Neriešia hospodársku, ale vnútrostranícke krízy
Politická opozícia opäť raz zmiatla svojich voličov aj vládne strany. Nehľadá riešenia celosvetovej krízy, ale recepty na svoje vnútrostranícke problémy. Naposledy sa o to zaslúžil konflikt v Strane maďarskej koalície. Dlhodobé napätie medzi stúpencami Pála Csákyho a tzv. bugárovským krídlom privolalo skôr odliv ako búrku. Odchod niektorých členov z poslaneckého klubu a iných zo strany. SMK nerobí nič geniálne, len vymenila štátne problémy za domáce starosti.
Keď strana končí
Menší problém ako poznať presný počet strán registrovaných na ministerstve vnútra by bol zrejme pri zratúvaní strán vzniknutých v poslednom období. A keby sme váhali pri ich presných názvoch či menách zakladateľov, vedeli by sme pomenovať zakladateľov vnútrostraníckych bojov.
Kresťanskodemokratické hnutie po svojom odchode z vlády a neúspešnom núkaní na spoluvládnutie so Smerom nevyprodukovalo vnútorne silnejšiu stranu. Namiesto hľadania novej programovej alternatívy a schopnosti oslovovať ľudí našlo hnutie vnútorného nepriateľa. Síce nevieme kto a ako škodil, ale rozkolom KDH sme do registra strán získali Kresťanských demokratov Slovenska. Dlhodobo najnedôveryhodnejší politik Mikuláš Dzurinda drží opraty svojej strany pevne v rukách. Práve preto sa voličom rozšírila ponuka o Slobodné fórum, Ligu a Sulíkovu Sobodu a solidaritu. Chvíľu si ešte počkáme, ako dopadnú túžby Ivety Radičovej.
Zatiaľ môžeme sledovať Stranu maďarskej koalície. Odchod ikony bezkonfliktnej politiky Bélu Bugára, exministra Zsolta Simona, dvoch poslancov a húfu členskej základne z nej evokujú špekulácie, ale možno aj alternatívy ďalšieho vývoja koalície maďarských síl.
Vútrostranícke konflikty sú v každom volebnom období a vieme, ako strany končia. Ak si odmyslíme Stranu demokratickej ľavice a jej dlhodobejšie pôsobenie na všetkých úrovniach politiky, za zmienku stojí Združenie robotníkov Slovenska, Strana občianskeho porozumenia, Komunistická strana Slovenska i Aliancia nového občana. Každá z nich nás cez médiá pravidelne obťažovala svojimi vnútornými problémami. Pranie špinavej bielizne utvrdilo voličov v tom, že si nezaslúžia pôsobiť v politike, lebo riešia osobné problémy a nezaoberajú sa starosťami občanov. Hašteria sa a politikárčia, energiu míňajú na stranícke diskusie a nie na dialóg s občanmi a namiesto o pracovné miesta pre občanov sa bijú o svoje kreslá.
Znovuobnovenie dôvery
Politická strana je tiež len skupina ľudí, a to, čo ju musí spájať, je rovnaká snaha o presadzovanie ideového smerovania. Programu, ktorý sa nemení pod vplyvom koaličných či opozičných pozícií, ale pod tlakom spoločenského vývoja a svetových trendov, pričom si zachováva a bráni základnú hodnotovú orientáciu. Tieto slová môžu v našich podmienkach oprávnene vyvolať polemiku. Najmä keď strany zápasia s vlastnými existenčnými problémami a nás presviedčajú o opaku. Našou prirodzenou reakciou je preto nedôvera a podozrievanie. Bez strán to však v našej spoločnosti nejde.
Slovensko má v tomto období veľmi veľa problémov, ktoré si nespôsobilo samo. Nežijeme v uzavretom svete, takže k nám neprichádzajú len celosvetové príležitosti, ale aj ohrozenia. Jedným z nich je hospodárska kríza. Zdá sa však, že ani ona nie je dostatočným dôvodom na to, aby zjednotila politikov. Kým riešenia ostávajú na vláde, opozícia si našla inú krízu, vnútrostranícku. Tú platíme všetci hoci by mu mali zatiahnuť len členské príspevky konkrétnych opozičných strán.
Autor je politológ, prednáša na Prešovskej univerzite
