tímy expertov na klímu, ekológiu, poľnohospodárstvo, populáciu, ekonomiku, komunitnú politiku či lokálne kultúry. Vládni úradníci sa musia naučiť pracovať s miestnymi komunitami, podnikateľmi, medzinárodnými organizáciami či potenciálnymi donormi.
Kľúčovým budúcim krokom je spojiť vedeckých, politických a ekonomických lídrov z krajín, ktoré trpia nedostatkom vody – napríklad zo Sudánu, Pakistanu, USA, Austrálie, Španielska, Mexika, aby spolu premýšľali o riešeniach. Takéto stretnutie umožní výmenu informácií, ktorá zachráni životy a ekonomiky. Podčiarkne tiež základný fakt: spoločné výzvy trvalo udržateľného rozvoja majú spájať svet rozdelený bohatstvom náboženstvom a geografiou.
Komentár bol uverejnený v denníku Guardian
Spracoval Radovan Geist
